Klara Köttner-Benigniová, spisovateľka, kultúrna publicistka, ochranárka prírody Napriek tomu, že je predovšetkým spisovateľka a poetka, k téme literatúry sme sa počas rozhovoru vôbec nedostali. Ako Rakúšanka urobila pre Slovensko a jeho kultúru viac ako väčšina diplomatov v štátnych službách. Našu krajinu po prvý raz navštívila v roku 1979 a podarilo sa jej niečo, čo väčšina pokladala za prakticky nemožné – nadviazať kultúrne kontakty ponad železnú oponu. Narodila sa v roku 1928 vo Viedni a dnes žije v Eisenstadte v Burgenlande. Napriek tomu, že už zavŕšila osemdesiat rokov, stále je veľmi činorodá. Diskutuje, číta, premýšľa a predovšetkým píše. Minulý týždeň navštívila Bratislavu, aby sa na pôde Filozofickej fakulty Univerzity Komenského podelila o to, čím práve žije a na čom pracuje. S hosťkou Slova sa zhováral Peter Nedoroščík Veľká časť vašich aktivít sa už roky spája so Slovenskom a jeho kultúrou. Ako ste sa dostali k tejto téme, prečo práve Slovensko? – Ak by som mala začať obšírne, vplývalo na to dosť veľa faktorov. V prvom rade to bola zlosť. Nahnevali ma rakúske médiá, ktoré o Slovensku informovali buď len v zlom svetle, alebo úplne mlčali. Povedala som si, že predsa nie je možné, aby sa o akejkoľvek krajine nedalo napísať niečo pekné alebo aspoň voľačo zaujímavé. Ak mám byť úprimná, toto ma vážne veľmi nahnevalo. Druhý dôvod vyplýva zo skutočnosti, že som Viedenčanka a vďaka tomu som mala možnosť stretávať viaceré iné národy. Viedeň odjakživa veľmi intenzívne vnímala prítomnosť Čechov, ich kultúry a jazyka. Počas svojho štúdia som sa ako praktikantka dostala do Burgenlandu, kde som stretla Chorvátov. Ako prvé mi udrelo do očí, že títo ľudia boli naozaj iní ako moji kolegovia. Chorváti boli priateľskí a srdeční. Okamžite ma prijali medzi seba, otvorili nejaké fľaše a hneď sa aj tancovalo. Obe uvedené skúsenosti mi otvorili obzory. Ako tretí dôvod by som uviedla môjho pionierskeho ducha. Vždy som sa rada púšťala do nových a neznámych vecí. Do vecí, ktoré sa netešili všeobecnému uznaniu či podpore. V mnohých oblastiach som bola pionierom, pretože ma lákalo neznáme a neprebádané. Ako sa začala spolupráca? Bolo ťažké komunikovať s vtedajšími československými úradmi? – Dali sme dokopy tím, ktorý sa pokúsil vytvoriť podmienky na kultúrnu výmenu. Obrátila som na rakúske Ministerstvo kultúry s otázkou, či by sme nemohli začať spoluprácu so Slovenskom, či existujú nejaké vážne dôvody, pre ktoré by k niečomu takému nemalo prísť. Odpoveď znela, že práve naopak, že spolupráca je vítaná. Medzi Rakúskom a Československom existuje dohoda o kultúrnej spolupráci a dôvodov na to je, samozrejme, viac. Tento rozhovor sa uskutočnil v roku 1978, teda pred tridsiatimi rokmi. O rok neskôr, v roku 1979, som prvýkrát navštívila Slovensko. Keďže boli potrebné víza, musela som ísť na Československé veľvyslanectvo. Dostala som ich bez problémov, okrem iného aj preto, že kultúra bola niečím zvláštnym, osobitým. Hneď na začiatku som si tak uvedomila, že kultúra u vás má väčšiu váhu ako u nás. Dnes to už, žiaľ, v takej miere neplatí. Malá komplikácia sa však predsa len vyskytla. Na veľvyslanectve mi povedali, že musím niekam patriť, byť súčasťou nejakej organizácie, a že návštevu nemôžem absolvovať ako súkromná osoba. Nebol to však veľký problém, keďže vtedy som už bola členkou predsedníctva Československo–rakúskej spoločnosti