Informačná a komunikačná revolúcia sa stáva minulosťou

Pre spoločnosť, ktorá vznikla v dôsledku zmeny, ktorú priniesla informačná revolúcia, sa spočiatku pod vplyvom amerického profesora sociológia Daniela Bella (nar. 1919) používal od roku 1980 pojem postindustriálna spoločnosť. Neskôr, pod vplyvom Heidi a Alvina Tofflerovcov pojem spoločnosť tretej vlny, superindustriálna spoločnosť alebo informačná spoločnosť. Podľa koncepcie, ktorá sa už stihla ustáliť, malo ľudstvo prejsť štádiami štyroch spoločností, respektíve vývojovými stupňami: lovecko-zberačskou, agrárnou, industriálnou a informačnou. V prípade každej zmeny zohrali úlohu katalyzátora nejaké nové technológie: poľnohospodárstvo, strojová výroba a informačno-komunikačné technológie. Táto koncepcia však môže byť oprávnene podrobená istej kritike. Už delenie vývoja na uvedené štádia je dosť schematické. Je totiž zrejmé, že takzvaná industriálna spoločnosť neprestala byť závislá od poľnohospodárstva, takisto ako informačná neprestala byť závislá od priemyslu. A v skutočnosti bol zrod každého nového sektora podmienený a sprevádzal ho aj pokrok v iných sektoroch. Priemyselná revolúcia by nebola možná bez podstatného zvýšenia výkonnosti poľnohospodárstva, z ktorého sa uvoľnili pracovné sily, informačná revolúcia v sebe obsahuje aj pokrok v priemysle (nové výrobné technológie, bez ktorých nie je možné masovo vyrábať počítače a naopak, tieto umožňujú úplne nové postupy vo výrobe, šľachtiteľstve atď.). V každom období sa príliš generalizuje skúsenosť posledných rokov a aktuálne prebiehajúci vývoj sa príliš extrapoluje do budúcnosti. Preto sme skôr oprávnení prikloniť sa k názoru, že od 18. storočia tu máme spoločnosť modernú, pre ktorú sú vlastné ustavičné nové a nové inovácie. To znamená, že industriálna alebo informačná spoločnosť by tak boli len vývojovými štádiami v rámci modernej spoločnosti. Z tohto pohľadu je možno výstižnejšia koncepcia takzvaných Kondratevových cyklov. Tieto cykly modernej postagrárnej ekonomiky boli teoreticky podchytené v prácach ruského ekonóma Nikolaja Dimitrijeviča Kondrateva (1892 – 1938) a rakúskeho ekonóma Josepha Aloisa Schumpetera (1883 – 1950). Prvý cyklus definovaný Schumpeterom bolo obdobie uhlia a pary (1770 – 1840). Toto obdobie však umožnila agrárna revolúcia v Anglicku a prvá vlna priemyselnej revolúcie. Potom nasledovalo obdobie železníc a továrenskej mechanizácie výroby (1840 – 1890), teda priemyselná revolúcia, a obdobie elektriny (1890—1940), ktoré začala tzv. technická revolúcia. Neskorší nasledovníci k tomu pridali štvrtú vlnu – obdobie elektroniky a mikroelektroniky (1940 – 1980), na ktorého začiatku bola takzvaná vedecko-technická revolúcia. Súčasné obdobie, ktoré sa začalo okolo rokov 1980, by malo byť obdobím informačných a komunikačných technológií. Spustila ho informačno-komunikačná revolúcia. Etapy vývoja ľudstva Z horeuvedených dôvodov je zrejme vhodné rozdeliť vývoj ľudstva z ekonomického, sociálneho a technologického pohľadu na štyri etapy: lovecko-zberačská spoločnosť, spoločnosť prechodu k výrobnej ekonomike a usadenému spôsobu života, agrárna (tradičná) spoločnosť, moderná spoločnosť. Naša súčasná moderná spoločnosť môže byť charakterizovaná nasledovnými fenoménmi: rozvojom prírodných vied, aplikáciou ich poznatkov v technológii, sformovaním moderného štátu, kapitalizmom, industrializmom, sekularizmom (oslobodením politiky, ekonomiky a vedy od náboženských predstáv), rozširovaním vzdelania, ekonomickým rozvojom, demokratizáciou, spoločnosťou blahobytu, liberalizmom, globalizáciou (zámorské objavy, kolonializmus, rozvoj obchodu a komunikácie). Takáto spoločnosť má svoj počiatok v Holandsku 17. storočia. Za pohľadu využitia technológií v hospodárskom živote v nej platí, že do popredia sa dostávajú záujmy jednotlivca. Záujem o jeho materiálny blahobyt a blahobyt spoločnosti je plne legitímny a už sa nepovažuje za hriech či pýchu. Okrem toho panuje predstava, že materiálny blahobyt možno dosiahnuť účasťou na výrobe hmotných