Partnerstvo s jasným víťazom

Ústrednou témou summitu EÚ – Afrika malo byť partnerstvo. Pred stretnutím európskych a afrických lídrov sa hovorilo o prekonaní koloniálneho dedičstva, o pomoci rozvoju najchudobnejšej časti sveta. Konflikt, ktorý na summite vznikol okolo modelu hospodárskej spolupráce, ktorý sa únia snaží nanútiť rozvojovým krajinám však svedčí o rôznych predstavách o tom, ako má „partnerstvo“ vyzerať. Účasť Roberta Mugabeho a jeho bojkotovanie síce pritiahlo najviac mediálnej pozornosti, ale najostrejšia diskusia sa týkala snahy EÚ presvedčiť africké krajiny, aby podpísali takzvané dohody o ekonomickom partnerstve. Vzťah, ktorý tieto dohody vytvoria medzi EÚ a 76 rozvojovými krajinami, má však k partnerstvu ďaleko. Bude tvrdo recipročný, rozvojové trhy rýchlo otvorí výrobkom z únie a jedinou protihodnotou bude, že budú môcť dúfať v zachovanie tých málo výhod, ktoré majú teraz. Dohody o ekonomickom partnerstve majú nahradiť systém preferenčných vzťahov, ktoré mala EÚ so 76 bývalými kolóniami z Afriky, karibskej a pacifickej oblasti. Rozvojovým krajinám prikazujú rozsiahlu liberalizáciou, ktorá sa bude týkať asi 80 – 97 percent obchodu s Európskou úniou (ich najväčším obchodným partnerom) v priebehu 10 – 15 rokov. Budú musieť zmraziť clá na existujúcej úrovni a potom ich zrušiť. Prakticky tým pristúpia presne k tomu, čomu sa v posledných rokoch bránili na pôde Svetovej obchodnej organizácie. Komentáre upozorňujú, že dohody pretláčané Európskou úniou idú ešte ďalej ako štrukturálne reformné programy, ktoré v 80. rokoch nanútila rozvojovému svetu Svetová banka a ktorých výsledkom bol v mnohých prípadoch kolaps domáceho priemyslu i verejného sektora a zvyšovanie nerovnosti. Pokusy o regionálnu ekonomickú integráciu (inšpirované, paradoxne, aj úspechom európskej integrácie), ktoré mohli pomôcť prekonať zaostalosť a v prípade úspechu i znižovať pravdepodobnosť konfliktov, podkope aj posilnenie väzieb medzi bohatými a periférnymi krajinami. Mechanizmus riešenia sporov v rámci dohôd navyše zabezpečí, že ich nerešpektovanie bude pre rozvojové krajiny príliš nákladné. Prirodzene, natíska sa otázka, prečo by mali lídri rozvojových krajín takéto nevýhodné zmluvy podpisovať. Odpoveď je jednoduchá – pretože bezprostredné následky odmietnutia sú pre nich ešte väčšou hrozbou ako dlhodobé dôsledky pristúpenia, ktoré sa prejavia až v strednodobom horizonte. EÚ si zabezpečila ochotu tým, že konečný termín na podpis stanovila na koniec decembra. Jeho premeškanie bude pre každú rozvojovú krajinu znamenať, že ostane bez akejkoľvek obchodnej zmluvy s EÚ, v dôsledku čoho sa podstatne zvýšia clá na jej (hoc aj obmedzený) vývoz do únie a jej exportný priemysel veľmi rýchlo skrachuje. Faktorom je aj rozvojová pomoc. Hoci táto hrozba nebýva vyslovená otvorene, možnosť postupného znižovania európskej rozvojovej pomoci, ktorá pre mnohé krajiny predstavuje dôležitý príjem štátneho rozpočtu, dokáže byť „presvedčivým argumentom“. V takejto situácii nie je prekvapením, že 15 zo 76 rozvojových krajín (z toho 13 z Afriky) sa už tlaku poddalo. Jednotné ostali už len dva regionálne rokovacie tímy – karibský a stredoafrický. Európska únia sama seba rada vidí a predstavuje ako „spravodlivého“ bojovníka v medzinárodnej aréne. Pred silou zbraní uprednostňuje diplomaciu. Pred konfrontáciou diskusiu. Pred unilateralizmom multilaterálny prístup. Pred „tvrdou mocou“ moc „mäkkú“. Akurát v niektorých prípadoch dopadá táto mäkká moc veľmi tvrdo. A tento raz robí Európa úplne neidealisticky presne to, čo je logika súčasnej globálnej ekonomiky káže. Program dňa je budovanie ekonomických sfér vplyvu – robia to Spojené štáty, robí to Čína (zhodou okolností aj v Afrike), robí to Japonsko. Sféra vplyvu znamená otvorené pole pôsobnosti na investície firiem, export výrobkov, prístup k nerastnému bohatstvu, a v konečnom dôsledku schopnosť vyhovujúcim spôsobom ovplyvňovať vnútornú politiku v krajine. Afrika nie je až taký chudobný región, ako sa môže zdať. Okrem zásob ropy (odhadovaných 114 miliárd barelov, čo je len o jeden barel menej ako pod povrchom Iraku) má aj iné vzácne nerastné suroviny potrebné pre moderný priemysel. Nakoniec aj za summitom stála potreba zachovať si vplyv. Aj počas rokovaní upozornili viacerí africkí lídri Európu na to, že jej miesto zaberá postupne Čína. Povedané slovami senegalského prezidenta Abdoulaye Wadeho: „Európa už konkurenčný boj v Afrike takmer prehrala. Za cenu jedného európskeho auta si môžem kúpiť dve čínske… Ak chcem vybudovať päť kilometrov cesty s podporou Svetovej banky, alebo jednej z medzinárodných finančných inštitúcií, trvá to najmenej päť rokov… U Číňanov je to pár dní a potom môžem povedať áno či nie, oni pošlú tím a kontrakt podpíšeme.“ Afrika má veľké bohatstvo, väčšina jej obyvateľov však ostáva mimoriadne chudobná a ekonomiky sú slabé. Bolo by naivné nevidieť, že príčinou je aj zlé vládnutie – autokratické, nedemokratické vlády, ktoré nemusia byť zodpovedné svojim obyvateľom. Súčasne by však bolo pokrytecké nepriznať, že druhou stránkou problému sú nerovné medzinárodno-ekonomické vzťahy. A tie sa snaží súčasná obchodná politika EÚ upevniť.