O knihách Irvina S. Yaloma

Štruktúra kníh jedného z najslávnejších psychoterapeutov súčasnosti Irvina Yaloma je podobná. Hlavným hrdinom je vždy skúsený psychoterapeut na sklonku svojej kariéry, o ktorom si trúfame predpokladať, že je akýmsi autorovým alter egom. Tento „všehrdina“ Yalomových románov stelesňuje „dobro“. V románe Lži na pohovce to bol Ernest, v príbehu Léčba Schopenhauerem Julius, v knihe Když Nietzsche plakal dokonca sám veľký Josef Breuer, spolutvorca, spoluzakladateľ psychoanalýzy. Všetci traja páni sa však zlievajú do jedinej postavy. Všetci traja prechádzajú, hoci každý iným spôsobom, obdobím pochybností. Ernesta stretáva čitateľ v úvodnej kapitole ako mladého, „biologicky orientovaného“ psychiatra. (V ére, ktorá rada proklamuje, že ruší protiklady, že spochybňuje kedysi platné dualizmy „východ“ a „západ“, „muži“ a „ženy“, „pravica“ a „ľavica“, mohli by sme začať spochybňovať aj pochybné delenie na biologicky orientovaných psychiatrov a psychiatrov, ktorí veria psychoterapii.) Pod vplyvom stretnutia so starším kolegom psychoterapeutom (ktorý napokon tiež patrí do skupiny Yalomových hrdinov) však mení svoj svetonázor a z tábora biologickej psychiatrie prechádza do tábora psychoterapie. Opäť sa s ním stretávame až v čase pokročilej kariéry, keď sám, rovnako ako kedysi jeho učiteľ, spochybňuje posvätné (rigidné?) pravidlá psychoterapeutických spoločností a vydáva sa na pomalé, intuitívne hľadanie takpovediac vlastnej metódy. Metódy, ktorá nakoniec takmer mení svet. Prinajmenšom v tom svete, na ktorý má priamy dosah, teda vo svete Ernestových pacientov, spôsobí psychoterapia zázraky porovnateľné s premenou vody na víno. Z pacientov psychoterapeuti Pacientka, úspešná právnička, ktorá k Ernestovi prichádza len pod zámienkou a s cieľom pomstiť sa svojmu manželovi, sa vplyvom terapie mení na silnú a najmä šťastnú ženu, ktorá dokonca v závere príbehu sama poskytuje akési psychologické poradenstvo jednému zo svojich klientov. (Z pacientov Yalomových hrdinov sa vôbec často stávajú opäť psychoterapeuti. Yalomovi hrdinovia šíria nielen dobro, ale aj svoje povolanie ako misionári svoju vieru). V románe Léčba Schopenhauerem to nie je Ernest, ale Julius, hoci meno je akoby jediné, čo sa na postave zmenilo. Julius je tiež (majetný) kalifornský psychoterapeut, ktorý tiež prechádza ťažkým životným obdobím. Hneď v úvodnej kapitole mu diagnostikujú zhubný nádor kože a odsúdia ho na rok života. Julius, ktorý sa rozhodne venovať svoj posledný rok svojej najväčšej láske, skupinovej psychoterapii, zrelativizuje pod vplyvom blížiacej sa smrti svoje pôvodné hodnoty, odkloní sa od pravidiel svojej práce a podobne ako o knihu pred ním Ernest, aj on sa vydáva na hľadanie správnej metódy. Na hľadanie, ktoré pripomína zneškodňovanie mín. Postupuje pomaly, krok po kroku, sleduje reakcie svojich pacientov, prispôsobuje sa im, váha, robí omyly. Na konci však, rovnako ako v Ernestovom prípade, vedie jeho terapia k očarujúcej, oslepujúcej zmene. Prináša svetlo, prináša šťastie. Kým v