Som arabská Židovka. Alebo presnejšie, som iracká izraelská žena, ktorá žije, píše a vyučuje v USA. Väčšina členov mojej rodiny sa narodila a vyrástla v Bagdade a dnes žijú v Iraku, Izraeli, USA, Anglicku a Holandsku. Keď sa moja stará mama v 50-tych rokoch 20. storočia po prvý raz konfrontovala s izraelskou spoločnosťou, bola presvedčená, že tí ľudia, ktorí vyzerali, rozprávali a jedli tak odlišne – európski Židia – boli v skutočnosti európski kresťania. Pre jej generáciu bolo židovstvo neoddeliteľne späté s Blízkym východom. Stará mama, ktorá dnes žije v Izraeli a zväčša sa i teraz dorozumieva po arabsky, sa hovoriť o „nás“ ako o Židoch a o „nich“ ako o Araboch musela naučiť. Pre obyvateľov Blízkeho východu slúžili na odlíšenie výrazy „moslim“, „žid“ a „kresťan“, nie Arab v protiklade so Židom. Predpokladom bolo, že „arabstvo“ sa vzťahovalo na spoločne zdieľanú kultúru a jazyk, i keď s náboženskými odlišnosťami. Američania často žasnú, keď objavia tieto pre nich buď existenčne priam odporné či na druhej strane čarovne exotické možnosti zlúčenej identity. Spomínam si na kolegu, ktorý mal aj napriek mojim podrobným lekciám z dejín arabského židovstva problém pochopiť, že nie som výsledkom tragickej anomálie a že ním nie je napríklad ani dcéra palestínskeho Araba a Izraelčanky (európskej židovky). Život v Severnej Amerike ešte väčšmi komplikuje možnosť vysvetlenia, že sme Židia a napriek tomu sa dožadujeme blízkovýchodnej „inakosti“. Alebo že sme Arabi a predsa sa dožadujeme náboženskej špecifikácie, napríklad arabskí kresťania alebo arabskí moslimovia. Práve spolitizovanie kultúrnych hraníc Izraela donútilo niektorých z nás uniknúť do veľkých metropol synkretických identít. A predsa, aj v americkom prostredí musíme opäť čeliť pretlaku hegemónie, ktorá nám dovoľuje rozprávať výlučne dejiny jednej židovskej pamäti, teda pamäti európskych Židov. Pre tých z nás, ktorí svoju blízkovýchodnú identitu neskrývajú pod jediným a výlučným židovským „my“, je čoraz ťažšie existovať v amerických podmienkach nevraživých voči akejkoľvek zmienke o Východe. Sefardim, Mizrahim verzus Aškenazim Ako arabská Židovka musím často vysvetľovať „záhady“ tejto protirečivej entity. Že my sme rozprávali po arabsky, nie v jazyku jidiš, že naša svetská a náboženská tvorivosť sa po stáročia do veľkej miery formulovala v arabčine (Maimonides – Moše ben Maimon – bol jedným z mála židovských intelektuálov z arabského prostredia, ktorí sa „prepracovali“ do povedomia Západu); a že dokonca ani naše najpobožnejšie komunity na Blízkom východe a v Severnej Afrike sa v hebrejských modlitbách nikdy nevyjadrovali pod vplyvom jidiš a že nespĺňali liturgické a znakové normy, ani kódy v obliekaní uprednostňujúce tmavé farby, ako to bolo napríklad v Poľsku. Blízkovýchodné ženy nenosili parochne a pokrývka hlavy, ak ju používali, pozostávala z rôznych variácií regionálneho odevu. (V období prebúdzania francúzskeho a britského imperializmu sa mnohé ženy obliekali v západnom štýle.) Ak vkročíte do našich synagóg, či už v New Yorku, Montreale, Paríži alebo v Londýne, ohromí vás ťahavá monofonická tonalita našej hudby, o ktorej si nezasvätené ucho môže myslieť, že prichádza z mešity. To, že existujeme, je dôležité povedať práve teraz, keď sú tri geografické celky vytvárajúce moju popretŕhanú a vykorenenú minulosť – Irak, Izrael a USA – vo vojne. Niektorí z nás to nechcú zdôrazňovať, aby tak nenarúšali „upratané“ národné a etnické odlišnosti Blízkeho východu. Môj strach a bolesť z útokov raketami Scud na Izrael, kde žije časť mojej rodiny, nevyničili obavy a súcit s obeťami bombardovania Iraku, v ktorom mám takisto príbuzných. Snaha o homogenitu ako dôsledok holocaustu Vojna sa však rada priatelí s príkrou kategorizáciou a pestrofarebným identitám nenecháva priestor. Napríklad vojna v Perzskom zálive len zväčšila tlak, s ktorým sa Židia žijúci v arabskej diaspóre oboznámili už pri zrode izraelsko – arabského konfliktu: tlak rozhodnúť sa – buď ste Židia, alebo ste Arabi. Pre naše rodiny, ktoré v Mezopotámii žijú minimálne od čias babylonského vyhnanstva, ktoré boli dlhé stáročia arabizované a pred polstoročím náhle vytlačené do Izraela, bolo nanútené prijatie homogénnej identity európskych Židov, založenej na ich skúsenostiach z Ruska, Poľska či Nemecka, skúškou sebadeštrukcie. Byť americkým alebo európskym Židom sa sotva niekedy považovalo za protiklad, byť však arabským Židom sa vníma ako istý logický paradox či dokonca ako úplný rozklad ontológie. Nemilosrdná príkra binárnosť priviedla mnohých orientálnych Židov (vzhľadom na náš spoločný pôvod v ázijských a afrických krajinách sa v Izraeli označujeme ako Mizrahim alebo Mizrachim – t. j. východní) do hlbokej, inštinktívnej schizofrénie, pretože po prvý raz v našich dejinách sa nám arabstvo a židovstvo vnucovali ako nezlučiteľné antonymá. Intelektuálny diskurz na Západe hovorí o židovsko – kresťanskej tradícii, no málo pozornosti venuje židovsko – moslimskej kultúre na Blízkom východe, Severnej Afrike, v moslimskom Španielsku pred vyhnaním v roku 1492 (sefardskí židia, pozn. prekl.) či v európskych častiach Otomanskej ríše. Židovská skúsenosť v moslimskom svete sa často vykresľovala ako nekonečná nočná mora útlaku a ponižovania. Hoci si za žiadnych okolností nechcem túto skúsenosť idealizovať – existovali napätia, diskriminácia a dokonca aj násilie – ale vo všeobecnosti sme v rámci moslimských spoločností žili pomerne dobre. Národné štáty neprajú inakosti O našej minulosti sa jednoducho nemôžeme rozprávať terminológiou európskeho židovstva. Ako irackí Židia sme si uchovávali spoločnú identitu, zároveň sme však boli v krajine plne integrovaní a autochtónni a vytvárali sme neoddeliteľnú súčasť jej sociálneho a kultúrneho života. Naša kultúra bola arabizovaná a arabčinu sme používali dokonca v piesňach a náboženských obradoch. Liberálne a sekulárne trendy 20-teho storočia vyvolali ešte silnejšie prepojenie kultúry irackých Arabov a Židov, čo Židov priviedlo na nesmierne široké pole pôsobnosti vo verejnom a kultúrnom živote. Významní židovskí spisovatelia, básnici a učenci zohrávali v arabskej kultúre dôležitú úlohu a vynikali v divadle hranom v arabčine, v hudbe, ako speváci, skladatelia a hráči na tradičné nástroje. V Egypte, Maroku, Sýrii, Libanone, Iraku a Tunisku sa Židia stávali členmi zákonodarstva, mestskej rady, súdnictva a ocitli sa dokonca na vysokých ekonomických pozíciách. (V 40-tych rokoch bol ministrom financií Iraku Ishak Sasson a v Egypte Jamas Sanua – iróniou osudu zastávali vyššie pozície, ako vo všeobecnosti dosahovali členovia našich komunít v rámci židovského štátu až do 90-tych rokov.) Ten istý historický proces, ktorý Palestínčanov pripravil o majetok, pôdu a národno-politické práva, bol do istej miery prepojený s obratím blízkovýchodných a severoafrických židov o ich majetok, zem a korene v