statkov a v obchodovaní s nimi (nielen koristenie a primitívne drancovanie). A platí aj to, že výrobný potenciál je možné rozvíjať prostredníctvom investícií, ale nie napríklad zaberaním cudzích zdrojov. Jednou z možných investícii je pritom aj technologická inovácia v jej najširšom význame. A tieto technologické inovácie sú produktom vedeckého rozvoja a aplikáciou vedeckého myslenia v praxi. Vlny inovácií Prevratné inovácie však v modernej spoločnosti nastupujú vo vlnách, nie kontinuálne. Každá z týchto vĺn má pritom svoju inovačnú fázu (hovoríme o technologickej revolúciI) a potom aj aplikačnú fázu, keď počet prevratných noviniek klesá a pozornosť sa sústreďuje na využitie a rozšírenie tých, ktoré už existujú. Je to výsledok toho, že väčšina vynálezov alebo reforiem je produktom potreby niečo zlepšiť, vyriešiť nejaký problém, zarobiť viac ako konkurent, zvýšiť efektivitu práce a pod. Len čo je však nejaká inovácia k dispozícii, z pohľadu potenciálneho zisku sa javí efektívnejším investovať do jej osvojenia, rozšírenia a využita, ako do vymýšľania nových inovácií. To pokračuje až dovtedy, kým sa niekdajšia novinka nestane všeobecne používanou banalitou. Každá inovačná vlna teda trvá približne dovtedy, kým miera ziskovosti z nových inovácií a nových odvetví neklesne na úroveň ostatných starších, tradičnejších odvetví. Vtedy vznikne tlak na ďalšie inovácie. Je tu aj prirodzená hranica technických možností určená prírodnými zákonmi. Vývoj technológií počas niektorej technologickej revolúcie navyše nemožno slobodne extrapolovať do budúcnosti. To znamená, že si napríklad nemožno myslieť, že lietadlá budú lietať stále rýchlejšie a rýchlejšie bez nejakého ohraničenia. Každá vlna (každé obdobie) inovácií, môže byť charakterizované oblasťou, v ktorej bol pokrok najprevratnejší. To však, samozrejme, neznamená, že vývoj v iných oblastiach stagnuje. Inovačné vlny – technologické revolúcie nasledujú po sebe v istom logickom slede. Jedna technologická revolúcia podmieňuje nasledujúcu. Obdobia medzi technologickými revolúciami (inovačné vlny) sa (zrejme) skracujú a technologický vývoj sa zrýchľuje. Počas obdobia modernej spoločnosti môžeme hovoriť o viacerých vlnách inovácií začatých niektorou technologickou revolúciou: Finančno – agrárna revolúcia trvala približne 170 rokov (1600-1750), priemyselná 110 rokov (1770 – 1840), technická revolúcia (1880-1920), vedecko-technická revolúcia 60 rokov (1940-1970) a informačno – komunikačná revolúcia (1985-2000). Finančno-agrárna revolúcia Priemyselná revolúcia a nasledovné revolúcie sú pomerne známe. Priemyselná revolúcia zrodila strojovú výrobu, parný stroj, železnice, telegraf a pod. Technická revolúcia rádio, automobil, lietadlo, elektrické zariadenia. Vedecko-technická revolúcia priviedla na svet jadrovú energetiku, elektroniku, kozmonautiku a pod. Informačno-komunikačná revolúcia priniesla internet, mobilné telefóny, satelitné vysielanie… Agrárna revolúcia ako predpoklad revolúcie industriálnej je v jej tieni, ale v súčasnosti sa už jej význam začína chápať v miere, aká jej prináleží. Agrárna revolúcia sa začala vo Flámsku a Holandsku na konci 17. storočia, a potom sa jej ohnisko premiestnilo do Veľkej Británie. V priebehu tejto revolúcie sa zavŕšil proces ohradzovania, upevnil sa inštitút súkromného vlastníctva pôdy (čo zvýšilo záujem o investície do kultivácie pôdy, objavili sa prvé poľnohospodárske stroje, napríklad sejací stroj v roku 1701, komerčne úspešný železný pluh v roku 1730. Okrem toho sa zavádzal štvorpoľný alebo tzv. striedavý systém obrábanie pôdy, stúpol význam hnojenia, objavilo sa prvé vedecky a systematicky pestované šľachtiteľstvo a zaviedli sa nové plodiny z Ameriky, najmä zemiaky. Agrárna revolúcia vytvorila zvýšením produkcie potravín predpoklad na uvoľňovanie pracovnej sily z vidieka a jej odchod do miest alebo zámoria. V skutočnosti však bola agrárna revolúcia úzko spojená so zmenami v obchode a finančníctve. Moderný spôsob narábania s kapitálom a financiami vznikol v 17. storočí