Slovenská republika je vraj demokratický štát, ktorý rešpektuje a napĺňa ľudské práva svojich občanov. Diskusia o povahe súčasného politického režimu na Slovensku sa zopakovaním tejto floskuly zväčša končí. Mnoho slovenských občanov sa však s demokratickými princípmi spravodlivosti nedokáže zmieriť a požaduje pre seba zvláštne výhody. Presvedčení o výlučnosti vlastnej rasy, kultúry alebo politického presvedčenia, odsudzujú a napádajú „iných“ či „odlišných“ a znemožňujú tak realizáciu myšlienky demokratickej rovnosti. A demokratický štát bez dostatočného počtu ľudí, ktorí rešpektujú demokratické hodnoty, zostáva len prázdnou frázou a nerealizovateľnou utópiou. Organizácie, ktoré monitorujú dodržiavanie ľudských práv, permanentne upozorňujú na diskrimináciu a segregáciu veľkej časti slovenských občanov na základe farby pleti. Amnesty International nedávno vydala správu o stave ľudských práv vo svete za rok 2007. Konštatuje sa v nej, že na Slovensku pretrváva porušovanie práv Rómov na vzdelanie bez diskriminácie. Rómske deti sú naďalej protiprávne umiestňované do špeciálnych škôl, čo radikálne znižuje ich šance pri uplatnení v ďalšom živote. V niektorých regiónoch boli pre Rómov vytvorené segregované základné školy, ktoré prehlbujú ich kultúrnu izoláciu. Zjavný rasizmus kompetentných úradníkov, ktorí vydávajú segregačné rozhodnutia, zostáva dlhodobo nepotrestaný. Situáciu zatiaľ nevyriešil ani štát, ani miestne samosprávy, a dokonca ani „všemocná“ neviditeľná ruka trhu. Rómovia do „rezervácií“? Okrem práva na vzdelanie odopierajú niektoré slovenské úrady Rómom aj právo na dôstojné bývanie. Za rok 2007 Centrum pre práva na bývanie a vysťahovanie (COHRE) so sídlom v Ženeve udelilo Cenu za porušovanie práv na bývanie práve Slovensku. O tento „úspech“ sa Slovenská republika podelila s ďalšími „demokratickými“ inštitúciami – Štátnou radou pre mier a rozvoj z Mjanmarska a mestom Peking a Pekinským organizačným výborom olympijských hier. Slovenské úrady porušujú práva Rómov na bývanie predovšetkým odmietaním trvalého pobytu, prípadmi núteného vysťahovania, rasovou segregáciou a diskrimináciou pri rozdeľovaní mestských bytov a tolerovaním alebo podporou vytvárania neformálnych osád. Výskum COHRE zaregistroval v minulom roku masové prípady núteného vysťahovania v Tornali, Kežmarku, Košiciach, Nových Zámkoch a Kremnici. V mnohých ďalších mestách hrozil podobný postup. Miestne samosprávy sa pri nútených vysťahovaniach pohybujú na hrane zákona, v niektorých prípadoch ho dokonca prekračujú. Vysťahovanie často prebieha na základe falošnej zámienky. V roku 2006 mesto Košice vysťahovalo rómsku rodinu z mestského bytu, v ktorom bývala od roku 1987. Zástupca košickej samosprávy obyvateľom bytu oznámil, že dom, v ktorom bývajú, potrebuje rekonštrukciu, a preto sa budú musieť na určitý čas presťahovať. Ponúkol im náhradné bývanie v rómskom gete na sídlisku Luník IX. Rodina požadovala inú náhradu a odmietla podpísat zmluvu o presťahovaní. Zástupca mesta neskôr od jedného člena rodiny predsa len podpis na zmluvu získal. Bol to však analfabet a mestský úradník mu o obsahu zmluvy klamal – tvrdil, že ide o dohodu o odbere vody. Na základe tohto podpisu mesto rodinu aj napriek protestom vysťahovalo. Ostatných nerómskych obyvateľov domu sa nikto vysťahovať nepokúsil, ani ich nikto neinformoval o nutnosti rekonštrukcie budovy. Na Námestí slobody v centre Sabinova bývalo ešte v roku 2005 viacero rómskych rodín. Samospráva sa však rozhodla Rómov z centra mesta vysťahovať. Na mestských pozemkoch v Teleku vzdialenom tri kilometre od Sabinova postavila sociálne byty a okrem tzv. „neplatičov“ vysťahovala do Teleku aj tých Rómov, ktorí platili nájomné a investovali do zlepšenia vlastného bývania. Medzi vysťahovanými z centra mesta bolo aj niekoľko Nerómov, tí však dostali náhradné ubytovanie priamo v Sabinove alebo v iných obciach v okolí, nie však v Teleku. Tamojší byt v „exkluzívnej“ lokalite bez akejkoľvek infraštruktúry mohol získať len