a členkou predsedníctva Rakúskeho zväzu spisovateľov. Nakoniec padlo rozhodnutie, že budem oficiálne zastupovať zväz spisovateľov, pretože toto združenie je neutrálnejšie. Nakoniec z toho bola oficiálna návšteva, čakala ma totiž čierna limuzína, ako to vtedy bolo zvykom. Slováci boli presvedčení, že zväz spisovateľov je oficiálna inštitúcia, súčasť ministerstva kultúry. V skutočnosti to však bolo malé, chudobné združenie. Nakoniec teda bolo moje uvítanie na Slovensku oficiálne, ale najmä veľmi priateľské. Vo Viedni sa to však vnímalo úplne inak. Keď sa to dozvedeli moji kolegovia zo zväzu, mnohí z nich sa nahnevali, pretože som sa nikoho nepýtala, či moje aktivity schvaľuje. Dokonca sa zvažovalo aj moje vylúčenie zo zväzu. Pokúšala som sa vysvetliť, že išlo o nedorozumenie zapríčinené podmienkami u nás a u vás. Ako sa nakoniec situácia vyvinula? – Najlepšie, ako si viete predstaviť. Postupne ma kolegovia a kolegyne začali podporovať. Keď sa po niekoľkých rokoch napokon podarilo v Rakúsku vydať antológie slovenských spisovateľov, definitívne prevládla spokojnosť. Hovorili ste o pionierskom duchu, ale ten nemôže vysvetliť tridsaťročné úsilie a prácu. Čo vás hnalo ďalej neskôr? – Máte pravdu. Pionieri sa už z logiky veci musia po istom čase vytratiť. To, čo ma ťahalo ďalej, bola spätná väzba. Slováci sa zapojili do aktivít, a už to nebol len môj či rakúsky projekt, ale spoločná vec. Na Slovensku som našla nielen priateľské prostredie, ale aj uznanie. Jeho oficiálnym prejavom bola Björnsonova medaila, ktorá sa raz ročne udeľovala jednému cudzincovi za zásluhy na rozvíjaní a propagovaní Slovenska a jeho kultúry ako istá forma oficiálneho štátneho vyznamenania. Ak som správne informovaná, dnes sa už táto cena neudeľuje. Nemyslím si, že by som dychtila po oficiálnych oceneniach, ale musím povedať, že mi urobila obrovskú radosť. Dostala som už mnoho ocenení a vyznamenaní, ale myslím, že toto je mi najmilšie. Poznáte Slovensko a Slovákov ako málokto. Myslíte si, že táto krajina a ľudia, ktorí v nej žijú, majú špecifické charakteristiky? Dá sa hovoriť o slovenskej mentalite? – To nie je ľahká otázka. Začnem jednou historkou. Rozprávala mi raz jedna moja známa, ktorá je pôvodom Nemka, že má rodinu aj mimo Nemecka, na Slovensku a v Česku, presnejšie v Prahe. To, čo si všimla ako prvé, bola pre ňu neuveriteľná srdečnosť, ktorá sa prejavovala najmä otvorenosťou a dôvernosťou. Myslím si, že toto je jedna zo základných čŕt slovenskej mentality. Zrejme to nemá len pozitívne charakteristiky, to však neviem presne určiť. V tomto bode vidím veľký rozdiel aj medzi Slovákmi a Čechmi, napriek tomu, že tu existuje silná spätosť. Rovnaký výsledok mi vychádza aj v porovnaní s Maďarmi. Po dlhoročných kontaktoch som si uvedomila, že pri stretnutí so Slovákmi predpokladám čestnosť – samozrejme, nie vždy, nie som naivná, ale pokladám ju taktiež za národnú vlastnosť. Za roky spolupráce ste veľa zažili. Zmenila sa nejako jej podoba po revolúcii v roku 1989? Ako sa podľa vás zmenilo Slovensko? – Zaujímavá otázka. Pred rokom 1989 som sa, prirodzene, pravidelne stretávala s komunistami. V skutočnosti som však naozaj presvedčeného komunistu nikdy nestretla. Niekoľkokrát som sa dostala do hlbšej diskusie, a tá tento môj dojem potvrdila. Naopak, v Rakúsku som stretla veľa presvedčených komunistov, napríklad v Eisenstadte poznám dvoch