Prišiel Deň učiteľov. K nádejám, že by som sa v práci mohla tešiť na čosi viac okrem večerného posedenia s kolegyňami – učiteľkami, som pristupovala veľmi skepticky. Zrejme som však našu mládež hrubo podcenila, pretože hneď po vstupe do zborovne mi udrelo do očí, že každý listuje v akýchsi papieroch, všetci krútia hlavami a šušocú si. Dostali sme darček. Zvýšenie platu? Čoby, prvý apríl je až o týždeň. Dotazník. Od akejsi tretiačky na pedagogickej fakulte. Dobreže mi slza nevyhŕkla do oka – ktosi sa o nás zaujíma. Prvá otázka: Cítite sa psychicky vyčerpaná? Druhá: Cítite sa vyčerpaná fyzicky? Hneď som si milý papier otočila naspäť na prvú stranu, kde stál nadpis a pokyny. No jasné. Syndróm vyhorenia učiteľa. A v piatich riadkoch pokynov sedem pravopisných chýb, za čo slečna vysokoškoláčka od mňa okamžite dostala pomyselnú trojku. Pekný darček na Deň učiteľov. Priznám sa, že zatiaľ čo kolegyne si lámali hlavy nad ďalšími, čoraz menej zrozumiteľnými otázkami v dotazníku, ja som ho nevyplnený odložila do kabelky. A nevyplnený aj ostane, nanajvýš ak mladej pedagogičke červeným perom opravím chyby a oznámkujem pravopis. Viem, že by som mala byť zhovievavá k študentským dotazníkom, pretože ich prvotný zámer asi vôbec nie je brnkanie na nervy a profesionálnu česť dlhoročných učiteľov, ale je milo priamočiaro zištný – bez výskumu nebude diplom. Napriek tomu mi tento dotazník na citlivé miesto zabrnkal, neodráža totiž nič iné než takmer urážlivý stereotyp, ktorý si verejnosť utvorila o učiteľoch či skôr učiteľkách: Štyridsiatnička s nervami v koncoch, neschopná scivilizovať si svoje triedne stádočko divochov, ktorí jej takpovediac skáču po hlave. Učiteľka, ktorej už na jej práci, tobôž na výchovných efektoch tejto práce, postupne prestáva záležať, snaží sa iba prežiť. V duchu som rozhorčene zaprotestovala – toto určite nie, nie som žiadna „vyhorená“, práca ma baví, sledujem trendy, vymýšľam didaktické hry, aj disciplínu si zjednám bez problémov. So žiakmi, ktorí sa vedia vpratať do kože, si rozumiem, a tých ostatných už naučím stáť v pozore. Vyprosujem si, aby ma ktosi jednoducho preto, že vyše dvadsať rokov učím na základnej škole, a priori považoval za vyhorenú. A basta fidli. S hlavou plnou týchto revolučných ideálov som s elánom vkročila medzi deviatakov, ktorým som niesla opravené slohové práce, žáner úvaha. Mládež nútená poschovávať mobily a sedmové karty znudene zasadla do lavíc. Nemala som im tie karty príliš za zlé, správanie tejto pätnásťročnej budúcnosti národa totiž odrážalo iba prostý fakt, že školský rok sa pre nich skončil už vo februári, keď napísali celoštátny monitor. Prijímačky na stredné školy ich už nečakajú a koncoročné vysvedčenia majú evidentne „na háku“, „v paži“ aj „na saláme“ súčasne. Rozhodnutia vyšších vládnych inštancií o organizácii vyučovacieho procesu sa však obyčajným učiteľom z praxe nepatrí kritizovať: Februárové monitory sú iste ideálne, len my to stále nedokážeme pochopiť. A tých našich zlatých pubertiakov od monitoru až po oficiálny koniec školského roku už nejako zvládneme. Rozdala som teda slohové práce, len päť hárkov som si nechala na stole. Tri z nich boli podozrivo dobré v porovnaní s doterajšími výkonmi ich údajných pisateľov a obsah zvyšných dvoch bol navlas rovnaký. Všetci piati žiaci sa priznali, že si slohy stiahli z internetu. Jeden, ktorý na seba upozornil tým, že jeho práca nesedela ani do jednej z ponúkaných úvahových tém, si dokonca neodpustil povzdych, že zo všetkých textov, čo mu z internetu stiahla jeho mama, si musel vybrať ako na potvoru zrovna tento… Toto už bolo príliš aj na mňa. Keď som sa pozerala na žiakov, ktorým nepomáhajú pri podvodoch už len počítače, ale aj vlastní rodičia, mala som pocit, že v tej chvíli snáď – vyhorím. Že to celé nemá zmysel, že o poctivú prácu tu mám záujem naozaj už len ja a tie deti vôbec nechápu, čo toto slovné spojenie vôbec znamená. Tak boli vychované. A napadlo mi, že stereotyp neurotickej vyhorenej učiteľky nemohol vzniknúť z ničoho. Bez vetra sa predsa ani lístok nepohne. Zborovne sú možno plné žien a mužov, ktorých takáto skúsenosť jedného dňa definitívne zlomila a povedali si – kašlem na to, nemá to cenu. Možno by som predsa len mala vyplniť dotazník. Ďalšiu vyučovaciu hodinu som mala vo svojej triede, u malých šiestakov. U tých, ktorým som na predchádzajúcej slovenčine rozprávala o Jánovi Amosovi Komenskom, ako ste sa mohli dočítať v minulom čísle Slova. Na katedre ma čakala akási sladkosť a dve kytičky kvetov a ako bonus zvedavé tváre drobcov, ktorí čakali, ako sa zatvárim. „Všetko najlepšie ku Dňu učiteľov“, povedala malá šiestačka a zachránila ma pred vyhorením. Tentokrát to teda bolo s happyendom. Kiež by však aj iní kolegovia a kolegyne mali šťastie na žiakov, ktorí by im po podobných znechucujúcich zážitkoch opäť zdvihli náladu – aj keď práve nie je Deň učiteľov. Aby pre každodenné mrzutosti a nafúknutý, spoločnosťou vsugerovaný syndróm vyhorenia, svet neprichádzal o učiteľky a učiteľov.
