V čase, keď píšem tieto riadky, prichádza na Slovensko podpredseda eurosocialistov Hannes Swoboda, aby politickým žargónom (nič nie je isté, všetko je otvorené, ale signály sú dobré a pod.) oznámil dobrú správu. Smer sa stane členom PES. A nálepku štandardnej sociálnodemokratickej strany už nezoškriabe nikto – ani usilovní brigádnici v službách vyšších hodnôt a cieľov brániaci práva menšín (rozumej: Veľkého Uhorska) či slobody trhu (slovenského výpredaja so značkou lacno a rýchlo za maličkú maržičku). Dokonca ani Majster S. zo Žiliny či Majster N. ktohovie odkiaľ. Svoj obraz bude Smer majstrovať sám. A zatiaľ sa mu darí. Zvonku to jednoducho vyzerá fajn. Sociálna politika a ekonomické výsledky? Dobré. Európska orientácia? Ešte lepšie. Navyše sa zdá, že eurosocialisti pochopili, že Majster S. loví v tých istých vodách ako Majster N. Deti, ktoré oslovuje prvý menovaný, sú síce riadne odrastené, ale tiež potrebujú rozprávkový svet. Diagnóza krčmovo – rozprávkového nacionalizmu je problémom každej európskej krajiny a jej rozšírenie sa pohybuje okolo desiatich percent takmer všade. A Slovensko nie je zďaleka prvou krajinou, kde sa s podobným predstavením vystupuje aj na úrade vlády. Takže ani toto už problém nebude. Ak chcete politický žargón, nech sa páči vyhlásenie istej europolitičky: Smeru ako najsilnejšej vládnej strane sa podarilo eliminovať nežiaduce prejavy a aktivity tohto koaličného partnera. Fasáda vyzerá dobre. Zo Slovenska sa definitívne stáva príjemný sused v eurozóne. Lenže ak nechceme zostať pri potemkinovských náhľadoch, treba sa na to pozrieť aj zvnútra. A tu sa, samozrejme, začínajú objavovať problémy, teda aspoň z pohľadu ľavicovo zmýšľajúceho občana. Z veľkých krokov, ktoré vláda chystala v sociálnej oblasti, sa stali krôčiky – prospešné, ale malé. Je možno pochopiteľné, že sa nenašla odvaha zrušiť druhý pilier dôchodkového systému, pretože dosť síl bude zrejme stáť už len boj s tými, ktorým išlo len a len o naše zdravie, a preto sa rozhodli vyboxovať miliardy v medzinárodnej arbitráži. Otvorenie druhého piliera je v tomto kontexte uspokojivé. Lenže za propagandou minulej vlády, pardon, v politickom žargóne informačnou kampaňou, predsa teraz nemôže nasledovať ticho. A netreba pritom nič veľké. Stačí len upozorňovať ľudí na evidentné riziká. Upozorňovať je potrebné aj v inej oblasti spoločenského života – v treťom sektore. Namiesto toho sa ale minister Kaliňák novým zákonom o spolkoch rozhodol, že dokáže to, čo si môže dovoliť akurát tak Putin. Na Slovensko budú tiecť americké peniaze na podporu demokracie v štýle veľkého brata a zosmiešňovanie súčasnej vlády, aj keby sa na hlavu postavil. Pritom by stačilo sprehľadniť financie v treťom sektore, aby bolo jasné, kto sponzoruje tvorbu „nezávislých expertov“, trebárs aj v takom ľubozvučnom inštitúte, ako je ten Štefánikov. Veľká časť tretieho sektora poskytuje sociálne služby a realizuje každodennú solidaritu pre tých, ktorí ju naozaj potrebujú. Namieste je preto otázka, prečo tu nepanuje široká spolupráca so štátnym sektorom, ale skôr pocit ohrozenia. A je tu ešte jeden problém – zárodky slovenského šovinizmu. Z vládnych kruhov preniká historická rétorika v štýle Majstra S. Zvonku si to nikto zatiaľ nevšíma, ale ak k tomu dôjde, môže byť neskoro. Na prvý pohľad sa zdá, že pred Smerom sa otvára rovná cesta, ale opak je pravdou. Smer stojí na križovatke. A preto, pán premiér, vľavo v bok! Prospeje to vláde, Smeru, ale najmä Slovensku.
