Čo nového sa dá ešte po desiatich rokoch existencie Ľudí proti rasizmu napísať? Niekoľkokrát týždenne nás kontaktujú novinári a chcú naše vyjadrenia – k aktuálnym kauzám, po dvadsiaty raz v tomto roku k minuloročnej štatistike rasovo motivovaných trestných činov (vlastne po novom k trestným činom s extrémistickým pozadím) či ku kvalite policajnej činnosti na tomto poli. V médiách sa objaví niekoľko bombastických správ o aktivitách polície v boji proti extrémizmu – o deťoch, ktoré polícia chytila s hákovým krížom na peračníku či na lavici. A elita neonacistov zatiaľ účinkuje v seriáloch, učí na školách a stáva sa bohatou súčasťou spoločnosti prepojenou s podsvetím. Prvá komisia pre riešenie rasovo motivovanej činnosti sa rozpadla a kým vznikla nová, pretieklo veľa vody. Kým sa nová komisia stihla dostať cez nekonečné schvaľovania štatútov k riešeniu konkrétnych úloh, jej predseda bol odvolaný. Po poslednej výmene vlády bol odvolaný aj poradca ministra pre túto problematiku. Odvtedy sa namáhavo vybudované štruktúry rozpadajú, kvalitní ľudia odchádzajú a o systematickej práci založenej na efektívnej koncepcii môžeme len snívať. Doslova. To, čo už raz bolo na tomto poli vybudované, je preč a začať treba takmer od piky. Kompetentní sa stále vyhovárajú na prijatie nového zákona, ktorý okrem toho, že je v nedohľadne, nič zásadné nerieši. Súčasná legislatíva v oblasti rasovo motivovanej trestnej činnosti je dostačujúca, len sa v dostatočnej miere nevyužíva. Kde je vôľa, tam je cesta a v tejto oblasti si musia zodpovední priznať, že nejdú tou správnou cestou. Škola základ života Správy o „hakáčoch“ na lavici vo mne prednedávnom vyvolali spomienku na detstvo. Keď som mala okolo 5 rokov, nakreslila som farbičkami na papier vedľa normálneho okna hákový kríž. Asi som ho zahliadla vo filme. Doma ma upozornili, že to nesmiem kresliť, že to znamená niečo zlé. Tak som ho už nekreslila. Prečo som to nemala robiť, som sa dozvedela až na strednej škole a vďaka farbistému rozprávaniu dejepisárky vo mne dodnes rezonujú hrôzy holokaustu. Na školení pre pedagógov sa nás učiteľky pýtali, čo robiť, ak deti tieto symboly kreslia. Poradili sme im, aby nevolali políciu, ale aby im premietli film o hrôzach, ktoré napáchali ľudia sfanatizovaní utopistickou teóriou o čistote rasy. Pretože ako si všimol aj antifašista – pamätník doktor Wágner zo Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, mnohí žiaci a študenti dnes ani netušia, čo to bol holokaust. Deti treba vzdelávať a pomôcť im dať do súvisu symbol hákového kríža s utrpením jednotlivca patriaceho k miliónom obetí koncentračných táborov. Priblížiť im bolesť, ktorú prežili obete zvrátenej ideológie. Ukázať im znamienko „rovná sa“ medzi hákovým krížom a zúboženými telami, ktoré zhŕňa buldozér do masového hrobu. Tí istí pedagógovia, ktorí sa pýtali, čo s deťmi kresliacimi symboliku hnutí potláčajúcich ľudské práva a slobody, nám prezradili ešte čosi. Ak chcú deťom venovať z osnov vyplývajúcu povinnú dávku výchovy k tolerancii, nemajú odkiaľ čerpať. Ministerstvo školstva nepovažuje za potrebné dať učiteľom k tejto téme vhodné pomôcky. Ak pedagógovi záleží na kvalitnej výuke, obracia sa na mimovládne organizácie. Tie na rozdiel od štátu vydávajú knihy o výchove k tolerancii. Jednoduché zábavné hry, ktoré deťom ukážu, ako sa cíti ten, komu z dôvodu akejkoľvek odlišnosti ubližujeme. Pre školstvo teda zjavne nie je tolerancia prioritou. Napriek tomu, že opakom tolerancie je neznášanlivosť. Dá sa to chápať tak, že pre našu krajinu nie je dôležité vychovávať ľudí, ktorí dokážu rešpektovať rozdielnosť? Výchova k tolerancii nie je prioritou v zemi, ktorá bola 40 rokov uzavretá odlišnosti a za iný názor ste mohli ísť do väzenia. Zaráža to o to väčšmi, že ľudia v nej žijúci a na odlišnosť nezvyknutí mali len 15 rokov