Priznám sa, som rád, že tlačový zákon už parlament prijal a dúfam, že aspoň pol roka o ňom nebudem nič počuť. Na základe svojich 15-ročných novinárskych skúseností môžem povedať, že väčšina z toho, čo zaznelo vo „verejnej“ diskusii, boli buď nezmysly, alebo v lepšom prípade mýty. Najviac ma hnevá, že sa celá diskusia točila iba okolo tzv. práva na odpoveď. Pritom – podľa toho, čo som si dodatočne predsa len prečítal – ten zákon nerieši mnoho iných problémov nielen médií, ale novinárov samotných. Spolitizovaná diskusia Tu sa skrýva prvý mýtus: tlačový zákon sa takmer vôbec netýka práce novinárov a novinárok. A to, čo medzi sebou viedli politici, rozhodne nebola odborná diskusia. Ako to otvorene povedal v Slovenskom rozhlase Ján Fülle, práve spolitizovaná diskusia ukázala, že opozícia dnes nemá človeka, ktorého by bolo možno nazvať v dobrom zmysle slova mediálny expert. S tým súvisí aj druhý mýtus, že proti zákonu sa postavili novinári. Ak by sa urobil prieskum, možno by väčšina novinárov bola naozaj proti, ale možno by to bolo aj naopak. Jednak preto, lebo sa zdá, že väčšina novinárov zákon nepozná, jednak preto, lebo nikto, kto by legitímne reprezentoval väčšinu novinárov, sa proti zákonu neozval. Naveľa vystúpil proti Slovenský syndikát novinárov (SSN), ale povedzme si úprimne – veľká časť novinárov nepatrí medzi jeho členov. Určite ste si všimli – ak ste mediálnu diskusiu o zákone sledovali – že najrazantnejšie a najvytrvalejšie proti zákonu bojovalo Združenie vydavateľov periodickej tlače. Lenže toto nie je združenie vydavateľov, ale majiteľov médií. Presnejšie ako tvrdenie, že proti boli novinári, je teda tvrdenie, že proti boli majitelia médií, pričom mimo združenia zostávajú majitelia rádií a televízií. Súboj „médiá kontra vláda“ o tlačový zákon vyzerá z tohto uhla ako súboj niekoľkých firiem proti vládnemu návrhu. Nepočítajúc opozíciu. Majitelia nie sú novinári Predstava, že majitelia médií zastupujú záujmy a predstavy svojich zamestnancov – teda novinárov – je nepresná. Samozrejme, neplatí to vždy. Ale majitelia médií bojovali predovšetkým za svoju slobodu ovplyvňovať obsah spravodajstva či publicistiky. Bohužiaľ, za posledných niekoľko rokov som počul nejeden príbeh o tom, ako vedenie redakcie alebo priamo zástupcovia majiteľov médií zasiahli proti vlastnému novinárovi, keď chcel slobodne vyjadriť názor – svoj alebo respondentov. Kolegovia z niektorých denníkov a týždenníkov mi rozprávali o tom, že dostali pokutu, lebo nenapísali to, čo im nadiktoval šéfredaktor. Často dostane novinár zákaz písať o nepríjemných odhaleniach o firmách, ktoré sú významnými inzerentmi, pričom ide najmä o veľké firmy (ktoré napr. zneužívajú svoje dominantné postavenie na trhu), keďže to sú väčšinou veľkí inzerenti. Úplne bežné je, že šéfredaktori prepisujú názvy článkov, medzititulky a úvodný perex, aj bez vedomia redaktora, ktorý to zistí až na druhý deň v novinách. A napokon – pokiaľ viem – ani v jednom z denníkov, ktoré vyšli s vybielenými prvými stranami, o tom, že tak vyjdú, nerozhodovala redakcia, ale jej vedenie alebo majitelia. Dôležitým mýtom o novom tlačovom zákone je, že ohrozuje demokraciu a slobodu slova. Priznám sa, že tomu nerozumiem. Právo na odpoveď predsa rozširuje možnosti vyjadriť sa, viac ľudí môže napísať svoj názor na tú istú vec. Dnes o tom, čo sa v novinách objaví, aký pohľad na vec, aký postoj, aké stanovisko, rozhoduje iba novinár samotný, resp. majiteľ média alebo vedenie redakcie. Nový tlačový zákon vlastne rozširuje okruh ľudí, ktorí budú v novinách vyjadrovať svoj postoj k veci. A to – podľa mňa – prináša viac demokracie, nie menej. A nestratí sa ani doterajší priestor pre novinárov a ich šéfov, ak sa zväčší rozsah novín. Médiá nie sú svedomím národa Náklady na to musia znášať majitelia médií, to je pravda. Ale aj iných podnikateľov núti štát znášať vo verejnom záujme rôzne náklady. Ide napríklad o atestácie a kontroly technickej či zdravotnej nezávadnosti, ktoré musia najrôznejšie výrobky mať skôr, než sa dostanú na trh. Platia ich výrobcovia alebo dovozcovia. Aj oni by teda mohli namietať, že im štát ukladá povinnosti, ktorých plnenie si vyžaduje ich peniaze. Prísnosť takejto formy kontroly záleží na závažnosti možných negatívnych dopadov na spoločnosť. Verím, že o tom, aký obrovský vplyv majú na spoločnosť médiá, nikto nepochybuje. Toto všetko súvisí s najväčším mýtom, ktorý diskusia o tlačovom zákone šírila: médiá sú nielen „strážnymi psami“ demokracie, ale dokonca akýmsi svedomím spoločnosti, meradlom pravdy. Argumenty proti zákonu automaticky vychádzali z predpokladu, že „novinár má vždy pravdu“. Lenže tak to nie je. V prvom rade si treba uvedomiť, že médiá nevlastnia novinári a že sú pre svojich majiteľov zdrojom príjmu. Ak niekto vydáva noviny alebo časopis, ak niekto vysiela relácie, nerobí to preto, aby šíril pravdu, rozširoval možnosti demokracie, odhaľoval problémy a pomáhal ich riešiť – tieto úlohy má plniť verejnoprávne médium. Prevádzkovanie súkromných médií je podnikanie, pri ktorom ide o zisk. Nechcem sa nikoho dotknúť, preto sa nechcem hádať, či v prvom alebo v druhom rade. Aj majitelia médií sú rozdielni. Zisk je však nepochybne kľúčovým faktorom, ktorý ovplyvňuje rozhodovanie v mnohých iných záležitostiach a prípadoch. Napokon, ani my novinári nie sme nijakí nadľudia. Hnevá ma, ak premiér o nás hovorí ako o prostitútkach, lebo to isté môžeme povedať my o politikoch. Ale aj novinári majú svoje slabosti, svoje chyby, aj my sme viac či menej subjektívni, aj my niekoho máme radi a iného nie, aj my dokážeme byť samoľúbi a urážliví, aj my sa dávame uplácať či aspoň „uplácať“ (mám na mysli rôzne drobné darčeky) a napokon, aj my sa bojíme o svoju prácu, takže menej či viac často konáme podľa vôle našich šéfov a majiteľov, nie podľa svojho svedomia. Jednoducho, nie sme horší, ale ani lepší ako zvyšok národa, sme obyčajní ľudia so svojimi kladnými i zápornými stránkami. Naozaj si nie som istý, či to tlačový zákon robí, ale ak nás jednoducho stavia viac na roveň s ostatnými ľuďmi, tak s tým problém nemám. Autor je novinár Prevzaté z jeho blogu na www.joj.sk, redakčne upravené