Róm. Po vysťahovaní rómskych nájomníkov niektoré byty odkúpili vysokopostavení predstavitelia mestskej samosprávy, ľudomilní služobníci všetkých občanov, ktorí predtým odmietli reagovať na žiadosti platiacich rómskych rodín o odkúpenie bytov do osobného vlastníctva. V iných mestách prebiehajú nútené vysťahovania podobne – sprevádzajú ich klamstvá zo strany úradov, násilie, protesty komunít, do blízkosti ktorých majú byť Rómovia presťahovaní, a ich výsledkom býva množstvo nových bezdomovcov alebo obyvateľov neformálnych obydlí. Segregácia a sterilizácie Situácia Rómov na Slovensku sa od roku 1989 neustále zhoršuje. S kapitalizmom sa na politickú scénu vrátil aj rasizmus. Znovu sa objavila nezamestnanosť, ktorá postihla predovšetkým Rómov. Osady, v ktorých je takmer 100-percentná nezamestnanosť, sa stali turistickou atrakciou (Letanovce), ktorú nám môže závidieť celá Európa – Slovensku sa podarilo priniesť „to najlepšie“ z rozvojového sveta priamo na starý kontinent. Rasovú segregáciu prehĺbil aj osvietený pokus vlád Mikuláša Dzurindu o likvidáciu sociálnych práv občanov a sociálneho štátu na Slovensku. Prehĺbeniu segregácie dopomohla predovšetkým zmena Občianskeho zákonníka z roku 2001, ktorá výrazne obmedzila práva nájomníkov a reforma sociálneho systému z rokov 2003/2004, ktorá fakticky znemožnila desaťtisícom Rómov žijúcim v neformálnych sídlach alebo obydliach získať príspevok na bývanie. Vyplácanie príspevku bolo totiž viazané na trvalý pobyt, ktorý však obyvateľom neformálnych osád úradníci väčšinou odmietajú priznať. Ďalšou postihnutou skupinou boli sociálne najslabší Rómovia, ktorí žili v „riadnych“ obydliach, mali však problémy so splácaním svojich záväzkov. Príspevok totiž nemohli získať dlžníci. Časť z nich po tejto zmene rozšírila skupinu obyvateľov neformálnych obydlí. Podľa COHRE žilo v roku 2007 v osadách alebo neštandardných segregovaných podmienkach približne 120-tisíc slovenských občanov. Mnohí z nich nemali a stále nemajú prístup k pitnej vode, elektrine či plynu a vyše 81 percent osád nemá vybudovanú kanalizáciu. Všetky tieto faktory spôsobujú zvýšenú chorobnosť, vyššie riziko infekčných ochorení a vyššiu detskú úmrtnosť v segregovaných komunitách. Toto riešenie nijak nepripomína demokratický prístup štátu a úradov k občanom, iba ak by ste považovali za vrchol demokracie spôsoby istého „gentlemana“ z Braunau. Ďalším nebezpečným prejavom rasizmu v SR boli totiž nútené sterilizácie rómskych žien, ktoré prebiehali do roku 2003. Až do januára 2007 odmietali slovenské úrady uznať, že k nedobrovoľnej sterilizácii dochádzalo, a držali sa stanoviska, podľa ktorého išlo len o procesnú chybu. V minulom roku Ústavný súd prijal prelomové rozhodnutie, v ktorom nariadil znovuotvorenie vyšetrovania prípadov troch žien a uložil Krajskému súdu v Košiciach povinnosť finančne ich odškodniť. Xenofóbia je na dennom poriadku Rasizmus nie je na Slovensku hrozbou len pre Rómov. Ohrození sú aj príslušníci ďalších menšín a etník. Hrozí im nielen segregácia a diskriminácia, ale aj pouličné násilie. Mimovládne organizácie sa obávajú, že počet rasistických útokov na Slovensku rastie. Ich presný počet je však pre problematické vykazovanie rasovo motivovaných trestných činov a nízku dôveryhodnosť polície neznámy. Spomínaná správa Amnesty International uvádza prípad muža z Nigérie, ktorého napadli v Bratislave. Podľa mimovládnej organizácie Ľudia proti rasizmu (ĽPR) útočníci na muža kričali: „Čo tu robíš, neger! Toto nie je Afrika!“ a fyzicky ho napadli. Keď prišla na miesto činu polícia a obeť označila útočníkov, policajti odpovedali: „Drž hubu, tu nie si v Afrike!”