Článok „renegátskeho“ agenta CIA vyšiel na stránke www.globalresearch.ca síce už pred viac, ako štyrmi rokmi, máme však viacero dôvodov považovať ho za aktuálny aj dnes. Jednak preto, že na Slovensku je téma sedemdesiatich piatich kubánskych disidentov stále horúcim zemiakom, a jednak, žiaľ, aj preto, že Philip Agee 7. januára tohto roku zomrel. Keď kubánsky režim na jar roku 2003 uväznil sedemdesiatpäť „disidentov“ a troch únoscov člnov odsúdil na smrť, okamžite zareagoval celý svet. Zo stoviek sťažností, ktoré prichádzajú na môj mail, sa dá ľahko odčítať, s akým nadšením sa americká vládna propaganda chopila príležitosti odsúdiť Kubu za porušovanie ľudských práv. Nič lepšie sa im ani nemohlo stať. Svojvoľné či nedbalé zlúčenie politických disidentov s únoscami člnov, teda dvoch celkom nesúvisiacich záležitostí, sa hádam aj dalo čakať, pretože obidve udalosti sa stali v rovnakom čase. Vatikánske vyhlásenie zašlo dokonca tak ďaleko, že únoscov nazvali disidentmi, hoci de facto išlo o teroristov. Ale aj väčšina Kube naklonených novinárov sa zviezla s prúdom všeobecnej neznalosti a aj oni opisovali obidve udalosti ako jednu. Zmena režimu na Kube je hlavným cieľom USA od prvých dní revolučnej vlády. Na jeho dosiahnutie využívali propagandu, diplomatickú a ekonomickú izoláciu, obchodné embargo, terorizmus, vojenskú podporu odporcom revolúcie, inváziu do Zátoky svíň, nespočetné pokusy o zavraždenie Fidela Castra a iných kubánskych politikov, biologickú a chemickú vojnu a v poslednom období najmä financovanie medzinárodnej politickej opozície vydávajúcej sa za nezávislú občiansku spoločnosť. Vláda prezidenta Ronalda Reagana sa na začiatku osemdesiatych rokov 20. storočia zhodla na tom, že v prípade Kuby teroristické akcie nestačia. Rovnako ako invázia do Zátoky svíň, diplomatická izolácia a ekonomické embargo, ani terorizmus nedokázal naplniť svoj účel. Otázka Kuby sa odvtedy mala stať súčasťou nového celosvetového programu, ktorý financuje a podporuje mimovládne a dobrovoľné organizácie, dnes všeobecne známe ako „organizácie občianskej spoločnosti“ celkom v službách americkej globálnej neoliberálnej politiky. Štátne prevraty Kľúčové úlohy v tomto programe mali zohrávať CIA a Agentúra pre medzinárodný rozvoj (AID), rovnako ako aj organizácia, ktorá vznikla v roku 1983 a dostala názov Národná dotácia demokracie (NED). Takzvaný nový program však v skutočnosti vôbec nebol nový. Už od svojho založenia v roku 1947 venovala CIA zakladaniu a ovládaniu zahraničných mimovládnych organizácií veľa úsilia. Operácie CIA prebiehali na celom svete a sústredili sa predo-všetkým na politické strany, odborové organizácie, obchodné spoločnosti, mládežnícke a študentské organizácie, občianske a ženské spolky, náboženské skupiny, intelektuálne a kultúrne spoločenstvá a na verejné informačné médiá. Systém fungoval na lokálnej, národnej, regionálnej a globálnej úrovni. V priebehu rokov uplatňovala CIA svoj vplyv v mnohých krajinách, využívajúc jednotlivé zložky spoločnosti na oslabovanie ľavicových organizácií, čím smerovala k prevratom a nastoleniu vyhovujúcich režimov. Spomedzi mnohých iných krajín išlo napríklad aj o Guayanu, kde sa v roku 1964 po desiatich rokoch vytrvalého úsilia podarilo štrajkmi, teroristickými akciami, násilím a požiarmi zakladanými agentmi CIA zosadiť vládu Cheddiho Jagana. Približne v tom istom období som bol agentom CIA prideleným do Ekvádoru. S pomocou miestnych agentov