Vraj nie je nič ľahšie, ako byť pravicovým politikom pri moci. Ak človeku nenapadnú šialenosti v štýle „toho, ktorý chodí za medveďmi“ a nepokúša sa z Trenčianskych Teplíc vytvoriť domácu kapitálotvornú vrstvu, len ťažko môže niečo pokaziť. Stačí zohnať niekoho, kto vie po anglicky a preloží nejakú tú ponuku na zadávateľa tendra. Nemusí ani sám predávať, stačí zohnať agentúru, ktorá to urobí zaňho. Samozrejme, to nie je všetko. Ešte treba zrušiť veľa zbytočných zákonov, obmedziť štátne služby na minimum a prepustiť čo najviac úradníkov. Znie to ľahko, ale… čo takýto inzerát? Chcete cestovať, stretávať sa so zaujímavými ľuďmi, mať flexibilný pracovný čas? Mať k dispozícii limuzíny, reprezentatívne bývanie a kancelárske priestory? Tím poradcov, ochranku, plat do konca života a k tomu nijakú, ale naozaj vôbec nijakú zodpovednosť? Dokonca ani za tendre, zákony či úradníkov? No kto by takúto prácu neprijal? Navyše, potrebné predpoklady spĺňa vari každý. Stačí vedieť podpísať sa, nehanbiť sa pred kamerami a je to. Pán prezident, pani prezidentka… Že je na takúto prácu príliš veľa uchádzačov a našinec nemá šancu? Tak to pardon! Nežijeme predsa v najvyspelejšej demokracii na svete, a preto sa u nás posledných dvadsať rokov nestriedajú len nejaký Bush a Clinton(ová?). Na Slovensku predsa stačí zobrať pár desiatok poctivo zarobených miliónov, trošku si zasúťažiť v predvolebnej kampani a je to. Že ich nemáte? Váš problém, nič vám v tom predsa nebráni. Neveríte? Kurt Vonnegut vo svojej knihe o bombardovaní Drážďan Bitúnok č. 5 s veľkou dávkou humoru uvádza, že väčšina Američanov nenávidí samých seba. Nie preto, že v Drážďanoch zabili viac ako stotisíc civilistov vrátane starých, chorých a detí, ale preto, že sú v porovnaní s malou skupinkou iných Američanov chudobní. Karol Dučák, ktorý do Slova napísal článok – tiež o bombardovaní Drážďan, zas tvrdí, že sa za to Američania nemusia nenávidieť, ale mali by sa aspoň zamyslieť. A my s nimi. Zamyslieť sa? To znie dobre, ale nad čím? A čo tak nad tým, ako poriadne zarobiť. Možností je naozaj neúrekom. Napríklad začnete oddlžovať slovenské zdravotníctvo a popri tom, ani sami neviete ako (v účtovných knihách je neporiadok a niektoré transakcie chýbajú), môžete začať nenávidieť tých, ktorí bohatí nie sú. Predsa len, bývajú dosť otravní. Keď už nič nedrankajú, ešte vždy sa môžu pýtať. Neveríte? Tak to asi budete veriteľ a sporiteľ. Samozrejme, nikto vám nič nedá zadarmo, takže treba sporiť a spoliehať sa na akciové trhy. A tešiť sa na švajčiarsky dôchodok. A čo keď bude thajský alebo nebodaj argentínsky či čílsky? Nič sa nedeje, budete síce chudobní, ale za to môžete nenávidieť – samozrejme seba. Koniec koncov snáď by ste nechceli nenávidieť akciové trhy ?! Za čo? Za to, že by vedeli zarobiť aj na bombardovaní Drážďan? Z niečoho ten švajčiarsky dôchodok byť musí. Neveríte? Nemusíte. Netreba totiž vynaložiť veľa námahy, aby svet vyzeral ako bitúnok, na ktorom sa mihajú čísla – tie výrobné na bombách, na predlaktiach väzňov z koncentrákov, na mapách alebo faktúrach či tie v kalendári. Je ich toľko, že už len málokto ich počíta – bitúnok bez čísla, na ktorom sa dá akurát tak zarobiť. Lenže to nie je celá pravda. Na svete je veľa ľudí, ktorým to nie je ľahostajné. Tvrdí to aj hosťka tohto čísla. Ak sa človek začne snažiť o zmenu, čoskoro zistí, že nie je sám a už vôbec nie bezbranný.
