Pohľad z Londýna (4)

Vláda novozvoleného starostu Londýna Borisa Johnsona sa začala o polnoci v pondelok 5. mája 2008, keď od svojho predchodcu Kena Livingstona, ktorý metropole vládol posledných osem rokov, prijal mestskú pečať. Kampaň, ktorá vyvrcholila prvomájovými voľbami, mala všetky očakávané prísady: len o niečo viac samoľúbosti, ako by bolo nutné a vzájomné obvinenia týkajúce sa pracovného života, ale aj morálky. Politické rošády Pán Livingstone, ktorého priatelia volajú Ken, nechápal, prečo by jeho liberálny súkromný život, menovite intímne partnerstvá mimo manželstva, z neho mali robiť horšieho starostu. Jeho rodina a partnerka o jeho „súkromných záležitostiach“ vedia a schvaľujú ich, takže kde je problém? Či tomu veríte, alebo nie, Ken bol pre mnohých príkladom toho, ako by sme nemali súdiť druhých, najmä nie jeho. Kto ho však súdil, bol pán Johnson, pre priateľov Boris. Len ťažko si dokážeme predstaviť, koľko priateľov môže človek získať za jediný deň, ak je kandidátom v akýchkoľvek voľbách. S konzervatívnym kandidátom Borisom, ktorého Kenova Labouristická strana znázorňovala ako klauna, sa stalo to, čo predpovedali výskumy verejnej mienky – zvolili ho za londýnskeho starostu. A o nedlho potom sa všade vo vzduchu vznášali víťazné prejavy „starostu celého Londýna“ plné sľubov a samých dobrých úmyslov. Pripomína to pieseň skupiny Eyes Naked s názvom Promisses promisses (Sľuby sľuby) a s takýmto refrénom: „Dával si mi sľuby, sľuby. Dobre si vedel, že nikdy nedodržíš sľuby, sľuby. Prečo som ti verila?“ Väčšina Londýnčanov očividne uverila, že „nový milenec“ si zaslúži príležitosť. Bol Ken skutočne za posledných osem rokov taký mizerný starosta a bola tráva na Borisovom ihrisku jednoducho zelenšia? Nedá sa poprieť, že výsledky lokálnych volieb boli nepochybne ovplyvnené ťažkosťami Gordona Browna, nezvoleného premiéra labouristickej strany, s ktorými bojoval v posledných mesiacoch. Mimochodom, pána Browna navrhla na post premiéra jeho vlastná strana, keď si jeho predchodca Tony Blair uvedomil, že jeho pozícia sa viac nedá udržať, alebo že by viedla k volebnej katastrofe. Dalo by sa to pokladať za múdre, predvídavé, či dokonca… prešibané? Nech je to akokoľvek, Tony, ako ho volajú Európania, sa obetoval a uvoľnil sa pre miesto prezidenta Európskej únie. Zastav a prehľadaj Vráťme sa však, ako obyčajne, k lokálnym záležitostiam. Prvý týždeň vo svojom úrade vylepšoval nový vládca Londýna predovšetkým súčasti svojej predvolebnej kampane sľubujúcej bezpečnejší, zelenší, krajší, jedným slovom lepší Londýn. Prioritou sa však stal boj s kriminalitou, osobitne s vraždami medzi mladistvými. Epidémia vrážd nožmi a strelnými zbraňami, pri ktorej tak asi za osemnásť mesiacov prišlo o život viac ako tridsať mladých ľudí, donútila políciu v britskej metropole vrátiť sa k nepopulárnej policajnej technike „zastav a prehľadaj“. V praxi to znamená, že polícia smie zastaviť kohokoľvek, o kom predpokladá, že má pri sebe zbraň, a prehľadať ho/ju, pričom je vybavená – tak, ako je to v modernej dobe nevyhnutné – pekným prístrojčekom schopným nájsť akúkoľvek zbraň. Je to teda zbraň proti zbraniam. Na prvý pohľad sa zdá, že takéto opatrenie je oprávnené, a bude ho podporovať väčšina obyvateľov. Ale kdeže! Podľa starej anglickej tradície sa zdvihla vlna protestov, len čo sa oznámilo, že technika „zastav a prehľadaj“ sa vráti do policajného repertoáru. Tentoraz sa však príslovečný anglický skepticizmus neozval z radov malomeštiackeho bieleho obyvateľstva, ale z černošskej komunity. Okrem iného argumentujú aj obavou, že terčom takýchto prehliadok sa stanú najmä mladí príslušníci ich komunity, čo zvýši rasové napätie. Pozadím ich obáv sú obrovské rasové nepokoje na začiatku 90-tych rokov minulého storočia, ktoré vypukli potom, čo sa podobné opatrenia zneužívali a priveľmi sústreďovali na populáciu obyvateľov s tmavou pleťou. Pozor, medzera! Hoci Londýn je fascinujúcou zmesou všetkých možných kultúr, rasové napätie celkom nevymizlo. Súčasná situácia priviedla komunitu afrických černochov a černochov pochádzajúcich z Karibskej oblasti k užšej vzájomnej spolupráci a rozumnej požiadavke, aby sa technika „zastav a prehľadaj“ používala len v nevyhnutných prípadoch. Polícia a Boris túto požiadavku prijali a ubezpečili svojich poddaných, že všetko sa bude odohrávať „elegantne“ a „bez predsudkov“. Takže je každý spokojný? Veď takto sa budete v uliciach Londýna cítiť oveľa lepšie! Niekto by vám mohol do vrecka zákerne strčiť zbraň, a polícia na to pri prehliadke aspoň príde, vyberie vám ju odtiaľ a vy môžete ísť pokojne ďalej. Ďalší z nápadov nového starostu je ešte ambicióznejší: jeho cieľom je, aby ste sa necítili bezpečnejšie len v londýnskych uliciach, ale aj v londýnskych dopravných prostriedkoch, vrátane autobusov a metra. V metre už viac nebude dovolené otvoriť si plechovku piva a upíjať si z nej. Očakáva sa, že pri ceste londýnskou mestskou hromadnou dopravou tak budete stretávať menej opitých spolucestujúcich. Problémom, samozrejme, ostáva, ako sa to bude kontrolovať a či bude sociálny tlak dosť silný na to, aby cestujúci pravidlo naozaj dodržiavali. A myslel niekto na to, čo to znamená pre tuhého fajčiara, ktorý si cestou v londýnskom metre tak rád vychutnáva svoje pivo? Odmietanie spoločnosťou, spoločenskú izoláciu a osamelosť. Podľa najnovších klebiet pracuje práve polícia a politici na „zbrani proti zbraniam“, na detektore, ktorý im má pomôcť pri technike „zastav a prehľadaj“. Symbolom londýnskeho metra je oznam mind the gap (pozor medzera – medzi vlakom a nástupišťom). Tento symbol by sme mohli prevziať aj v iných oblastiach. Napríklad: Pozor, medzi tým, čo sa hovorí, a tým, čo sa skutočne stane, je medzera. Nakoniec, ide o politiku. Autor je lekár a žije v Londýne Preložila Svetlana Žuchová