Ernestovom prípade bola predmetom zmeny spomínaná právnička, pre Julia je to jeho niekdajší pacient Phillip, z ktorého sa, podobne ako v predchádzajúcom prípade, po Juliovej smrti stáva takmer jeho nástupca. V príbehu Když Nietzsche plakal sa všetko odohráva podľa podobného scenára, len obsadenie je v tomto prípade skutočne hviezdne. Rolu Ernesta a Julia tu hrá sám veľký Josef Breuer, učiteľ Sigmunda Freuda, ktorý sa v príbehu objavuje ešte ako začiatočník, mladý lekár, Breuerov chránenec, dôverník a priateľ. V zapálených, horúčkovitých debatách načrtáva Freud Breuerovi svoje predstavy o škriatkovi skrytom v každom z nás, o akomsi tajomnom nevedomí, z ktorého sa Breuer vysmieva a Freudovi, ktorého familiárne volá Sigi, radí, aby sa o svojom šialenom nápade radšej nikomu nezmieňoval. Napriek svojmu slávnemu menu sa však Breuer v Yalomovom podaní od „obyčajných“ psychoterapeutov (a vlastne svojich nasledovníkov) Ernesta a Julia veľmi nelíši. Tiež sa, rovnako ako oni dvaja, práve nachádza v zložitom životnom období. Manželstvo s krásnou a milou Mathildou je v kríze, za bezsenných nocí mu nedajú spať erotické fantázie, v ktorých je hlavnou postavou Bertha Poppenheimová. Bertha Poppenheimová sa vo svete psychoterapie skutočne preslávila ako Anna O., pacientka, na ktorej Freud naozaj popísal svoju metódu. Čitateľ vidí, že Yalom na honorároch hercom skutočne nešetril a vyberal si len tých najznámejších. Veď ani rolu uzdraveného pacienta nehrá nikto iný ako sám Nietzsche. Toto stretnutie je fiktívne, Breuer sa s Nietzschem v skutočnosti nikdy nestretol. V Yalomovej verzii však pacient Nietzsche až priveľmi pripomína pacienta Phillipa z Léčby Schopenhauerem. Obaja, Phillip aj Nietzsche, odmietajú liečbu a k lekárovi, k Juliovi či k Breuerovi, sa dostávajú náhodou, pod zámienkou, omylom. Pri oboch psychoterapeut, Julius či Breuer, usúdi, že potrebujú pomoc, a vláka ich do terapie okľukou, dalo by sa povedať klamstvom. Phillip aj Nietzsche sú hrdí, zatrpknutí a mimoriadne inteligentní. Obaja opovrhujú ľuďmi, obaja sa zo všetkých síl snažia stať sa od ostatných nezávislí, nikoho neľúbiť a nikým sa nedať ľúbiť, obaja odmietajú akýkoľvek náznak súcitu, náklonnosti, ochoty pomôcť. Obaja sa pod vplyvom zázračnej metódy (Juliovej či Breuerovej) pomaly otvárajú svetu, prijímajú ľudské teplo sálajúce z terapie, roztápajú sa pod ním ako po dlhej zime zmrznutá pôda, prijímajú lásku, liečia sa. Šťastie v každom príbehu „Áno!“ chce zakričať čitateľ a utrieť si slzu z kútika oka. Odhliadnuc od námietky, že na ilustráciu myšlienky nebolo potrebné použiť také mená ako Breuer, Nietzsche, Freud a Poppenheimová (čitateľ má pocit, že tu Yalom trochu preháňa), naplní ho po prečítaní každej zo spomínaných Yalomových kníh pocit šťastia. Azda porovnateľný s tým, ktorý zakúšajú (Yalomovi? Ernestovi? Juliovi?) pacienti v závere zázračnej terapie. Yalomove romány sú totiž vystavané na základe tej istej schémy. Yalomovské šťastie je v každom z troch príbehov reprezentované medziľudským stretnutím v najširšom