Pohľad z Londýna 5

Ak by sme urobili asociačný experiment so slovom Londýn ako podnetom, „farebný“ by asi nebola prvá asociácia, ktorá by ľuďom zišla na um. Väčšiu šancu by zrejme mali slová „sivý“ a „dážď“. Treba uznať, že počasie v Londýne nie je počas celého roka práve stredomorské, a Londýn môže napríklad v porovnaní s Barcelonou pripomínať čiernobielu televíziu. Napriek tomu je Londýn, okrem všetkých turistických atrakcií a kultúrnych vymožeností, aj farebný, hoci iným, svojím spôsobom. Čarovné slovo Presne tak, slovo, ktoré je v súčasnosti nevyhnutnou súčasťou každej spoločenskej diskusie o diverzite, nechýba ani tu: multikulturalizmus. Treba uznať, že toto čarovné slovo sa občas zneužíva, aby sa tak vyhlo ťažkým debatám o ľudských bytostiach s úplne odlišným kultúrnym pozadím žijúcim vo vzájomnej blízkosti. Čo však multikulturalizmus zahŕňa skutočne? V každom prípade neznamená jednoducho fakt, že ľudia rôzneho pôvodu bývajú spolu v jednej geografickej oblasti. Takéto chápanie úplne a principiálne protirečí definícii slovníka Cambridge Advance Learner´s Dictionary, ktorý multikulturalizmus definuje ako „existenciu niekoľkých kultúr v rámci spoločnosti“. Nech už je to akokoľvek, každá dobrá vec má aj svoje chyby krásy. Rovnako multikulturalizmus nie je samoľúbosť, ktorá sa spája s postojom „jedného/jednu takého/takú poznám, a je celkom priateľský/á, dokonca hovorí mojou rečou, hoci s prízvukom, ale aspoň sa snaží.“ Podobne ako v iných komplikovaných otázkach, aj tu platí, že je oveľa ľahšie povedať, čo to nie je, ako čo to je. Bez strachu, že takáto definícia bude trochu provokatívna a označia ju za príliš filozofickú, si trúfnem ponúknuť takúto: „Multikulruralizmus znamená spolužitie i inou ľudskou bytosťou bez toho, aby som si všímal jeho/jej farbu pokožky, či akúkoľvek inú fyziognomickú charakteristiku, podľa ktorej by sa dal/a zaradiť do istej etnickej kategórie, a toto všetko pri zachovaní možnosti mať alebo nemať rád, čo má tento človek spoločné s ostatnými, a zároveň nedefinovať samého seba ako príslušníka istej etnickej skupiny.“ Ľudia, skupiny ľudí či dokonca politické strany, ktoré sú menej otvorené, či dokonca, a to je ešte horšie, väčšina spoločnosti, môže považovať takýto pokus o definíciu vágny a filozofický, či dokonca s multikulturalizmom nesúvisiaci. Ani za svet! Farebný Londýn Skôr, ako sa pustím do subjektívnej argumentácie, prečo považujem Londýn za multikultúrny, najprv niekoľko riadnych faktov. Okolo 70 percent londýnskeho obyvateľstva (ak berieme do úvahy aj periférie) má „biely“ pôvod. Čo znamená „biely“? Na plážach pri Stredozemnom mori je biela tá najnepopulárnejšia farba. Londýn určite nie je pre všetkých rajom, a mnohí sa z neho skutočné vrátia, odkiaľ prišli – ak však môžu – bez toho, aby dostali skutočnú šancu. Napriek tomu štatistiky ukazujú, že mozaiku Londýna tvorí 270 národností a viac ako 250 jazykov. Len ťažko môžeme nazývať „migrantmi“ Londýnčanov, ktorí žijú v Londýne viac ako generáciu, a tí z nich, ktorí nie sú „bieli“, hovoria po Anglicky lepšie ako bieli Neangličania. S prihliadnutím na dejiny Britskej ríše, nie je nijakým prekvapením, že väčšina „migrantov“ (t. j. ľudí s iným ako anglickým jazykovým pôvodom) prichádza z Indie, Afriky a afro-karibskej oblasti. Ľudia z týchto komunít majú silný pocit spolupatričnosti k svojej etnickej skupine, a v tomto kontexte nesmieme podceňovať obrovskú minulú (a v súčasnosti stále prítomnú nadvládu „bieleho“ obyvateľstva v dvadsiatom a začiatkom dvadsiateho prvého storočia. Toto ešte prehĺbilo priepasť