moslimských krajinách. Ako utečenci či hromadní imigranti (záleží od politickej perspektívy) sme boli nútení všetko zanechať a vzdať sa irackých pasov. Ten istý proces ovplyvnil aj naše spoločenské vykorenenie alebo pochybné posta-venie v samotnom Izraeli, kde nás systematicky diskriminovali inštitúcie, prideľujúce energiu a suroviny dôsledne v prospech európskych Židov a dôsledne v neprospech orientálnych Židov. Ešte aj naša fyziognómia nás zrádza, čo často vedie k vnútornej neistote a pohŕdavému vnímaniu seba samých. Sefardské orientálne ženy si tmavé vlasy prefarbujú na blond a mužov aspoň raz uväznili alebo zbili, pretože si ich poplietli s Palestínčanmi. To, čo pre aškenázskych imigrantov z Ruska a Poľska znamenalo sociálnu „aliya“ (doslovne „vzostup“), bolo pre orientálnych sefardských Židov „yerida“ (pokles). Kultúru neurčujú politické hranice Zbavení minulosti sme boli bezvýchodiskovou situáciou donútení premôcť kolektívnu nostalgiu, aspoň na verejnosti. Všadeprítomná predstava „jedného národa“ spojeného v ich dávnej vlasti znemožnila akúkoľvek láskyplnú spomienku na život pred Izraelom. Nikdy sme nesmeli oplakať traumu, ktorú v niektorých z nás ešte umocnili a vykryštalizovali obrazy ničenia Iraku. Naša kultúrna tvorba v arabčine, hebrejčine a aramejčine sa na izraelských školách prakticky nevyučuje a je pre nás čoraz zložitejšie vysvetliť deťom, že sme tam naozaj žili a že niektorí z nás v Iraku, Maroku, Jemene a Iráne ešte stále žijú. Západné médiá väčšmi uprednostňujú obraz triumfujúceho progresu západných technológií pred obrazom prežívania ľudí a kultúr Blízkeho východu. Prípad arabských Židov je len jedným z mnohých vymazávaní pamäte. Na druhej strane existuje len malá spolupatričnosť našej komunity a ešte menší zmysel pre škálu našich politických perspektív. Orientálno – sefardské mierové hnutia, od Čiernych panterov v 70-tych rokoch až po Keshet („Dúha“ – koalícia skupín židov Mizrahi v Izraeli) nevolá len po mieri medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi, ale aj po kultúrnej, politickej a ekonomickej integrácii Izraela/Palestíny do Blízkeho východu. A teda aj po konci príkrej vojnovej kategorizácie, po konci zjednodušeného schematizovania blízkovýchodných identít. Preklad a medzititulky Silvia Ruppeldtová Dr. Ella Habiba Shohatová je profesorkou kulturológie a ženských štúdií na CUNY-City University v New Yorku. Je spisovateľka, pedagogička a mierová aktivistka vo viacerých ľavicových hnutiach Židov Mizrahi. Spolupodieľala sa na izraelských a európskych filmoch z prostredia blízkovýchodných Židov, napr. Zabudni na Bagdad: Židia a Arabi – iracké spojenie (Forget Baghdad: Jews and Arabs – The Iraqui Connection, 2002); Afganistan: krajina v kríze (Afghanistan: Land in Crisis, 2002); Odvaha a sláva (Guts and Glory, 2002). Je autorkou knihy Izraelská kinematografia: Východ/Západ a politika reprezentácie (Israel Cinema: East/West and the Politics of Representation, 1989); a spoluautorkou Nemysliaci eurocentrizmus: multikulturalizmus a médiá (Unthinking Eurocentrism: Multiculturalism and the Media, 1994). Spolupracovala na štúdii Nebezpečné spojitosti: pohlavie, národ a dôsledky postkolonializmu (Dangerous Liaisons: Gender, Nation and Postcolonial Reflections, 1997). Úvahy arabskej Židovky, ktoré vám ponúkame, boli po prvý raz uverejnené v štvrťročníku Nasawi News&Arts, zaoberajúcom sa sefardskou a blízkovýchodnou židovskou kultúrou.