zmysle. „Záporné“ postavy každého z troch románov, teda úspešná právnička, ktorá sa dostáva „pod nôž“ Ernestovi, Phillip, ktorého lieči Julius, a nakoniec Nietzsche ako (fiktívny) pacient Josefa Breuera, majú spoločný počiatočný strach z ľudí (strach, prejavujúci sa ako odpor a opovrhnutie), strach zo straty svojej nezávislosti, ktorá pre nich predstavuje najvyššiu hodnotu. Všetci traja sa zdráhajú ukázať slabosť, dať najavo, že potrebujú pomoc, každý je natoľko zapletený do svojich obranných mechanizmov (v zmysle psychoanalýzy), že prežíva svoj život zatrpknutý a sám. Tu prichádza na pomoc psychoterapia, ktorej hlavným mechanizmom účinku je podľa Yaloma práve sila medziľudského kontaktu a ľudská náklonnosť. Všetci traja pacienti smú v prítomnosti terapeutov (Ernesta, Julia, Breuera) plakať, byť smutní, smú dať najavo svoju slabosť. Nie je to nijaká zložitá metóda, ale táto bazálna ľudská blízkosť, ktorá ich oslobodí z ich pancierov, roztopí ich truc a zatrpknutosť. Filozofiu, z ktorej pramenia Yalomove príbehy, ilustruje v románe Léčba Schopenhauerem Schopenhauerovou bájkou o dikobrazoch: Za chladného počasia sa niekoľko dikobrazov pritislo k sebe, aby sa zohriali. Po chvíli sa však vzájomne začali pichať ostrými pichliačmi, takže sa museli od seba zase vzdialiť. Keďže každému bolo samému po čase zima, ale keď boli primknutí k sebe, pichali sa navzájom ostňami, museli nájsť správnu vzdialenosť, v ktorej jeden druhého dokázali znášať. Toto podobenstvo chápe Julius ako základ choroby svojho pacienta Philipa a Yalom zrejme ako základ „choroby“ ako takej. „Choroby“ nás všetkých. Udržiavanie vzdialenosti je podľa Yaloma nezdravé. Na príkladoch svojich postáv nám ukazuje, že šťastie nájdeme až vtedy, keď sa zbavíme strachu a bez ohľadu na možné pichliače sa primkneme jeden k druhému. Iné pravidlá hry „Konečne!“ chce zakričať dojatý čitateľ. Konečne, lebo v súčasnosti počuje takúto radu veľmi zriedka. Súčasné zdroje „životnej múdrosti“ „úspešných ľudí“ totiž predpisujú celkom iné pravidlá hry. Napríklad v minulom čísle Cosmopolitanu, ktorý sa začína citátom z listu šťastnej čitateľky: „Díky vám žiju luxusně, vypadám luxusně, bydlím luxusně a cestuji luxusně, bez vás bych netušila, co výjimečného se dá zažít.“, nájde čitateľka povzbudená toľkým šťastím v článku „Chcete ho? Máte ho! Tři letní zváděcí tajemství“ na strane 71 aj nasledujúcu radu: „Netlačte na něj! Nezapomeňte poctivě šlapat na brzdy… Láska zpočátku funguje na jednoduchých pravidlech: přiblížit se, couvnout, přiblížiť se, couvnout. Jestliže tuto rovnováhu porušíte svým neustálým přibližováním, váš protějšek bude přinucen k ústupu.