Krajina ako umelecké dielo a Eva B. Linhartová akoby boli jedno. Táto maliarka jemných a chvejivých vpečatení prírody do duše sa narodila 26. decembra 1943 v Prahe na Žižkove, ale podstatnú časť svojho života žije na Slovensku, kde na Škole umeleckého priemyslu, na známej , ba legendárnej ŠUP-ke získala svoje výtvarné vzdelanie. Vo svojej tvorbe sa sústreďuje predovšetkým na maľba a kresbu a známe sú najmä jej pastely, akvarely, asambláže, ilustrácie a grafiky. Námety čerpá z rôznych podôb a oblastí krajiny a zvlášť inšpiratívne sú pre ňu metamorfózy prírody. Veľmi silný vplyv na jej tvorbu má aj poézia a hudba, duchovný svet a život človeka, spomienky, túžby a fantazijné predstavy, ktoré v každom jej diele nadobúdajú podobu harmonických celkov. Jej diela sú v majetku galérií a v súkromných zbierkach doma i v zahraničí (Francúzsko, Rakúsko, Nemecko, Anglicko, Japonsko, USA, atď.) Svoje dielo a umelecký program rozvíja a kryštalizuje od sedemdesiatych rokov. Spočiatku viaceré výtvarné aktivity, (maľba, kresba, grafika, ilustrácia, textil) sa postupne sústreďujú na dominantný pastel (najskôr olejový, potom suchý), ktorý predstavuje ťažisko jej výtvarnej tvorby aj v súčasnosti. Ustupuje jej záujem o figurálne témy a motívy (divadlo, cirkus, zvieratá) a do popredia sa dostáva krajina a príroda. Spočiatku sú to reminiscencie na českú krajinu, neskôr bezprostredné dotyky a poznania slovenskej krajiny. Výtvarný profil maliarky Evy B. Linhartovej obohacujú od rokov mladosti aj ďalšie múzy. Výrazne ju obohatila rodinná tradícia divadla, vzťah k literatúre a poézii, úcta k hudbe, ktorá jej je blízka príbuznosťou a mágiou hudobných motívov a farebných tónov i viditeľnou a počuteľnou melodickosťou a harmóniou. Nechýba jej ani vzťah k výtvarnej kultúre, k umeniu gotiky i renesancie, secesie a predovšetkým moderny 20. storočia. K jej láskam v tomto zmysle patria P. Klee, M. Chagal, J. Šíma, českí F. Tichý, K. Valter a V. Boštík i prvá dáma slovenského maliarstva Ester M. Šimerová. Krajinársky program Evy B. Linhartovej vychádzal z ranných štúdií celkov i detailov prírodného prostredia. Spočiatku to boli najmä kresby, ktoré zaznamenávali topografiu krajiny, jej podoby i premeny a smerovali k svojskému „krajinárskemu portrétu“. Neskôr už v pasteloch, akvareloch i maľbe narastá pri reflexii krajiny podiel impresie a expresie. Vciťovanie a vstupovanie do krajiny je podmieňované hlbším duševným kontaktom s krajinou i s jej filozofickým spoznávaním v duchu de-chardinovského hľadania a nachádzania miesta človeka v prírode (a prírody v človeku). V krajinách Evy B. Linhartovej je zem, voda a vzduch (najčastejšie v modrých variáciách), ale aj skrytý živel ohňa života – v prírode i v ľudskej duši. A aj čisté reálne i symbolické svetlo poznania a viery. Odilon Redon ho pomenoval „la lumiére de la spiritualité“. Obrazy a kresby vyjadrujú plynutie a metamorfózy, večný kolobeh vzniku – trvania – zániku. Prevláda v nich však tichý (a modrý) život. Komorný formát a intimita týchto diel inklinuje ku krajine – zátišiu. Jej obrazy sú skutočné poetické i snové obrazy „klidožití“. Obrazy pokoja, ticha a pokory. Maliarke sa prihovára Joan Miró: „je to šťastie, dosiahnuť v krajinke pochopenie pre steblo trávy“. Autor je historik umenia
