Moai v slovenských horách

Ľudia nežijú na tomto svete sami. Existujeme v ohromnom spoločenstve organizmov, rozmanitých rastlín, exotických i „obyčajných“ živočíchov, navzájom previazaní do siete života. Jednoduchá myšlienka s veľmi zložitým obsahom a dôsledkami. I keď si to neradi pripúšťame, postupne dochádza ku kolapsu ľudských spoločností. Ak sme spolu navzájom previazaní a dôsledky našich činov dopadajú na zvyšok siete biosféry, potom to platí aj opačne. Logika by hovorila, že si práve preto musíme navzájom pomáhať. Ak chceme mať slobodu, musíme slobodu dať aj ostatným. Ak necháme prírodu pre nás len otročiť a slúžiť našim neobmedzeným potrebám, môžeme jedného dňa zistiť, že sme sami otroci a sloboda je už len prázdne slovo. Americký vedec Jared Diamond vo svojej známej knihe Kolaps spomína množstvo prípadov ľudských spoločností, ktoré na toto poznanie zabudli. Najznámejším je asi príbeh Veľkonočného ostrova. Veľkonočný ostrov je klasickým príkladom ľudskej spoločnosti, ktorá zabudla, že nie je na svete sama, že je zapojená do spletitej siete organizmov a že jej z toho faktu vyplýva aj dôležitosť pomoci okolitému svetu, o darovaní slobody prírode ani nehovoriac. Mierne, príjemné podnebie a úrodná pôda boli ideálnymi podmienkami na rozvoj polynézskej spoločnosti. Napriek tomu tieto ideálne podmienky polynézsku kultúru nezachránili pred kolapsom. Polynézania osídlili ostrov okolo roku 900 p.n.l. a rozvinuli poľnohospodárstvo, ktoré uživilo okolo 15-tisíc obyvateľov ostrova. Kolaps prišiel, keď výroba známych kamenných sôch moai po roku 1000 n.l. postupne pokračovala bez ohľadu na zvyšujúcu sa spotrebu dreva potrebných na ich transport a stavbu. Rúbalo sa stále viac a viac stromov len z dôvodu, aby sa stavalo čoraz viac a viac krajších sôch moai. Kým nebol vyrúbaný aj posledný strom. Zmiznutie lesov spôsobilo vyhynutie rastlinných a živočíšnych druhov, nastali suchá, prichádzalo k erózii pôdy, zaniklo úspešné poľnohospodárstvo, rozpadli sa sociálne štruktúry, začali vládnuť hlad a vojny. Výsledok – v roku 1877 žilo na Veľkonočnom ostrove 111 obyvateľov. Čo si asi myslel Polynézan, ktorý rúbal posledný strom? – môžeme sa spýtať vedno s Diamondom. „Aspoň že mám nejakú prácu“, alebo – „Načo sú nám také stromy?“, či „Čo s nami bude“? Nie sú nám podobné odpovede až nepríjemne známe? Osud obyvateľov Veľkonočného ostrova však ani na míle nie je ojedinelý príklad. Indiánska kultúra Anasazi, Vikingovia, Mayovia a množstvo ďalších civilizácií zaniklo a upadlo do zabudnutia, pretože zabudli na jednoduchú a nemeniteľnú skutočnosť. Skutočnosť, že ľudia nie sú na tomto svete sami a že by mali okolitému svetu pomáhať. Odlesnenie, erózia a degradácia poľnohospodárstva nastala vždy už len dôsledkom tohto zabudnutia. Slovensko ako Veľkonočný ostrov V roku 2004 potvrdil slovenský tím projektu CORINE Land Cover 2000, že od roku 1990 do roku 2000 na Slovensku reálne zmizlo 50,6 km2 lesa. Začalo sa to misiou Svetovej Banky, ktorá v roku 1993 so slovenskou vládou bez akejkoľvek účasti verejnosti rokovala o projekte „Ekologické obhospodarovanie lesov“. V ňom ako hlavný liek na dlhodobo stratové slovenské lesníctvo odporúčala zvýšiť ťažbu dreva zo 4,4 miliónov m3 v roku 1991 na 11 miliónov m3 v roku 2030 s následným zvyšovaním v ďalších rokoch. Novely lesného zákona a zákona o ochrane prírody, ktoré sa od skončenia misie pripravili a schválili, toto zvýšenie umožnili predovšetkým zvýšením ťažby v našich chránených prírodných územiach. Súčasná realita V Národnom parku Poloniny sa zvyšuje ťažba takmer trojnásobne, zo 75-ich tisíc m3 ročne na 220-tisíc m3 ročne. V Národnom parku Nízke Tatry sa zvyšuje ťažba viac ako dvojnásobne, napríklad v piatich lesných hospodárskych celkoch z 553 099 m3 na 1 184 276 m3 počas najbližších desiatich rokov! V pohorí Čergov, v území európskeho významu SKUEV0332, sa zvyšuje ťažba trojnásobne, napríklad v lesnom hospodárskom celku Sabinov zo 187 920 m3 dreva za posledných desať rokov na 522 037 m3 dreva v najbližšej desaťročnici. Ako