sme za tri roky vyvolali demonštráciami a občianskymi nepokojmi dva vojenské prevraty proti právoplatne a demokraticky zvolenej vláde. Ktokoľvek, kto dôkladne sleduje kroky opozície prezidenta Huga Cháveza vo Venezuele, vie, že oslabovanie jeho pozície sa odohráva pod taktovkou CIA, AID a NED. Tieto organizácie boli aj za nevydareným prevratom v apríli 2002 či za neúspešným „občianskym štrajkom“. Jedným z prvých podporovateľov organizácie NED bola Kubánska americká národná nadácia (CANF). V období rokov 1983 – 1988 získala CANF na proticastrovskú činnosť 390 tisíc amerických dolárov. NED NED (Národná dotácia demokracie) je súkromná, mimovládna a nezisková nadácia, ktorá však každý rok dostáva subvencie od amerického Kongresu. Peniaze sa rozdeľujú prostredníctvom štyroch „stredových“ organizácií. Je to Národný demokratický inštitút pre medzinárodné vzťahy (s väzbami na Demokratickú stranu); Medzinárodný republikánsky inštitút (Republikánska strana); Americké centrum pre medzinárodnú solidaritu práce; a Centrum pre medzinárodné súkromné podnikanie (Americká obchodná komora). Podľa internetovej stránky poskytuje NED peniaze priamo „tým zahraničným zoskupeniam, ktoré sa venujú ľudským právam, nezávislým médiám, právnym poriadkom a širokému spektru občianskych aktivít“. Oficiálny štatút NED ako mimovládnej organizácie vyvoláva dojem, že poskytuje peniaze zo súkromných zdrojov a nie zo zdrojov vlády USA. Je to dôležité najmä preto, že veľa krajín vrátane USA a Kuby má vlastné zákony týkajúce sa občanov platených za činnosť v prospech cudzích vlád. USA požadujú od individuálneho alebo organizovaného „subjektu zahraničnej kontroly“, aby generálnemu prokurátorovi každých šesť mesiacov podal podrobný opis činnosti vrátane finančných nákladov na ňu. Podľa kubánskych zákonov je trestná akákoľvek činnosť vedúca k ohrozeniu suverenity a územnej celistvosti krajiny. To sa týka aj činnosti v prospech Helmsovho – Burtonovho zákona z roku 1996, ale aj odovzdávania informácií prospešných podpore amerického embarga a inej protivládnej činnosti. Prvé pokusy o vytvorenie opozičnej občianskej spoločnosti na Kube sa začali v roku 1985, keď NED prvý raz sponzorovala organizáciu CANF. Táto činnosť bola ešte väčšmi podporená tzv. Toricelliho zákonom v roku 1992. Ten prostredníctvom amerických mimovládnych organizácií podporuje jednotlivcov a organizácie venujúce sa „nenásilnému demokratickému prevratu na Kube“. Dôsledkom týchto zákonov je zvýšenie činnosti NED, AID a CIA na Kube. CIA Prítomnosť CIA v menovaných programoch je možno prekvapujúca, existuje na ňu však niekoľko dôvodov. Jedným z nich sú dlhoročné skúsenosti CIA, spoľahliví agenti a ich kontakty v občianskych spoločnostiach na celom svete. V spolupráci so CIA sa organizácie NED a AID môžu spolupodieľať na financovaní uskutočňovaných akcií a každodenné akcie „v teréne“ môžu prenechať skúseným agentom CIA. Táto činnosť si vyžaduje pravidelný monitoring a správy o účinnosti lokálnych aktivít. Samotná NED ani jej stredové organizácie na to v teréne ľudí nemajú. Iba CIA pozná spôsoby, ako udržať ochrannú ruku nad „zástupcami občianskej spoločnosti“, a to najmä v situáciách, keď sa ocitnú v opozícii voči vláde svojej krajiny. CIA má vlastné finančné zdroje, ktoré môže v prípade potreby použiť. Na Kube je účasť agentov CIA mimoriadne užitočná, pretože zdroje NED a AID smerujú do amerických mimovládnych nadácií, ktoré si musia hľadať spôsoby, ako