v Holandsku. V tom čase sa podnikanie oddelilo od domáceho hospodárstva a začal sa proces demetelizácie peňazí, teda vo väčšom rozsahu sa začali používať zmenky, objavili sa prvé pokusy o vznik papierových peňazí. Rozvíjalo sa bankovníctvo a jeho základné nástroje a postupy, bola uznaná oprávnenosť úrokov z úverov a pôžičky. Úver sa dokonca začal vnímať ako zdroj kapitálu (odklon od spotrebných úverov). Vznikli prvé akciové spoločností (Holandská Východoindická spoločnosť, 1602) ako prostriedok koncentrácie kapitálu a rozvíjali sa aj finančné a akciové burzy (Amsterdam 1602). Významným faktorom bol aj rozvoj racionálneho medzinárodného obchodu a kolonializmu a rozvoj námorného obchodu v európskych vodách. Výsledkom bol vznik možnosti financovania ďalšieho rozvoja ekonomiky a technológií, preto je vhodné hovoriť o finančno-agrárnej revolúcii. Význam pojmu informačnej spoločnosti Vízia informačnej spoločnosti bola vynikajúcim stimulom, ktorý zohral mobilizačnú úlohu v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch minulého storočia pri nástupe masového používania počítačov, internetu, mobilných telefónov a pod. Umožnila jasne definovať prebiehajúce zmeny a získavať pre ne politickú podporu. Ale je čas upozorniť na to, že informačno-komunikačná revolúcia pomaly doznieva a informačné technológie sú už v modernej spoločnosti úplne samozrejmou súčasťou života, aj keď nemožno povedať, že by krajiny strednej Európy nemali v tejto oblasti čo doháňať. V každom prípade sa však treba pripraviť na ďalší cyklus zavádzania nových technológií, ktorý sa už črtá na horizonte. Neznamená to, samozrejme, že vývoj v oblasti informačných a komunikačných technológií sa nebodaj zastaví, alebo budú niečím nahradené. Skôr to znamená, že najväčšie zisky a najprevratnejšie nápady meniace život budú vznikať v nových odboroch. Pravdaže, často v takých, ktorých existencia by bola bez počítačových technológií nemysliteľná. Postinformačná revolúcia Práve pojem postinformačná spoločnosť alebo ešte lepšie postinformačná technologická revolúcia môže byť pomerne jednoduchým a atraktívnym upozornením na tento na cyklus inovácií a modernizácie. Je však veľmi pravdepodobné, že sa po čase zrejme nájde ešte vhodnejšie označenie. Hovoriť o postinformačnej revolúcii, ak v prípade väčšiny európskych krajín nebola ešte plne zavŕšená revolúcia informačno-komunikačná, je možno priodvážne. Treba si však uvedomiť, že bez ohľadu na to sa tieto krajiny musia pripraviť na novú vlnu technologických inovácií pripraviť takisto ako krajiny, kde bola informačno-komunikačná revolúcia v podstate zavŕšená. Vzhľadom na to je úplne namieste pokúsiť sa odhadnúť, ktoré oblasti vedy a techniky v rámci predpokladanej vlny technologických inovácii zaznamenajú najbúrlivejší rozvoj a budú prinášať najväčšie zisky. Najvýraznejší pokrok asi zaznamenajú biomedicínske vedy: genetické inžinierstvo, technika klonovania a taktiež nové farmaká a možnosti priameho prepojenia technických systémov so živým organizmom, ktoré umožnia modifikovať a vylepšovať vlastnosti živých tvorov vrátane človeka. (Tzv. kyborgovia – pre tieto pokusy sa presadzuje pojem transhumanistika.) Predstava o výrobe liekov, medicínskych pomôcok a prístrojov, priemysle i terapii v medicíne radikálnym spôsobom zmení aj rozvoj v nanotechnológii (manipulácia s objektami na molekulárnej úrovni) a biotechnológii (využitie živých organizmov vo výrobnom procese). Väčší dokaz sa pravdepodobne bude klásť aj na rôzne ekologicky šetrnejšie alternatívy zaužívaných výrobných postupov. Tradičné pohonné hmoty (nafta, benzín) sa zrejme budú dopĺňať alternatívnymi pohonnými hmotami, ktoré sa budú vyrábať z poľnohospodárskych plodín a rastlinného odpadu. Podľa všetkého sa rozvinú aj vodíkové motory. Nebude to, samozrejme, nijaké lacné palivo. Prechod na vodík a kyslík ako základné palivo pre dopravné prostriedky bude znamenať zvýšenie spotreby elektrickej energie určenej na ich výrobu z vody. Najdostupnejšia cesta zvýšena jej výroby bude zrejme