ukazujú aj Zelené správy ministerstva pôdohospodárstva, zvyšovanie ťažby dreva je celoslovenský trend. Celoslovenská ťažba vzrástla za posledné roky z priemerných 5 miliónov m3 na viac ako 10 miliónov m3. K ťažbe sa pridružuje aj tlak developerských spoločností, ktoré sa snažia budovať strediská cestovného ruchu na „zelenej lúke“, ktorú predstavujú na Slovensku už len chránené územia. Ide napríklad o projekt Biele Kamene v Chránenej krajinnej oblasti Vihorlat, Vtáčie údolie v Chránenom vtáčom území Vihorlat alebo HorSkiPark v Slovenskom raji. Všetky tieto projekty pritom predstavujú výruby lesov na rozlohe niekoľko sto hektárov a navyše v našich najcennejších chránených územiach. V slovenských horách začíname budovať naše sochy moai. A ideme sa pretekať, rovnako ako kedysi Polynézania, kto ich bude mať krajšie, väčšie, monumentálnejšie. Ako ukázal Jared Diamond, spoločenské rozhodnutia, ale aj kultúrne hodnoty vzťahujúce sa k životnému prostrediu majú rozhodujúcu úlohu v osude ľudských spoločností. Obyvatelia Veľkonočného ostrova nemuseli vyrúbať všetky stromy preto, aby prežili. Naopak. Zničila ich kultúra sôch moai. Možno však v tom čase ešte nevedeli to, čo vieme dnes my. My na rozdiel od starých Vikingov, Polynézanov a Mayov máme k dispozícii informácie o vzniku erózií, o dôsledkoch odlesňovania, o strate biologickej rozmanitosti, ale zároveň aj o svojej vlastnej minulosti. Ako sa ukazuje, technologické vedomosti nie sú samospasiteľné. Na mieste sú radikálne riešenia v zmene našich vlastných hodnôt. Inými než radikálnymi aktivitami sa náš ľudský svet nikdy zmeniť nedal. Návrat ku koreňom Radikalizmus nie je extrémizmus. Radix znamená koreň, nie extrém. Radikálna myšlienka ide ku koreňom veci, vyťahuje podstatu, ktorá sivú masu nezaujíma a ktorá jej väčšinou býva nepríjemná. Radikálne hnutie chrániace ľudské spoločenstvo je strom, ktorý nasáva živiny cez svoje hlboké korene a to mu umožňuje prežívať víchrice spoločenských zmien a búrky politického šialenstva. Radikálne hnutie chrániace prírodu je späté so zemou svojich predkov a ich koreňmi. Naše korene smerujú k našim predkom. K starým pohanským Slovanom. Charakteristickým kultovým miestom starých Slovanov boli posvätné háje – svätoháje, u západných Slovanov nazývané svatobory, u východných Slovanov boželesje. Háj – staroslovansky gajb – značí miesto hájené, chránené, a to vo všetkých slovanských jazykoch. Háj predstavoval rezerváciu, v ktorej sa nesmelo nič lámať, trhať, loviť, ba nebolo dovolené ani odstraňovať spadnuté stromy. Priestor takéhoto posvätného sa považoval za liečivý a musel v ňom byť aj prameň alebo potok, ktorému sa takisto pripisovala liečivú moc. Les nesmel byť poškvrnený ani krvou nepriateľa. Medzi stromy uctievané našimi predkami v týchto lesoch patril dub, buk a javor horský. Zároveň s úctou k svätohájom chránili starí Slovania aj vlka a medveďa ako apotropájne zvieratá. Boli posvätné a naši slovanskí predkovia si ich uctievali ako ochrancov pred zlými démonmi. Bolo to krásne pochopenie biosféry ako pavučiny života, siete spájajúcej organizmy navzájom. Takéto rezervácie u nás na Slovensku už viac neexistujú. Vráťme sa ku svojim vlastným, slovanským koreňom a odmietnime kultúru ničenia lesov a zabíjania šeliem. Holoruby, zbytočné vyrubovanie, zabíjanie živočíchov, ničenie všetkých chránených lesov – svätohájov, to všetko bolo do našej kultúry importované. A taká kultúra je nám cudzia. Zakladajme svätoháje jedlí, bukov či dubov. Zakladajme posvätné lesy, v ktorých sa nebude nič lámať, trhať, loviť, ba ani odstraňovať spadnuté stromy. A dovoľme medveďom a vlkom v tých svätohájoch žiť. Poučme sa napríklad z Austrálie, ktorá si krajinu zničila importovaním cudzej, britskej kultúry dovozom králikov a líšok, keď chceli oživiť „cudziu faunu“, dôverne známymi „domácimi“ druhmi. Ináč je nám súdené zažiť kolaps vlastnej civilizácie a v našich horách po nás zostane len šrot lyžiarskych vlekov – naše slovenské moai. Autor pôsobí v lesoochranárskom zoskupení VLK