dodať vybavenie a peniaze príjemcom na Kube. Aj v tom je CIA mimoriadne nápomocná. Dôkazy o množstve peňazí investovaných do kubánskych projektov sú len čiastočné. Informácie o výdavkoch CIA nie sú verejne prístupné, zato stránky NED a AID uverejňujú zaujímavé fakty. AID uvádza, že v rokoch 1996 – 2001 sa na kubánske projekty minulo 12 miliónov dolárov a v roku 2002 rozpočet stúpol o päť miliónov. Rozpočet na rok 2003 predstavoval šesť miliónov dolárov. Od začiatku vlády Georga Busha mladšieho sa rozpočet strojnásobil. Preto neprekvapuje, že vysoké posty v Bushovej vláde zaujali práve miamskí Kubánci. V rokoch 1996 – 2001 rozdelila AID dvadsiatim dvom mimovládnym organizáciám 12 miliónov dolárov. Išlo o organizácie s centrom v Miami. Do roku 2002 počet mimovládnych organizácii klesol z 22 na 12. Sú to University of Miami, Center for a Free Cuba, Pan-American Development Foundation, Florida International University, Freedom House, Grupo de Apoyo a la Disidencia, Cuba On-Line, CubaNet, National Policy Association, Acción Democrática Cubana a Carta de Cuba. Medzinárodný republikánsky inštitút (IRI) navyše získal peniaze pre organizáciu Directorio Revolucionario Democrático Cubano, takisto so sídlom v Miami. Mimovládne organizácie majú dva hlavné zámery. Jeden sa sústreďuje na svoje náprotivky na Kube, druhý sa, najmä prostredníctvom internetu, orientuje na ostatné krajiny sveta. Na jednej strane tak sprostredkúvajú peniaze a vybavenie pre Kubu, na druhej strane informujú svet o aktivitách svojich členov. Napríklad miamská stránka CubaNet uverejňuje články „nezávislých novinárov“ z Asociácie nezávislých kubánskych novinárov so sídlom v Havane a ich autorom rozdeľuje peniaze. AID na svojej stránke tvrdí, že „príjemcovia grantu nie sú oprávnení využívať grantové zdroje na vydávanie hotovosti nijakej osobe ani organizácii na Kube“. Dá sa tomu len ťažko veriť, ale ak je to pravda, slúžia všetky peniaze len na upevňovanie infraštruktúry amerických mimovládnych organizácií. AID ďalej vymenúva oblasti, na ktoré sa peniaze môžu využívať: solidarita s aktivistami za ľudské práva, šírenie prác nezávislých novinárov, rozvíjanie mimovládnych organizácií, plánovanie asistencie pri prechode k novej vláde a pod. AID vyhlasuje, že granty sa nesmú udeľovať ako hotovosť Kubáncom na Kube. Práve preto je pozoruhodné, že 75 odsúdených „disidentov“ malo hotovosť približne stotisíc dolárov. Kľúčom k „záhade“ by mohlo byť vyhlásenie AID, že „politika USA podporuje súkromnými zdrojmi americké mimovládne organizácie a jednotlivcov v humanitárnych, informatívnych a občianskych aktivitách na Kube“. Sú tie „súkromné zdroje“ v skutočnosti zdroje NED? Nezabúdajme, že oficiálne je NED „súkromná“ mimovládna nadácia. Nič ju neobmedzuje pri vyplácaní hotovosti do zahraničia a akoby náhodou podporuje tie isté mimovládne organizácie, ktoré podporuje aj AID. Rozhodne nejde o rivalitu ani o chybnú organizáciu z Washingtonu. Pravdepodobnou príčinou je zrejme skutočnosť, že finančné zdroje NED putujú na výplaty alebo iné osobné odmeny spolupracovníkom na Kube. Na Kube existuje približne 100 organizácií spadajúcich pod americké mimovládne nadácie. Sú to napr. Nezávislé knižnice Kuby, Spoločnosť novinárov Marquez Sterling, Asociácia nezávislej tlače Kuby atď. Internetová stránka NED je veľmi príhodne neaktualizovaná a informuje len o kubánskom programe na rok 2001. Napriek tomu je veľmi poučná. V roku 2001 minula