bratov, ktorí sú presvedčení stalinisti. Takže z toho vyplýva možno na prvý pohľad prekvapujúci záver, že v Rakúsku som stretla viac presvedčených komunistov než na Slovensku. Ak sa však vrátim k téme spolupráce s oficiálnymi slovenskými komunistami, v Rakúsku nám to prinieslo problémy. Obviňovali nás totiž z toho, že sme tiež komunisti. Ani ja ani môj manžel sme nimi nikdy neboli. V tom čase, keď bolo útokov viac než dosť, napísal môj manžel otvorený list nášmu kancelárovi Brunovi Kreiskemu (B. Kreisky bol rakúsky spolkový kancelár v rokoch 1970 – 1983), ktorý mu odpovedal, že našu snahu podporuje. Mierové spolužitie predpokladá to, že ľudia spolu navzájom komunikujú a spoznávajú sa. Spolkový kancelár nás teda podporil, a keď sa tento list publikoval, kritika okamžite zmĺkla. A potom prišla revolúcia. O tom, že sa niečo deje, som sa dozvedela relatívne skoro. Na jednom literárnom podujatí organizovanom vo Viedni, na ktorom sa zúčastnil aj Milan Šútovec, sa tento autor začal pozitívne vyjadrovať o Milanovi Kunderovi. Bola som prekvapená, pretože Kundera bol v nemilosti a takéto vyjadrenia sa rýchlo dostávali na príslušné miesta a človek mohol mať problémy. Keď som to Šútovcovi spomenula, povedal mi, že to je v poriadku. Už nič nehrozí. Táto udalosť sa stala pár týždňov pred revolúciou. Koniec novembra a december roku 1989 nás s mužom zastihol pri rádiu. Sedeli sme pri ňom prakticky stále. Do tej miery, do akej sme boli schopní udalostiam rozumieť, sme ich prežívali veľmi, veľmi intenzívne. A hovorili sme si: Teraz to bude zaujímavé aj vo vzťahu voči nám. Ako sa k nám budú teraz Slováci, najmä tí na oficiálnych miestach, správať? Zavrhnú nás, odmietnu? Stal sa pravý opak. Na konci bola už spomínaná Björnsonova medaila. Vzťah a správanie Slovákov teda zostali rovnaké, rokom 1989 sa však zmenilo veľa. Predtým boli ľudia veľmi radi, keď sme ich pozvali na nejaké medzinárodné podujatie. Sprostredkovanie spolupráce zahŕňalo napríklad aj Slovenskú filharmóniu. Potom sme si všimli, že ich záujem sa mení. Centrálnu úlohu začali zohrávať peniaze. Táto motivácia je sama o sebe pochopiteľná a bola tu aj predtým. Dnes sa však stala asi tým najdôležitejším. Žiaľ, táto zmena poznačila aj kvalitu. Nech si každý o „zlých komunistoch“ hovorí, čo chce, musím poznamenať, že vtedy sa naozaj zlé umelecké diela nikam nedostali. V súčasnosti prejde čokoľvek, azda všetko. Z môjho uhlu pohľadu sa kvalita zhoršila. Diktát spoločnosti znie – zarábať. Každý musí a chcel by zarábať. V umení, ale nielen v ňom, to potom často vyzerá trápne. Na začiatku rozhovoru ste spomínali, že Slovensko sa ako téma v Rakúsku takmer vôbec neobjavovalo a ak áno, boli to negatívne správy. Aký postoj majú dnes Rakúšania k Slovensku? – Čo vám mám povedať. Predtým sa hovorilo, že sú tam hranice a za nimi nič. Slovensko jednoducho neexistovalo. Bratislava bola z rakúskeho pohľadu skôr súčasťou Česka. Dnes je situácia predsa len trochu lepšia a časť ľudí vie, kde sa Slovensko začína, kde končí, s kým susedí, že má rozvinutú kultúru. Často počujem o tom, že ľudia využívajú Bratislavu ako miesto oddychu prostredníctvom jednodňových zájazdov autobusom alebo loďou. Podstatné je, že u nás už existujú ľudia, ktorí Slovensko berú vážne nielen ako hospodárskeho, ale aj ako kultúrneho partnera. Predsudky už nie sú také veľké. Dá sa teda povedať, že naši ľudia vás