rozvoj jadrovej energetiky. Takzvané alternatívne zdroje – vodná, veterná a slnečná energia, jednoducho nemôžu kapacitne stačiť pokryť potrebu elektrickej energie. Tá by navyše prechodom na vodíkový pohon značne stúpla. Budúcu hypotetickú technologickú revolúciu je podľa všetkého možné označiť napríklad za biologicko-vodíkovú alebo ešte lepšie biomedicínsko-vodíkovú revolúciu a jej nástup možno očakávaž už okolo roku 2015 – 2020. Dôsledky novej vlny inovácií Spoločenské, politické a ekonomické dopady budú veľké – ako po každom revolučnom technologickom skoku. Minimálne pre vyspelé západné štáty môže podstatne klesnúť význam faktora ropy vo svetovej ekonomike a politike. Hoci povedzme Čína a India ako „dobiehajúce“ štáty by jej spotrebu ešte stále mohli udržiavať na vysokej úrovni. Poľnohospodárstvo Európy by sa mohlo preorientovať z výroby potravín na pestovanie plodín vhodných na výroby takzvaného zeleného paliva. Veľké obavy však vyvolávajú predovšetkým také postupy a metódy, ktoré by mohli podstaným spôsobm meniť vlastnosti človeka (transhumanistika). Ide o plány na predlžovanie ľudského veku, zlepšovanie ľudských vlastností, vytváranie úplne nových ciest komunikácie (napr. elektronické prepojenie „z mozgu do mozgu“) a podobne. To otvára nesmierne možnosti spoločenského a ekonomického využitia, ktoré si dnes vieme ťažko čo i len predstaviť. Veď sa predsa môžu upravovať vlastnosti toho najzákladnejšieho článku ekonomického a spoločenského života – samotného človeka… Je zrejmé, že ľudská spoločnosť bude potom vyzerať inak ako dnes. Aj preto sa ozývajú hlasy s požiadavkami na reguláciu alebo nebodaj zastavenie vývoja v istých oblastiach. Skúsenosť z minulosti však dokazuje, že technologický a vedecký pokrok zastaviť nemožno. Ak sa niektoré krajiny o to usilujú, jediný dôsledok je taký, že skrátka zaostanú. Nijaký zákaz nemôže zastaviť šírenie a využitie nového poznatku dlhodobo, ak jeho aplikácia prináša nejakú výhodu spoločnosti či komunite, ktorá ho aplikuje. Tá spoločnosť, ktorá napríklad z morálnych alebo idelogických dôvodov nejakú novinku odmietne, na to väčšinou doplatí. Stačí si napríklad spomenúť na to, ako socialistické krajiny v štyridsiatych rokoch minulého storočia odmietli kybernetiku. No a inovácie, ktoré nie sú dlhodobo spoločensky prospešné a neprinášajú určitý efekt, sa neujmú, prípadne sa neujmú na dlhší čas, pretože spoločnosti, ktoré ich začnú zavádzať, budú handicapované. Takže vôbec nie je potrebné ich vopred zakazovať, ale nechať to na prirodzený výber. Akceptovať isté spoločenské zmeny a možno aj krízové javy a vyrovnať sa s nimi prostredníctvom spoločenskej tranformácie je lepšie, ako pod vplyvom starých ideologických dogiem a s cieľom udržať existujúci spoločnský model vedecký a technický pokrok brzdiť. Vízia budúcnosti Vhodným označením pre najnovšiu vlnu modernizácie očakávanú orientačne po rokoch 2015 až 2020 môže byť biomedicínsko-vodíková revolúcia. A poučenie pre stredoeurópske krajiny je jednoznačné. Ak majú dlhodobú ambíciu zaradiť sa medzi najvyspelejšie krajiny, nemali by sa príliš sústreďovať na špičkové technológie nedávnej minulosti, teda napríklad na automobilový priemysel, ale ani na špičkové technológie súčasnosti, teda na informačné technológie. To, na čo by sa mali sústrediť, sú technológie budúcnosti: nanotechnológie, biomedicínske vedy, transhumanistika, biotechnológie, farmakologický priemysel a alternatívne pohonné systémy, teda bionafta, etanol, bioplyn, vodíkový pohon. Vízia vedomostnej ekonomiky alebo znalostnej spoločnosti preto už neznamená len sústredenie na informačné a komunikačné technológie, ako sa to ešte donedávna mohlo zdať. Samozrejme, odvetvie informačných a komunikačných technológii má pred sebou ešte stále významnú perspektívu rozvoja a rastu, ale už nie je také novátorské, ako bolo ešte v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Preto musí každá spoločnosť, teda aj naša, venovať pozornosť aj tomu, čo má dlhodobejšie perspektívy. Autor je právnik a politológ