organizácia na kubánske aktivity údajne len 765-tisíc dolárov. Ôsmim mimovládnym organizáciám rozdelili 52-tisíc dolárov. Medzinárodný republikánsky inštitút (IRI) však od AID získal až 350-tisíc dolárov pre miamskú organizáciu Directorio Revolucionario Democrático Cubano na „podporu občianskej spoločnosti a ľudských práv na Kube“. V roku 2003 získala táto istá organizácia od IRI až dva milióny 174-tisíc 462 dolárov. Prečo NED poskytuje pomerne nízke subvencie a AID, naopak, neporovnateľne vyššie? Okrem hrabivosti IRI je pravdepodobné, že NED poskytuje peniaze ľuďom na Kube a AID podporuje infraštruktúru amerických mimovládnych organizácií. Nech je už množstvo peňazí, ktoré sa prostredníctvom týchto organizácií dostali na Kubu akékoľvek, každý, kto sa na Kube zúčastňuje na disidentských aktivitách, vie, že ide o peniaze americkej vlády určené na vyvolanie prevratu v krajine. Tých 75 zatknutých a odsúdených disidentov neboli ani nezávislí novinári, ani idealistickí aktivisti za ľudské práva, ani legitímni obhajcovia zmeny. Každý jeden z nich sa vedome zúčastňoval projektov vlády USA smerujúcich k zvrhnutiu kubánskej vlády a dosadeniu proamerického politického, ekonomického a sociálneho zriadenia. Vedeli, že ich činnosť bola nelegálna, a teraz za to platia. Nik, kto sa domnieva, že ide o „väzňov svedomia“ prenasledovaných za svoje myšlienky, nevidí alebo nechce vidieť, že sú len nástrojom americkej vlády, ktorá vyhlásila revolučnú Kubu za svojho nepriateľa. Týchto ľudí nikto neodsúdil za ich názory, ale za platené aktivity v prospech cudzej moci, ktorá už od roku 1898 uplatňuje voči malej karibskej krajine rôzne stupne agresie. Namýšľať si, že títo „disidenti“ budovali na Kube nezávislú, slobodnú občiansku spoločnosť je naivné a absurdné, pretože ich činnosť sponzorovala a riadila vláda nepriateľskej mocnosti. Z tohto hľadiska sa nedá hovoriť ani o slobode, ani o nezávislom rozhodovaní. Občianska spoločnosť, ktorú údajne budovali, bola v skutočnosti opozičným politickým hnutím otvorene podnecovaným vládou USA. Ktorá vláda na svete by bola natoľko sebadeštruktívna, aby so založenými rukami sledovala vlastizradu? Hrozba vojenského útoku na Kubu zo strany prezidenta USA a jeho križiakov sa stáva skutočná. Vojenská kampaň voči Kube sa časovo zhoduje s volebnou kampaňou na rok 2004 a je jedným zo základných predpokladov, prečo môže súčasný americký prezident dúfať v opätovné víťazstvo. Článok vyšiel na stránke www.globalresearch.ca Preložila Silvia Ruppeldtová. Krátené. Philip Burnett Franklin Agee (narodil sa 19. júla 1935 na Floride) bol v rokoch 1957 – 1968 agentom CIA vo Washingtone D.C., Ekvádore, Uruguaji a v Mexiku. Zo CIA vystúpil na protest proti americkej podpore vojenských režimov v Latinskej Amerike. Praktiky americkej tajnej služby opísal v knihe Inside the Company: CIA Diary (1975). „Bolo to v čase, keď sa v Latinskej Amerike odohrávali tie najstrašnejšie horory, všetky s podporou CIA a vlády USA,“ povedal pre britský týždenník The Guardian. Kniha preložená do dvadsiatich siedmich jazykov sa v USA stala bestsellerom a CIA onedlho zakázala jej šírenie. USA označili Ageeho za zradcu a na požiadavku ministra zahraničných vecí Henryho Kissingera ho Británia vydala americkej vláde, ktorá ho označila za „nebezpečenstvo pre národnú bezpečnosť“ a odňala mu pas. Neskôr žil v Grenade, na Kube a v Nemecku. Zomrel 7. januára 2008 v Havane. CIA odmietla jeho smrť komentovať.