vnímajú a berú vážne. Nie až tak, ako by som si želala, ale predsa len sa situácia veľmi zlepšila. Materializmus je však viditeľný všade. Bratislava sa tak stáva aj akýmsi nákupným a obchodným predmestím Viedne. V rakúskych médiách sa relatívne často objavujú informácie, ktoré predstavujú Slovákov ako nebezpečenstvo, ako tých, ktorí zaberajú pracovné miesta a podobne. – Áno, niekedy sa takéto informácie objavujú. Nechcem tento jav zľahčovať, ale musím povedať, že to nemá veľký význam. Napríklad ošetrovateľky sú potrebné, a preto je u nás po nich dopyt. Sú spoľahlivé, srdečné a ľudské. Sú k dispozícii celý čas a pre chorého a starého človeka je to niečo neoceniteľné. Poznám jeden konkrétny príklad zo svojho okolia. Jedna moja známa ťažko ochorela, takže bola odkázaná na ošetrovateľskú pomoc. Našla si slovenského ošetrovateľa, s ktorým je veľmi spokojná. Vzťah medzi nimi je síce pracovný, ale veľmi blízky. Spája sa tu mentalita a hospodársky prospech a ja si myslím, že na tom nie je nič zlé. Ako sa dnes žije v Rakúsku? Čo vnímate v súčasnosti ako najväčší problém vašej krajiny? – Najväčším problémom všeobecne a najmä pre ľudí, ktorí zarábajú málo, čo predstavuje väčšinu populácie, je neuveriteľné zdražovanie. Týka sa to predovšetkým potravín. Chlieb potrebuje každý a potrebuje ho každý deň. Potraviny nezdraželi o tri percentá, ale o dvadsať percent a viac. Na druhej strane existuje úzka skupina ľudí, ktorá zarába obrovské množstvo peňazí. Tieto enormné protiklady sa zväčšujú a príjmové nožnice sa roztvárajú čoraz viac. Tento problém poznáme veľmi dobre aj u nás… – Áno, viem o tom a musím vás upozorniť, že s príchodom eura sa situácia zrejme ešte zhorší. Myslím, že vaším problémom je aj to, že zatiaľ nemáte dostatok skúseností s politikou. Svojho času sa u nás podarilo zastaviť komunizmus, aj keď u nás boli sovietske vojská. V Česku a na Slovensku sa vývoj uberal iným smerom. Napriek tomu je situácia u nás a v Česku odlišná. Myslím, že rozdiel spočíva predovšetkým v existencii silnejšej verejnosti a občianskej spoločnosti. Napríklad kroky, ktoré zrealizovala predchádzajúca vláda pod nálepkou reforiem, sa v súčasnosti pokúša presadiť česká vláda. Naráža však pritom na taký odpor verejnosti, aký sa nedá porovnať s reakciou Slovákov. – Je to možné, v každom prípade občianska spoločnosť a tretí sektor prichádza o moc a vplyv asi všade, nielen u vás, ale aj u nás. Stále viac sa v tomto význame diskutuje o Európskej únii, o jej demokratizácii či o procesoch, ktoré vedú práve opačným smerom. Je podľa vás členstvo v EÚ pre Rakúsko výhodou? – Viete, väčšina ľudí v Rakúsku má EÚ „v zuboch“. Napríklad v oblasti kultúry sa podporuje mnoho kvalitných projektov. To nemôžem poprieť, ale celkovo vyzerá situácia horšie. Nám Rakúšanom ako národu sa napriek oficiálnym tvrdeniam a vyhláseniam stále viac upiera právo na sebaurčenie. O čoraz väčšom počte záležitostí sa rozhoduje v Bruseli, takže je namieste otázka, ako to bude vyzerať v budúcnosti. Za všetky jeden príklad: Keď sa St. Pölten stal hlavným krajinským mestom Dolného Rakúska, začalo sa stavať vo veľkom. Projekty podporila aj EÚ, a tak sa konkurzy na miesta staviteľov a architektov stali európskou záležitosťou. Nemám nič proti tomu, ak sa hlavným architektom stane Portugalec, ale myslím si, že by nám nemalo byť upierané právo rozhodovať a zamestnávať vlastných ľudí. To