medzi jednotlivými etnickými skupinami, ktoré sa identifikujú s takými ikonami, akými sú Gándhí či Bob Marley a snažia sa vyrovnať, čo bolo znetvorené, vážne znetvorené. „Let’s get together and feel all right“, „Dajme sa dohromady a cíťme sa fajn,“ spievala jamajská legenda rastafariánov. Potrebujeme pocit vlastnej identity, aby sme sa „cítili fajn“? Ak sa presťahujete z rodného mesta do iného, bezpodmienečne to akýmsi spôsobom ovplyvní váš sebaobraz. Dokonca aj ľudia, ktorí sa presťahujú v rámci svojej krajiny, opisujú pocit „cudzinectva“, o presťahovaní do cudzej krajiny ani nehovoriac. V schopnosti „migrantov“ vyrovnať sa s novou situáciou hrá úlohu veľa faktorov. Zdá sa však, že v „procese integrácie“ hrá rozhodujúcu úlohu jazyk. Zamiešať sa DO, pridať sa K Mimochodom, „integrácia“ je ďalším z konceptov, ktoré ľudia používajú svojvoľne, a tak raz za čas aj zneužívajú. Čo tomu hovorí slovník? Integrovať znamená „zamiešať sa DO a pridať sa K spoločnosti či skupine ľudí, pričom je často nevyhnutná zmena vlastného životného štýlu, vlastných zvykov a tradícií.“ Ako má človek splniť kritérium definície „zamiešať sa DO a pridať sa K“, ak neovláda jazyk? Pravičiarski orientovaní idealisti môžu využiť túto príležitosť, aby zdôraznili, že jazykové ne-schopnosti bránia „migrantom“ splniť aj ďalšie kritériá uvedenej definície, a preto ich považujú za zbytočných a chcú sa ich zbaviť. Prinajhoršom môžu robiť práce, ktoré sa domácim už veľmi nepáčia, napríklad v prostrediach, kde sa človek ľahko zašpiní, ale aj tam, kde ide o upratovanie, a kde jazykové znalosti hrajú len minimálnu či nehrajú vôbec žiadnu úlohu. Nakoniec sa zdá, že „migranti“ majú k dispozícii široké spektrum pracovných príležitostí, prinajmenšom na škále od špiny k čistote. Pohostinná spoločnosť, však? V každom prípade musíme pripustiť, že okrem vzhľadu je jazyk základným kritériom, podľa ktorého sa dá určiť, odkiaľ človek je, a keďže dokonalý bi-, tri- a multilinkvizmus je pravdepodobne naozaj utópia, ostáva pre „migrantov“ zraniteľným miestom a terčom pre menej priateľské domorodé duše. Jednou z výnimiek môže byť francúzsky prízvuk u (mužského) protagonistu v americkom filme. Nedokonalosť ako krása Treba povedať, že situácia v Londýne je z tohto hľadiska unikátna. Ľahko sa vám môže stať, že aj keď pracujete na plný úväzok, v ktorom je bežné stretávanie s ľuďmi, za celý deň sa nedostanete do kontaktu s nikým, pre koho by angličtina bola rodným jazykom. Závisí to, samozrejme, aj od ekonomického sektora, v ktorom pracujete, ale aj tak. V tomto potpourri kultúrnej a jazykovej diverzity, akým Londýn je, stratil jazyk svoju nacionalistickú konotáciu a nie je viac diskriminujúcim faktorom. Predstavte si, že sa chcete na londýnskej ulici opýtať, ako sa dostanete do svojho jazykového kurzu, a skutočne si prajete osloviť niekoho, kto hovorí pravou angličtinou ako z BBC. Nebudete to mať ľahké. Je to černoch, Aziatka, či ten pán v značkovom obleku? Nemôžete predvídať, ako rečou ktorýkoľvek z nich hovorí. Ale aj ak narazíte na „migrantov“ a ich angličtina nebude dokonalá, každý z nich plynule hovorí svojou rodnou rečou, hoci by to bola aj reč znaková. Londýnčania, a mám tu na mysli rodených Londýnčanov aj tých, ktorí sa v Londýne nenarodili, sa, zdá sa, riadia nepísaným prikázaním: „Nekritizuj angličtinu blížneho svojho“. Ak nikto jazyk poriadne neovláda a všetky možné prízvuky ho robia sluchovo farebným, veľmi to pomáha integrácii, ak ste ochotní vnímať to ako krásu. Autor je lekár a žije v Londýne. Z angličtiny preložila Svetlana Žuchová