Anand Menon – Profesor z Európskeho výskumného inštitútu pri Birminghamskej univerzite Napriek tomu, že Slovensko už schválením parlamentu a podpisom prezidenta Ivana Gašparoviča ratifikovalo Lisabonskú zmluvu, informácií o nej i o dôsledkoch pre našu krajinui samotnú EÚ je stále žalostne málo. Aj z tohto dôvodu prinášame rozhovor s profesorom Anandom Menonom, venovaný Lisabonskej zmluve a vzťahu medzi rozširovaním únie a hĺbkou jej integrácie. S hosťom Slova sa zhováral RADOVAN GEIST Čo je podľa vás v porovnaní so súčasnou inštitucionálnou štruktúrou najväčším prínosom Lisabonskej zmluvy? – Lisabonská zmluva priniesla viacero dôležitých inovácií, zatiaľ si ale nemôžeme byť istí, ako budú fungovať. Nik nevie, ako bude fungovať stály predseda rady. Vonkajšia diplomatická služba môže byť dôležitou inováciou, ak bude profesionálna, ak sa bude vytvárať na základe schopností, a nie podľa národnosti danej osoby. Je ťažké presne povedať, čo bude zmluva znamenať – a to je, myslím, typické pre všetky zmluvy. Najzaujímavejšou inováciou je však podľa mňa takzvaná „procedúra žltej karty“, vďaka ktorej sa budú môcť národné parlamenty, hoci aj v obmedzenej miere, vyjadriť k návrhom vypracovávaným komisiou. Neviem, ako to bude fungovať, myslím si však, že je to vítaný krok k spojeniu národných politikov s dianím na úrovni EÚ. Časom sa môže táto myšlienka ďalej rozvinúť a môže poskytnúť tak potrebné spojenie medzi národnou a európskou úrovňou. Myslíte tým aj europeizáciu národných politických diskusií? – Áno, čiastočne aj europeizáciu národných politických diskusií. Ale tiež zdôraznenie pre politikov na národnej úrovni a verejnosť, že Európska únia je niečím, do čoho formovania sú zapojení aj oni, že národní politici sú pevne zapojení do rozhodovania v EÚ. Inak povedané, že neexistuje centrum, ktoré niečo nanucuje členským krajinám. Únia je organicky prepojená s národnými politickými systémami. V čase, keď sú ľudia voči Európe veľmi skeptickí, je takého prepojenie veľmi dôležité. A čo považujete za najväčšiu výzvu, ktorej Lisabonská zmluva nečelí? – Odpoviem na trochu odlišnú otázku – čo je najhoršia časť Lisabonskej zmluvy. Je to formalizácia ustanovenia, že Európsky parlament schvaľuje menovaného predsedu komisie. Nemyslíte si, že posilňovanie Európskeho parlamentu znamená demokratizáciu EÚ? – Myslím si, že celá debata o demokratizácii je zásadne zavádzajúca. Mnohými spôsobmi. Napríklad preto, že Európska komisia nie je budúcou európskou vládou. Je arbitrom, rozhodcom, regulátorom. A ktorúkoľvek z týchto analógií použijete, vyžaduje si to obraz nezávislej komisie. V politických diskusiách o budúcnosti EÚ sa európske inštitúcie často prirovnávajú k národným – niektorí to robia s obavami, niektorí s očakávaním. Myslíte si, že je to nesprávne? – Myslím, že takíto ľudia zásadne nechápu povahu Európskej únie a zásadne nerozumejú hraniciam tohto druhu spolupráce medzi členskými krajinami. A to považujem za nebezpečné. Nakoniec, jedným z našich problémov je nedostatok dôvery v nadnárodné inštitúcie. Ak počúvate politickú rétoriku v členských krajinách, stretnete sa s rečami o nedemokratickej povahe Európske komisie či Európskej centrálnej banky. Najdôležitejšie však je, aby ústredným inštitúciám Európskej únie dôverovali všetky členské krajiny. Inak bude ohrozené všetko, čo sa už v EÚ podarilo dosiahnuť, a najmä vnútorný trh. Je to jedinečný systém – nefunguje ako národný štát, ale ani ako tradičná medzinárodná organizácia – spája národné záujmy aj spoločný európsky záujem. Mýlia sa teda tí, ktorí tvrdia, že integrácia vedie k akémusi federálnemu superštátu? – V žiadnom prípade nevedie. Na Európsku úniu sa pozerám veľmi inštrumentálne. Považujem ju za nástroj vytvorený jej členskými krajinami, ktorý im pomáha robiť veci, ktoré by sami nedokázali efektívne alebo vôbec zrealizovať. Niekedy sa hovorí, že alternatívou prijatia Lisabonskej zmluvy – predtým sa ten istý argument používal na Ústavnú zmluvu – je dezintegrácia na jadro a perifériu, vytvorenie „viacrýchlostnej“ Európy. Myslíte si, že by to vyriešilo problémy s efektívnosťou rozhodovania a umožnilo hlbšiu integráciu? – Myslím, že o probléme s rozhodovaním sa často hovorí, no nik ho nedokáže ilustrovať. Bol som jedným z tých, ktorí písali a vyjadrovali sa proti rozšíreniu EÚ do strednej a východnej Európy. Obával som sa, že ju to dovedie do slepej uličky. Úplne som sa mýlil. Dokonca aj s procedúrami vytvorenými zmluvou z Nice funguje rozšírená Európska únia dobre. Objavili sa, samozrejme, nezhody o špecifických legislatívnych návrhoch, no tie boli medzi starými členskými krajinami. Hádka o Irak by nastala aj bez rozšírenia, a to isté platí aj o smernici o službách. Tieto diskusie rozdeľovali staré členské krajiny, ale