sú negatívne javy. A čo pozitíva? – Samozrejme, sú aj tie. Niektoré som už spomenula, ale treba povedať, že negatívne prevažujú. A hlavne celková atmosféra – aj celková nálada totiž zohráva veľmi dôležitú úlohu, je negatívna. Aj u nás javy, ktoré uvádzate, vnímame dosť silne. Napriek tomu, niektorí ľudia si viac uvedomujú pozitíva. Zákony, ktoré prichádzajú z Bruselu, mnohokrát situáciu na Slovensku zlepšujú. – Súhlasím, v niektorých aspektoch sa prostredníctvom EÚ situácia zlepšuje. Asi najviditeľnejšia je oblasť ochrany životného prostredia. Predovšetkým silné hospodárske subjekty sú nútené prispôsobovať sa väčšmi ako v minulosti. Ako vnímate budúcnosť EÚ? – No, myslím si, že pretrvá. Budúcnosť však asi nebude o nič lepšia ako dnešok. Ja som za ňu nehlasovala, bola som kverulantom. Viete, prebehla obrovská vlna propagandy, ale ako to už býva, informácií v nej bolo žalostne málo. Je veľmi pravdepodobné, že ľudí, ktorí budú proti EÚ, bude pribúdať. Spomínali sme už ochranu životného prostredia. Tejto téme ste sa v posledných rokoch začali venovať veľmi intenzívne. Čo vás k tomu podnietilo? – Povedané jednoducho, je to čosi ako náklonnosť, záľuba. Môj starý otec sa venoval tejto téme, takže odmalička ma obklopovali knihy s podobnou tematikou. Pôvodne som sa chcela stať biologičkou. Keď som však prišla do Burgenlandu, vtedy najchudobnejšieho kraja Rakúska, a videla som, ako sa tu ľuďom zle darí, rozhodla som sa pracovať s ľuďmi a z môjho štúdia biológie nakoniec zišlo. Vyštudovala som sociológiu, začala som pracovať v sociálnej oblasti a môj život sa uberal iným smerom. O životné prostredie som sa však nikdy neprestala zaujímať. Dôležitým momentom sa stal projekt výstavby mostu ponad Neziderské jazero (Neusiedlersee). Premostenie nížinatého stepného jazera, to už bolo na mňa priveľa. Plán bol už dokonca tak ďaleko, že most a cesta, ktoré mali byť vystavané, mali už aj štátne evidenčné číslo. Vtedy som sa postavila na čelo protestného hnutia a celý boj trval viac ako päť rokov. Vzdala som sa aj slušného miesta v štátnej správe. Bolo to pre mňa veľmi dôležité a postupne sa pridávali aj ďalšie projekty, okrem iného som vydala knihu s témou ochrany životného prostredia. Musím však povedať, že nie som praktizujúcou ochranárkou v prísnom zmysle slova. Nepatrím k ľuďom, ktorí sú v prípade potreby ochotní natiahnuť zábrany cez cestu, aby zastavili dopravu. Skôr som teoretičkou, ktorá píše, hovorí a pokúša sa presviedčať. Prežili ste bohatý a rozmanitý život. Venujete sa a venovali ste sa kultúre, literatúre, poézii, sociálnym záležitostiam, politike, ochrane životného prostredia. Čo považujete v živote za najdôležitejšie? – Prežila som toho veľa a tiež veľa ťažkých momentov, napríklad smrť môjho jediného dieťaťa. Napriek tomu som so svojím životom spokojná. Stále pracujem na veciach, ktoré pokladám za zmysluplné, ktorých účinok považujem za prospešný. Bez toho, aby som svoju prácu a spomínané záležitosti preceňovala. To podľa mňa nerobím, ale aj dnes ako osemdesiatročná osoba dokážem ešte stále čítať, premýšľať a písať. To najdôležitejšie pre človeka je podľa mňa práca a pôsobenie v niečom, čo dáva jeho životu zmysel. Znie to ako fráza, ale myslím to celkom prakticky: Ak človek vie, prečo niečo robí, prinesie to zväčša úžitok, a nielen pre neho samotného. To je dôvod, prečo môže byť so svojím životom spokojný.
