Gýčovo ružovo-čierny obal a rozsiahla reklama v najpredávanejšom a najbulvárnejšom denníku. Ak hľadáte ľahkú knihu na letné čítanie, ktorá sa dá dobre uskladniť medzi krémom na opaľovanie a plážovou osuškou, nezabudnite si kúpiť knižný debut Evy Urbaníkovej – Všetko alebo nič. Neviem, prečo sa v našej súčasnej literatúre v poslednom čase vynárajú ako huby po daždi knižky plné klišé, všeobecných právd, naliehavých výpovedí o rýchlej dobe, krásnych mladých ľuďoch, plné pseudointelektuálov a teatrálnych až patetických výpovedí, ktoré hovoria len o jednom – o zúfalom volaní po hľadaní jedinej a pravej lásky. Že by skutočne tak zrkadlovo odrážali najpodstatnejšie problémy súčasnej doby? Tento smer badám v našej próze už od výskytu prvej „matkinovky“ – Polnočného denníka, ktorý dokázal ako jediný od vydania Rivers of Babylon výraznejšie rozvíriť mútne vody našej literatúry. Keby Matkin využil svoj potenciál a nerecykloval v každej ďalšej knihe znovu opakované témy aj prototypy hrdinov, azda by sme ho mohli použiť ako meradlo na „populárnu“ literatúru. Ale tak to už býva – s kvantitou klesá kvalita a každá senzácia po pár použitiach vyprchá. Tak nejako je to aj s knihou Všetko alebo nič, z ktorej sa napriek očakávaniu autorky senzácia nestala. Pravidelné čitateľky Evy Urbaníkovej ju poznajú nielen ako rozhlasovú a televíznu moderátorku, ale aj ako redaktorku v jednom z našich najpredávanejších ženských mesačníkov. Má dar vyjadriť sa stručne a výstižne a okoreniť to vtipom, čo robí z jej článkov príjemné čítanie. Je však predsa len rozdiel rozvíjať tému na takom veľkom priestore, akým je dvestopäťdesiatstranová knižka, a nezvalcovať pritom čitateľa dokonale vybrúsenými – ale predpokladateľnými – vetami. Hlavná hrdinka Linda, ktorá má byť zrejme akýmsi prototypom ženy súčasnosti, žije aktívne. Niekde na polceste medzi prácou (majiteľka vychyteného antikvariátu), dieťaťom, obchodnou cestou do Londýna, žúrmi s kamarátkou Vandou a náhodnými sexuálnymi dobrodružstvami sa objaví osudový muž Jakub. Ten, ako novodobý princ, nepríde na bielom koni, ale vo forme rýchlej pošty zoznamovacieho portálu. Tu sa začína interaktívny príbeh lásky 21. storočia plný vášne, lásky, ale najmä bolesti. Zdá sa vám to trochu teatrálne? Bohužiaľ, musím vás sklamať, nie je to iba zdanie. Urbaníkovej kniha má na svoju jasnú a jednoznačnú zápletku pomerne veľký rozsah. A to je práve to, čo jej ubližuje najviac. Hoci autorka disponuje schopnosťou sformulovať pár bystrých postrehov o vzťahoch medzi mužmi a ženami, často skĺzava do prázdneho a lacného klišé. Týka sa to obsahovej aj štylistickej stránky. Keď som v úvode napísala, že valcuje čitateľa dokonale vybrúsenými vetami, mala som na mysli jej už rokmi vycibrený rukopis: krátke, úsečné, humorne vypointované vety. Takýto spôsob písania možno neunaví čitateľa v lifestylovom časopise, ale ak sa ním brodí príliš dlhý čas, rýchlo sa mu zunuje. V priamej následnosti na tento fakt sa na vety nabaľuje stereotypné opakovanie, expresívne výrazy, slang a vulgarizmy, zrejme s cieľom reálnej autentickosti. Miestami však pôsobia až komicky, najmä ak sa hlavná hrdinka opäť po x-tý raz rozchádza so svojou osudovou láskou. Samostatnou kapitolou sú niektoré výrazové prostriedky („Pri Jakubovi som dozrela. Je to také čudné slovo – dozrieť – človek si to väčšinou spája s jablkami, ale iné mi nenapadá…“) Chápem autorkin cieľ ponúknuť nám skutočný príbeh so skutočnými a silnými emóciami, ale forma, ktorú si na to zvolila, je trochu nešťastná. Celý príbeh až príliš zaváňa radami zo spomínaného mesačníka a drží sa akéhosi hesla o silnej, inteligentnej, peknej a úspešnej žene dneška, ktorá má napriek všetkým svojim kladom so skutočným vzťahom problém. Podobne je to s postavou Jakuba, kde autorka ostáva len v rovine zahmlievania a mystifikácie jeho osoby do podoby osudového muža s minulosťou, o ktorej vieme len málo. (A o to viac si čitateľky môžu domýšľať.) Povrchnosť je to, čo tvorí charakteristickú črtu výstavby postáv – nedotiahnuté povahy, autorka si vystačí len s náznakom, plochosťou, o čosi sa pokúša len pri postave hlavnej hrdinky Lindy, ktorá sa však dostatočne zovšeobecnene charakterizuje aj sama. („Plačem, nepijem pivo, som empatická a čelím všetkému. Aj keď na mňa padá svet.“ Alebo: „Som žena, pripúšťam si pocity. Hádžu mnou emócie. Ale vydržím viac ako všetci vojaci v trójskom koni dokopy.“ ) Ťažko stráviteľným sústom je aj pretláčanie známych osobností do deja. (Zuzana Fialová, ktorú cituje; Ivan Tásler, do ktorého sú Vanda aj Linda platonicky zaľúbené; Dara Rolins či Misha, ktoré spievajú v Lindinom antikvariáte) Rovnako aj strana, pri ktorej som vážne premýšľala nad tým, či patrí do reklamnej stratégie. ( „Najradšej som mala vianočné večierky Rádia Okey. Jednak je to jediné rádio, ktoré sa dá počúvať, a jednak mali vždy najlepší program a dídžejov.“ ) Podobným zážitkom sú násilné traktáty hlavnej hrdinky o knihách, ktoré prečítala, odporúčala či kúpila. V týchto nevydarených pasážach tolerantne privieram oči a ospravedlňujem autorku sama pred sebou s myšlienkou na inú, vydarenejšiu polohu, v akej ju poznáme z časopisov. Ťažko však povedať, či to bude pre iného čitateľa, ktorý sa s jej tvorbou predtým nestretol, dostatočné ospravedlnenie. Knihy podobného charakteru, ako je debut Evy Urbaníkovej, zrejme nezaradíte na poličku medzi serióznejšiu literatúru. Bolo by však zbytočné tvrdiť, že nemajú svoje opodstatnenie, keďže trh sa riadi zákonom ponuky a dopytu. Ak si teda potrebujete skrátiť ležanie na pláži či cestovanie niečím nenáročným bez strachu, že utrpíte duševnú ujmu, ak knihu niekde po ceste stratíte, Všetko alebo nič bude správna voľba. Autorka študuje na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského
