Koho stíha história?

Dejiny sú viac-menej zbytočné, vyhlásil raz údajne jeden z najúspešnejších amerických priemyselníkov Henry Ford. Vyznával prítomnosť a pokrok. Vo svojich fabrikách zaviedol nové pokrokové poriadky. Zdvojnásobil platy robotníkov a umožnil im kupovať autá, ktoré vyrábali. Robotníci ho obdivovali a on zas obdivoval Adolfa Hitlera, ktorý práve v tom čase písal prítomnosť. Nevedno, prečo Ford pohŕdal históriou. Možno vedel, že dejiny píšu víťazi, a preto to nemá s minulosťou až tak veľa spoločného. Dejiny však nie sú jednoliate. Martin Šimečka raz napísal, že treba rozlišovať veľké a malé dejiny. Tie veľké možno prepísať, prefarbiť, premenovať, prispôsobiť alebo trebárs aj skrátiť podľa aktuálnych potrieb tak, ako to urobil Ústav pamäti národa. Dejiny a zločiny sa podľa ÚPN začínajú rokom 1948. S malými dejinami je väčší problém. Prepísať osobnú históriu nie je také ľahké. Skutočná zábava však začína, keď sa malé dejiny začínajú pretínať s tými veľkými. Po príklad netreba chodiť ďaleko. Ján Slota si vybral Ivana Petranského do funkcie šéfa ÚPN, lebo vedel, že sa zhodnú na veľkých dejinách. A urobil chybu. Evidentne sa totiž nedohodli, čo s malými dejinami. Také prostoduché, vraj sa nevedia zhodnúť na tom, ako by sa mal človek správať v potravinách. Možno Slota nič nepodcenil, len si uvedomil, že s malými dejinami ťažko vybabre. Ani on nemusel po príklad chodiť ďaleko. Doktor a Svätopluk to vzali rázne. O ÚPN sme ešte ani nechyrovali a oni vraj už dávno bádali v spisoch. Údajne sa tak stalo v Trenčíne, v Tisovej vile, kde bolo mnoho spisov uložených a niektoré z nich sa pri bádaní stratili. Informácie sú však roztrúsené kade-tade a zničiť všetko sa nedalo. Preto chce jeden z nich ÚPN úplne zrušiť a druhému je to asi jedno. Jemu bolo, je a bude dobre. Potiaľ by celý problém okolo ÚPN mohol byť tragikomickým. A ako sa nám to podsúva, iba príbehom ľudí, ktorí vedia utekať pred sebou samými a nechcú, aby o tom vedeli aj ostatní. Žiaľ, nie je to celkom tak. Ako to nevdojak pred kamerami povedal Petranský, ÚPN sa venuje komunizmu. Na tom by nebolo nič zlé, keby pritom neignoroval slovenskú fašistickú minulosť. Zoznam agentov ŠtB? Nech sa páči. Zoznam arizátorov? Netreba. Dejiny píšu víťazi a tým súčasným to tak vyhovuje. Komunizmus bol zločinecký režim a čo sa týka vojnovej Slovenskej republiky, tam je toho ešte veľa neprebádaného. Krkolomné hodnotenie, ale to podstatné na ňom je, že umožňuje jedno jediné: vybavovať si osobné účty. Spolupracoval s ŠtB a dá sa to naňho kedykoľvek vytiahnuť – zločinec. ÚPN malo byť svedomím národa, ale stalo sa hračkou mocných. Alebo skôr zbraňou, ktorou píšu svoje vlastné osobné dejiny. Tie veľké sa však pritom prestávajú podobať na minulosť a začínajú byť zbytočné. Nakoniec, ako ukázal Ford, aj bez znalosti dejín sa dá prosperovať a hospodársky rast na Slovensku to zdanlivo potvrdzuje tiež. Akurát že aj u nás stále viac ľudí sympatizuje s Hitlerom a fašizmom. Zigmunt Bauman vo svojej knihe Modernita a holokaust presvedčivo argumentuje, že sa dodnes nezmenil ani jeden zo spoločenských predpokladov, ktoré umožnili holokaust. Všetky sú doteraz k dispozícii. Zatiaľ sa u nás „iba“ hanobia židovské cintoríny a sem tam niekomu strelia facku, lebo vyzerá ako Žid. A deti na základných školách hajlujú. Poznať dejiny je dôležité ako máločo a ÚPN by tu mal napomáhať. Nesmel by však byť len hračkou, ale naozaj svedomím národa. Potrebuje zásadné zmeny. Jeho zrušením sa však problém nestratí – aspoň nie problém veľkých dejín a svinstiev, ktoré sme ako národ napáchali. Zdá sa však, že niektorí by si predsa len vydýchli.