neoddeľovali staré a nové. Štatistiky hlasovania v rade mi naznačujú, že EÚ vôbec nespomalila. Novú legislatívu vytvára rovnakou rýchlosťou ako predtým. Nie je v inštitucionálnej kríze, ktorú treba riešiť. Minimálne nie je v inštitucionálnej kríze, ktorá by bola vážnejšia, ako tá pred rozšírením. Existujú však oblasti, v ktorých je jasný konflikt medzi krajinami, ktoré chcú hlbšiu integráciu, a tými, ktoré chcú udržanie právomocí na národnej úrovni. Napríklad v daňovej politike. Nepovedie to k inštitucionalizácii integračného jadra a periférie? – Nie, pretože pokiaľ sa bavíme o daňovej politike, je to len diskusia o komparatívnych výhodách. Pre krajiny, ktoré takúto harmonizáciu chcú, je dôvodom snaha zvýšiť dane v krajinách, ktoré sú proti harmonizácii, pretože získavajú z komparatívnej výhody nižších daní. Nemalo by zmysel vytvárať jadro s harmonizovanými daňami, v ktorom by krajiny s nižšími daňami ostali mimo, pretože členovia tohto jadra by z toho nič nezískali. Daňová politika je možno špecifická, no čo obranná politika? Nepovedú rozdielne kapacity a názory v oblasti obrany k viacrýchlostnej integrácii? – Nemyslím si, že existuje veľa členských krajín, ktoré si želajú nadnárodnú obrannú politiku. Viacero členov chce efektívnejšiu Európsku obrannú a bezpečnostnú politiku (EBOP). Lisabonská zmluva obsahuje ustanovenie, ktoré umožní užšej skupine členov pokračovať v integrácii v oblasti obrany. V súčasnosti to funguje tak, že EÚ vytvára misie z tých členských krajín, ktoré sa na nich chcú podieľať. Takže akási forma variabilnej geometrie tu už existuje. Podľa mňa je však na EBOP najzarážajúcejšia miera, do akej chcú všetky členské krajiny niečím prispieť. Myslím, že všetci členovia prisľúbili svoj príspevok k novým bojovým skupinám. A tak hoci existuje potenciál, aby sa užšia skupina krajín rozhodla prevziať vedenie, v skutočnosti nechce nikto ostať mimo. V EBOP určite existuje napätie medzi väčšími členmi – najmä medzi Francúzskom a Veľkou Britániou – ktorí chcú prevziať vedenie, a menšími krajinami, ktoré sú proti. Túto vec ešte budeme musieť vydiskutovať. No v súčasnej situácii sa každá krajina zaviazala prispieť, každá sa môže vyjadriť, kedy konať, a nakoniec sa každá môže rozhodnúť o účasti na misii. Z britskej perspektívy je ďalšou veľkou otázkou euroskupina – do akej miery sa pretvorí na istý druh vedúcej skupiny v EÚ. O týchto obavách sa hovorilo pomerne často. Povedal by som, že Veľká Británia má v EÚ celkom dobrú pozíciu, pokiaľ ide o podiel na jej formovaní, no to by sa zmenilo v prípade, že by neexistencia členstva v eurozóne znamenala stratu vplyvu v kľúčových diskusiách. Zatiaľ nevidím žiadne náznaky, že by sa to dialo. Jedným z dôvodov je skutočnosť, že euroskupina ako taká je rozdelená. A pokiaľ to tak ostane, Veľká Británia môže byť pokojná. Vráťme sa k rozširovaniu. Oficiálne sa hovorí, že rozširovanie úniu posilňuje navonok aj vnútorne. Je to naozaj tak? Alebo v skutočnosti zvyšuje diverzitu a komplikuje rozhodovanie? – Diverzita je dobrá, najmä ak sa pozeráte na EÚ inštrumentálne. Ak však vidíte úniu ako akýsi homogenizujúci projekt, ktorý sa snaží pretvoriť na akýsi druh národného štátu, potom pre vás diverzita bude zlá. A aký je vplyv rozširovania? Nuž, vezmite si jednoduchý fakt, že posledným rozšírením sa HDP únie dostal na vyššiu úroveň, ako je HDP Spojených štátov amerických. Pokiaľ ide o vplyv EÚ, zaváži to napríklad pri medzinárodných obchodných rokovaniach. Čo sa týka rozhodovania, neexistujú dôkazy, že sa spomalilo. Boli sme svedkami, že členské krajiny reagovali na fakt, že rada má 27 členov. A snažia sa hľadať konsenzus a kompromisy. Zaujímavé je, že dôkazy zo systémov ako USA naznačujú, že s rozširovaním systému sa zvykne väčšia časť právomocí presúvať do centra – aj keby to mala byť len informačná a koordinačná úloha. Uvediem jeden príklad: Britské predsedníctva tradične nepoužívali ako svoju podporu inštitúcie v Bruseli. Počas predsedníctva v roku 2005 však bol medzi Londýnom a sekretariátom rady omnoho intenzívnejší kontakt. Dôvod? V Európskej únii má 25 členských krajín, dokonca aj veľké členské krajiny, problém vysporiadať sa s komplexnosťou práce. Stalo sa skrátka príliš komplikovaným koordinovať tak veľa členských krajín či predpokladať ich pozície k rozličným otázkam. A sekretariát rady je dôležitým zdrojom takýchto informácií. V tomto zmysle by sme aj bez zmien v zmluvách boli svedkom toho, že sa členské krajiny začnú väčšmi spoliehať na centrálne inštitúcie. Tak bude môcť systém ďalej fungovať. Možno je to len beznádejne optimistický názor, mne sa však zdá, že systém funguje práve týmto spôsobom. Môže to tiež znamenať, že dlhá bitka o Lisabonskú zmluvu nebola natoľko nevyhnutná, ako sme si mysleli.
