(výber z rovnomennej zbierky) Pán Život Šťastie je na inej strane, jeho vlak sme zmeškali. Skláňam sa pred vami, pane, ako ste ma dostali. Láska Krásna, nadzemsky voňavá, stvorená pre noc, živená umením. Je príliš dlhá a život krátky. Preto ju zneuctia – spravia z nej skratky. Sklenou lyžicou Jemne naberáš city, položíš na jazyk. Pália. Nemôžeš zavrieť ústa, aby si nezničil lyžicu. Ďakuj, že máš ešte stále čo jesť. Zrnko Boli traja. Muž, žena a zrnko soli. Presýpali ho medzi perami, až vypadlo na kamennú dlážku. Otočili sa a odišli. Na dlážke zostala uplakaná láska. Mobil Na míle vzdialení a predsa stačí stlačiť pár gombíkov… Obrovskú priepasť ako lúče slnka zdolá. Vyťukáš číslo… Márne, do duše sa nedovoláš. Súd Tituly a úspechy naháňaš pre chválu sveta a ani zabiť neuškodí, ak len chcem. Všetkých nás však čaká rakva z dreva, tá malá skrinka pre kosti. Tak akým metrom tu nameriaš, komu dať do rúk žezlo veľkosti? Hnev Dnes ma pokryl, zrazil na lopatky, praskli všetky staré vredy. Nadávky už sypem podľa abecedy, mreže našich citov sú už pre nás tesné. Cvakne spúšť… Ty vždy triafaš presne. Homo sapiens Ženie sa za úspechom a srdce betón obrastá, keď chudákom bije na popravu. Dokáže všetko, len nie skloniť hlavu a potom s úctou zase vstať. K miliardám pridá ešte zopár drobných, ďalším ľuďom poláme holé kosti a úspech potom v krčme draho zapije. Čo dodať? Zástava ľudskosti. Diagnóza: umrel človek, zostal homo sapiens. Zbytočne Na čele: Mieru zdar! No vo vreckách zbrojíme, kajúcne na oltár vlasti ho zhodíme. Údery bez citu odznejú do diaľky, ľudia sa rozpŕchnu natrhať kosákom na hroby fialky. Ticho Šumivá tráva… ako ľudské pery šuchoce báseň vo veternom dychu. Nestačí len tupo veriť, že otvoriť dvierka duše sa podarí len v tichu. Zabúdanie Výčitky utrú slzy vážnym paniam, tie spomienky sa nezaprú. Človeku duša až do zabúdania vytrhne bolesť z odseknutých rúk a oči pretrie čiernym dechtom. Tak ako stopy nechtov v stene, tak ešte bolí prebolené. Fantázia Chlapec vysadil krásne stromy uprostred svojej veľkej záhrady. Pretože vždy je možné, aby rástla, spálil v nej radšej všetky ohrady. Obetovaná Na dlani vyryté meno, v oceli meča sa odráža vražda… Milosrdná a chcená. Zomieram v mene šľachetného cieľa, keď rieku preplávaš plťou z môjho tela. (M)uži si Hľadajú ideál, bezchybnú krásu, žijúcu bohyňu s dlhými nohami. Nevedia, čo všetko stratí, kto miluje, no iba očami. Kolumbus Také krásne kráčajú ulicou, s náručou nepoznaných plodov. Lichôtky a krásne slová… On dostane vášeň za ne a na čelo ďalšej z dievčat bozkom vpáli: PREBÁDANÉ! Vojna Víťazstvo nám nepomôže. Pošleme deťom krajce chleba a v každom nabrúsené nože. Nenávisť v ľuďoch skazu odpáli. Je vojna! Všetci sme prehrali… Slová Sú slzou mysle, nielen kvapkou vody, čo lícom tečie iba krátko. Myseľ ich v sile potu rodí. Človečí Boh Byť Bohom je asi drina. Má to s nami ťažké a my s ním, no i z jeho dlaní smrdí človečina, keď sa občas kŕmi ľudským snívaním. Zavesím si na nohy okovy, človeku krídla z lásky odovzdám! To aby bol i Boh i človek o meter bližšie ku hviezdam. Dedičstvo živých Po svete chodíme bohatí venom, ktoré nik nechce. Každý má svoje, len mŕtvi nie. Položme zničení bremeno na kameň. Zdá sa, že bolesť chce aj krik smrti spomaliť. A schôdzku so šťastím sme opäť prespali. Aj my raz znásobíme večné dedičstvo ľudských bolestí a balené v nádeji podáme ďalším. Nie vždy je však ich vlastnou matkou. Sny Schúlim sa v klbku chaosu, vylejem múku do vzduchu, mrazu sa v diaľke nepodvolím. Roztopím dychom zrnká soli, vyberiem pre ne sladkú hrudu. Viem, že sa nestratia, vždy tu budú. Nezmizne život, čo v nich vrie a horí. Ich všednosť v biede nikto nepokorí. Vždy budú tíško brázdiť ľudské dlane, tancovať so smrťou na našej strane. Ušliape ich realita pyšná, drzá, ony sa však vrátia. Dozrú v ľudských slzách.
Menu
Menu
Menu