. V posledných mesiacoch sa aktivita rasistov vystupňovala. V Košiciach napadli dvaja neonacisti americkú basketbalistku Denise Wilsonovú, ktorá sa hneď po útoku rozhodla Slovensko opustiť. Ďalší rasistický útok sa odohral opäť v Bratislave. Mladý muž napadol v električke muža tmavej pleti z Veľkej Británie a jeho priateľku. Najprv naňho niekoľkokrát zakričal „ty neger“ a neskôr ho fyzicky napadol. Muža sa v električke nikto nezastal, a tak vodič zastavil a otvoril dvere, aby mohol aj s priateľkou utiecť. Útočník vystúpil spolu s Britom, stále ho prenasledoval, fyzicky napádal a pri tom vykrikoval slová „neger“ alebo „ku klux klan“. Pri zaistení sa útočník policajta pýtal, či bude mať problémy, keď napadol nejakého „sprostého negra“. Príkladom hrdinstva neonacistov sú ďalšie dva útoky. Pri jednom z nich traja mladí muži napadli a zmlátili šestnásťročné dievča tmavej pleti, pri druhom skupina asi dvadsiatich útočníkov napadla štyroch zahraničných študentov. No aj keď podľa ĽPR počet rasových útokov na Slovensku rastie, policajné štatistiky žiaden podobný trend nezaznamenali. Ako je to možné? Skúsme si pripomenúť ešte zopár prípadov útokov neonacistov z posledného roku. Britský skateboardista tmavej pleti Rodney Clark pricestoval do Trnavy, aby sa zúčastnil na Slovenskom pohári. Večer sa s priateľmi vybral na diskotéku. Clarka podľa jeho vlastných slov a podľa tvrdení niekoľkých ďalších svedkov napadla skupina neonacistických skinheadov. Začali na neho pľuť a liať pivo. Ochranka ich vyviedla z podniku. Pred diskotékou však na Clarka skinheadi čakali aj s posilami. S priateľmi urýchlene nastúpil do taxíka a odišiel do hotela. Neonacisti neskôr dorazili aj pred hotel a na druhý deň aj k skateparku. Clark sa preto nakoniec rozhodol, že sa na Slovenskom pohári nezúčastní. Správanie policajtov, ktorým incident opisoval, charakterizoval slovami: „Len pokrčili plecami…. Nejavili žiadny záujem nájsť tých chlapcov.“ Polícia svoje stanovisko zrejme založila na svedectve ochranky alebo taxikára. Incident vraj vyprovokoval cudzinec, ktorý sa „správal arogantne a vulgárnymi rečami a gestami provokoval okolostojacich“ a neskôr na polícii odmietol vypovedať. Ďalší incident sa odohral v Detve. Dvaja neonacisti napadli manželský pár. Najskôr udreli ženu do tváre a potom začali jej manžela kopať do hrudníka. Keď chceli útok oznámiť na polícii, policajti neprejavili ochotu prípad riešiť. Muž sa vybral s policajtom na miesto útoku, páchatelia tam však už neboli. Policajt následne poslal muža preč so slovami: „…ja nič neurobím, pokiaľ mi neukážete prstom na útočníka.“ Trestné oznámenie bola polícia ochotná prijať až po intervencii ĽPR a zásahu okresného riaditeľa zo Zvolena. Maslo na hlavách policajtov Čo spája tieto prípady, pri akých „súcitný“ policajt kričí na obeť „Drž hubu, tu nie si v Afrike!” a mnohé ďalšie? Je to bezcitnosť policajtov k obetiam násilia a neochota zaoberať sa potláčaním rasizmu a neonacizmu. Niekedy je dokonca zjavné, že útočníci majú sympatie policajtov a niektorí policajti sú sami rasisti a zrejme aj neonacisti či fašisti. Keďže týchto prípadov je pomerne veľké množstvo a ochota vyšetriť ich sa stráca okamžite, ako opadne záujem médií alebo nadriadených, znižuje sa právna istota poškodených a rovnako aj svedkov. V tejto situácii, keď jednotlivci čelia brutálnej presile organizovaných skupín násilníkov bez zábran a inštitúcia, ktorá im má pomáhať, je karikatúrou ochrancu a často sa správa nepriateľsky, sa mnohé obete rozhodnú prípady napadnutia neoznámiť. Okrem toho, presvedčiť niekoho, aby svedčil v prospech obete, býva takmer nemožné. Táto situácia zároveň spôsobuje, že policajné štatistiky sú nedôveryhodné. Znepokojivý je aj fakt, že aj objasnenosť tých prípadov, ktoré sú nahlásené a polícia ich ako rasové uzná, klesá. Formálne demokratická Slovenská republika sa skutočnou demokraciou ešte nestala. Jej občania totiž často diskriminujú, segregujú, vedú náboženské, kultúrne a kmeňové vojny. Rasizmus je najviditeľnejším prejavom intolerancie, ktorý je založený na najviditeľnejšej a najrýchlejšie identifikovateľnej odlišnosti medzi ľuďmi. Napriek tomu, že proti nemu ľudia dlho a intenzívne bojujú, prežíva a je stále veľmi silný. Zrejme ich ešte nie je dosť. Podarí sa ho niekedy poraziť a prispieť tak k premene demokracie de jure na demokraciu de facto?