“ Tento časopis úspešných a luxusne žijúcich žien teda radí stratégiu, ktorá sa navlas podobá spôsobu Schopenhauerových dikobrazov. Pritúliť sa, ale nie príliš. Netelefonovať, nepísať esemesky. Telefón dvíhať až na tretie zazvonenie, na esemesku odpovedať až za pol hodiny. Nedať najavo nedočkavosť. Navrhnutý termín schôdzky trikrát odmietnuť. Nepýtať sa, či sa ešte stretneme a kedy. Tento kódex správania navrhovaný ženskými (a snáď aj mužskými) časopismi síce úplne protirečí Yalomovej múdrosti, v praxi je však pre mnohých ľudí záväzný (a funkčný!). Yalomovi pacienti, Phillip aj Nietzsche, by boli v takomto svete mimoriadne úspešní. Lepší terapeut ako spisovateľ Yalomove knihy sú hrubé a dejovo bohaté. Okrem základnej schémy majú aj iné spoločné črty, na ktoré by sa dalo pri písaní článku zamerať. Je napríklad pozoruhodné, ako často sa Yalom zaoberá jednak intímnymi vzťahmi medzi terapeutom a pacientkou, jednak vtieravými myšlienkami na sex, ktoré sú jednou z najčastejších sťažností nielen pacientov, ale dokonca samotných terapeutov. Oba motívy sa tak často prelínajú: Josef Breuer je napríklad zaľúbený do svojej pacientky Berhty Poppenheimovej a sťažuje sa na ustavične sa vracajúce erotické fantázie, v ktorých hrá Bertha hlavnú úlohu. Takéto námety sú zaiste čitateľsky atraktívne a menia knihy, ktoré sa inak často javia trochu didakticky, na bestsellery. Príťažlivá je častá Yalomova hra na zámenu rol. Tak sa takmer v každom z románov stierajú hranice medzi terapeutom a pacientom, z terapeuta sa stáva pacient, pacient poskytuje terapiu, a to nielen niekomu tretiemu, ale v niektorých prípadoch aj samému svojmu terapeutovi. Phillip z Léčby Schopenhauerem ponúka napríklad svojmu na smrť chorému terapeutovi Juliovi svoje „filozofické poradenstvo“, ktoré mu má priniesť úľavu. Rovnako Nietzsche „lieči“ Josefa Breuera, ktorý sa mu zdôveruje celkom proti pravidlu abstinencie klasickej psychoanalýzy (ktoré však v tom čase ešte neexistovalo). Túto Yalomovu obľúbenú hru považujem za príťažlivú. Dalo by sa písať aj o Yalomovej terapeutickej zručnosti. Niektoré kapitoly pôsobia ako úryvky z príručky pre začínajúcich terapeutov. Myslím si, že tieto časti patria k najcennejším, pretože Yalom je bezpochyby skúsený terapeut, ktorý má čo ponúknuť. Kým terapeutických „techtlov-mechtlov“ sa čitateľ rýchlo nasýti, prinášajú kapitoly venované terapii viac nového. Yalom sa zdá byť oveľa lepším terapeutom ako spisovateľom. Rovnako zaujímavé sú aj úvahy o potrebe pravidiel terapie či naopak, o nevyhnutnosti ich prekračovania, vytvárania akejsi na mieru šitej terapie pre každého individuálneho pacienta. Zdá sa mi však, že jednou z najrelevantnejších otázok je, ako je to s tou vzdialenosťou. Yalom postuluje mäkkú, ľudskú, domácku filozofiu, filozofiu ľudskej blízkosti, tepla, dôvery. To všetko protirečí súčasnému „duchu doby“, kde priblížiť sa je nebezpečné a základné pravidlo je ostať „cool“. Aj by som Yalomovi verila, ale nechcem sa od samej vrúcnosti popáliť. Yalomove knihy, ktoré sa v texte spomínajú: 1. Irvin D. Yalom: Když Nietzsche plakal, román o romantické posedlosti, osudu a vůli (Portál, Praha, 2000, preložila Ivana Hlaváčová, str.302) 2. Irvin D. Yalom: Léčba Schopenhauerem (Portál, Praha, 2006, preložila Helena Hartlová, 343 str.) 3. Irvin D. Yalom: Lži na pohovce, román o psychoterapii a psychoterapeutech (Portál, Praha, 2003, preložila Helena Hartlová, str.383)