Kde sa stráca HDP?

Jedným z výsledkov „vymývania mozgov“ minulých rokov je považovanie rastu hrubého domáceho produktu za zlaté teľa. Ako bôžika ho uctievajú niektorí makroekonómovia a predovšetkým novinári buď s nijakým ekonomickým vzdelaním, alebo s nijakými reálnymi životnými (aj ekonomickými) skúsenosťami. Najviac sa to prejavuje vtedy, keď je rast hrubého domáceho produktu považovaný za všeliek na ekonomické, a najmä sociálne neduhy. Lenže prax a výskumy z nejednej krajiny už nevyvrátiteľne dokázali, že rast HDP síce môže pomôcť, ale nie je nástrojom na modernizáciu krajiny a už vôbec nie na riešenie sociálnych problémov, dokonca vrátane nezamestnanosti. Predovšetkým si musíme uvedomiť, že HDP je štatistická veličina a štatistika je matematický odbor. Jeho rast či pokles je výsledkom matematických operácií s niekoľkými inými ukazovateľmi a nemusí hovoriť nič, alebo len veľmi málo dokonca i o ekonomickom „zdraví“ daného štátu. Dobrý príkladom – na osvieženie pamäti – je relatívne krátke obdobie poslednej Mečiarovej vlády, keď sme z hľadiska rastu HDP platili tiež v strednej Európe za „tigra“, lenže zloženie HDP jasne predpovedalo katastrofu. Rast HDP totiž môžete hnať aj nekrytými pôžičkami zo strany štátu a perspektívne nerentabilnými investíciami. Iná vec je, že rast HDP sa nemusí nevyhnutne prejaviť na zlepšení sociálnej situácie obyvateľov, aj keď je z ekonomického hľadiska „zdravý“, a teda relatívne dlhodobo udržateľný. Aj v tomto zmysle nájdeme v našej nedávnej minulosti príklad, keď ozdravovanie ekonomiky a rast HDP neprinášal v očakávanej miere rast zamestnanosti a už vôbec nie potláčanie chudoby. Stále aktuálnym príkladom môže byť porovnanie reálneho hospodárskeho rastu s vývojom priemernej reálnej mzdy. V prípade Slovenska dokazuje až desivú disproporciu. V reálnom vyjadrení bol totiž hrubý domáci produkt v roku 2007 vyšší oproti roku 1989 až o 53 percent. Lenže zatiaľ, čo novovytvorená produkcia v SR rástla takýmto tempom, reálne priemerné mesačné mzdy zamestnancov za uvedené obdobie vzrástli len o necelých 6 percent! Rozdiel medzi rastom HDP a rastom miezd je teda hrozivých 47 percent. Ak zoberieme do úvahy rast penzií, je tento rozdiel ešte výraznejší. Samozrejme, časť z tohto rastu „zhltli“ aj výdavky na zdravotníctvo či školstvo, prípadne iné verejné služby. Je však evidentné, že významná časť rastu HDP sa „rozplynula“ v súkromných ziskoch relatívne malej skupiny ľudí. V každom prípade sa na príjmoch pracujúcej väčšiny prejavil rast HDP v uplynulých takmer dvoch dekádach len minimálne. Takže, keď už vieme, ako dlho musíme pracovať na dane a odvody, bolo by fajn, keby sa radoví zamestnanci dozvedeli, ako dlho v roku musia pracovať na blahobyt topmanažérov a majiteľov veľkých firiem. To by bolo prekvapujúce zistenie… Autor je ekonomický novinár