na zmenu myslenia. Na pochopenie, že na „Západe“, ktorého sme sa hrdo stali súčasťou, je odlišnosť normálna. Že rešpektovanie odlišnosti by malo byť základnou črtou občana Európy. A za ten čas to mal každý sám pochopiť a ešte aj naučiť svoje deti. Komu (ne)záleží na tolerancii? Očakáva štát, že každý občan sa len tak, z ničoho nič pozastaví nad svojimi predsudkami a prestane trúsiť poznámky o Maďaroch, ktorí podľa nich majú ísť za Dunaj, o špinavých Cigánoch a o cudzincoch, ktorí nás „okrádajú“ o prácu? Že ľudí, roky žijúcich v izolácii, zrazu osvieti a nebudú si aplikovať každú negatívnu správu o Rómoch uverejnenú v médiách na celé etnikum? Vlastne, asi to neočakáva, lebo tí, ktorí o prioritách krajiny rozhodujú, sa podobnými otázkami väčšinou netrápia. Napokon, čo sa dá očakávať od vlády, ktorej členovia medzi sebou tolerujú homofóbiu, rasistické poznámky a verejné návrhy o návšteve susedného štátu v tankoch prechádzajú mlčaním. Od vlády, ktorej predseda sa ani nevyjadrí k ôsmim rokom väzenia pre mužov v službách štátu, ktorí brutálnym spôsobom hromadne umučia Róma na policajnej stanici. Kde členovia parlamentu píšu oslavné básne na prezidenta štátu, ktorý zaplatil peniaze za vyhostenie Židov a poslal tak na smrť 70-tisíc obyvateľov svojho štátu. Môžeme aj trikrát týždenne komentovať správy o stave extrémizmu a nič sa nezmení, ak nasleduje reportáž o skupinke Rómov, ktorá kradla v potravinách. Stále mi nejde do hlavy jedna vec. Keď vidíme Róma páchajúceho akúkoľvek trestnú činnosť, máme tendencie aplikovať to na všetkých Rómov. Nepredpokladám, že existuje človek, ktorý si myslí, že ani jeden Róm či Rómka nežije slušným životom. Napriek tomu 80 percent ľudí by nechelo Róma za suseda. Neveríme, že by to mohol byť slušný Róm. Je azda biela pokožka u suseda zárukou, že nemláti manželku do bezvedomia, nepredáva drogy alebo zajtra opitý nezrazí naše dieťa? Posudzuje snáď „biely“ Slovák seba samého podľa opitého politika či herca za volantom alebo podľa vraha, čo zabije vlastné deti? Je nám bližší „biely“ tunelár, ktorí ľudí pripravuje o milióny, ako Róm, ktorý ukradne jedlo v potravinách. Podľa neho posúdime všetkých ostatných Rómov, ale podľa zlodeja kradnúceho vo veľkom či na štátom posvätenej úrovni seba nesúdime. Ľahostajnosť naša každodenná Rozhorčené hlasy odsudzujúce písanie po stenách a električkách počujeme denne. Oprávnene. Hlasy však stíchnu, ak neonacista v plnej električke uráža doktora tmavej pleti a ďalší nadáva a rozbije nos mladej útlej Rómke. Neoprávnene. Zastávame sa kamennej a kovovej steny, a keď ubližujú ľudskej bytosti, nemáme guráž. Bojíme sa? Je nám to jedno? Keď budeme ľahostajní k druhým, jedného dňa sa môžeme stať obeťou ľahostajnosti aj my. Aj kritizovaní politici sú len obrazom ľudu. Ak je verejnosti jedno, že sa porušujú ľudské práva a nevolá sa po náprave, prečo by to malo zaujímať politikov? V internetových diskusiách sa veľmi často objavujú reakcie, ktoré bez ostychu alebo v náznakoch schvaľujú útoky neonacistov. Výnimkou nie sú ani absurdné výroky na adresu Daniela Tupého, že bol díler, ktorí neplatil podsvetiu (a teda si za to mohol sám). Uvedomujú si títo ľudia, že Daniel bol niečí syn? Vedeli by sa jeho rodičom pozrieť do očí a povedať niečo také nahlas? Zaráža ma istota týchto ľudí, že oni sa nemôžu stať obeťou násilia neonacistov. Že si vo svojej nafúkanosti neuvedomujú, že aj o nich sa raz môžu začať ľudia na fórach vyjadrovať a zosmiešňovať ich utrpenie. Pretože schvaľovanie a ospravedlňovanie útokov je zosmiešňovanie ujmy, ktorú obete a ich blízki zažívajú. Nemá to ďaleko k zľahčovaniu a spochybňovaniu holokaustu neonacistami. Ľudia, ktorí zažili jedno či druhé, musia cítiť veľkú bolesť a údiv nad tým, kam až siaha ľudská hlúposť a bezcitnosť. Autorka je hovorkyňa združenia Ľudí proti rasizmu
