Pozorovanie zo stredy trinásteho septembra som sa rozhodla uviesť preto, že správanie malého dievčatka, o ktorom píšem, a jej zaobchádzanie s mobilom mi skutočne udreli do očí. Dievčatko nevyzeralo staršie ako šesť-, sedemročné, mladšie ako dievčatá v autobuse, ktoré som spomínala minule, oblečené v ružovom kabátiku a s malou hnedou kabelkou, držalo v ruke obrovský balón v tvare srdca; zelené srdce, z ktorého vychádzali lupene a stonka ako z kvetu. Jeden z tých balónov, aké sa predávajú na púťach a v lunaparkoch. Mobil v detských rukách Spolu s mužom, ktorý by mohol byť jej otcom, hoci, samozrej me, neviem, či to bol otec, starý otec, strýko či iný príbuzný alebo známy, hoci vzťah medzi nimi bol očividný, čakala na zastávke metra na najbližší vlak. Muž, ktorého tu budem pre jednoduchosť nazývať otcom, telefonoval mobilom a dievčatko po chvíli otvorilo svoju kabelku a tiež z nej vytiahlo mobil. Nevšimla som si, či niekto telefonoval jej alebo sa sama rozhodla niekomu zatelefonovať, čoskoro však bola zahĺbená v rozhovore. Samozrejmosť aj pre deti Počas jej telefonátu mi zvlášť udrela do očí až neprirodzená zrelosť, s akou s telefónom zaobchádzala, ako zľahka prikyvovala hlavou, pravdepodobne tak reagujúc na to, čo hovoril človek na druhej strane, a jej neustále sa pohybujúci pohľad. Už dávnejšie som si všimla, že keď ľudia telefonujú, ich oči sa rýchlo pohybujú v krátkych sakádach a len na pár sekúnd sa fixujú na neurčitý bod. Ak vlak medzitým vojde do stanice, krátko pohľadom zachytia tabuľu s názvom stanice, a o chvíľu už zas v krátkych trhaných intervaloch blúdia zrakom z miesta na miesto. Keď dievčatko dotelefonovalo, typickým gestom prešlo palcom po displeji, akoby z neho chcela niečo zotrieť. Pred očami mi skutočne vyvstala maličká dospelá. Jej gestá boli veľmi decentné, nevtieravé a pokojné, neposkakovala, ako by to človek od dievčatka jej veku očakával. Z obsahu rozhovoru som nezachytila celkom nič, pozorovala som výlučne jej správanie. Keď sa rozhovor skončil, zamkla si ešte klávesnicu a telefón starostlivo vrátila do kabelky. Približne v rovnakom čase dotelefonoval aj jej otec a obaja sa na seba pozreli. Zdalo sa, že otec vie, s kým práve hovorila. V krátkosti sa jej spýtal, o čom sa rozprávali, a dievčatko odpovedalo tiež len úsečne. Potom urobila niečo, čo mi na tvári vyvolalo úsmev. Len čo sa záležitosť s mobilom skončila, pôsobila opäť celkom ako dieťa, poskakovala sem a tam, dokonca začala obhrýzať paličku, na ktorej bol upevnený balón. Veľmi ma to prekvapilo, hoci dnes nie je dieťa s telefónom nijakou zvláštnosťou. Fascinovalo ma však, ako samozrejme s týmto médiom zaobchádzajú aj malé deti. Už aj bábätká Posledné pozorovanie, ktoré som sa rozhodla do svojej práce zaradiť, pochádza zo sedemnásteho marca. Na tej istej stanici metra, kde som si všimla dievčatko s mobilom, som mala možnosť vidieť niečo, čo ma prekvapilo zo všetkého najviac. Keď som vystúpila z metra, už z diaľky som počula plač malého bábätka. Bola som zvedavá, čo sa to deje, prečo dieťa tak veľmi plače, a tak som podišla trochu bližšie, aby som veci prišla na koreň. Kočík, z ktorého plač vychádzal, stál pri eskalátoroch. Keď som prechádzala okolo, nazrela som doň a to, čo som uvidela, ma prekvapilo. Malý chlapček vyzeral ako Filipínčan, mohol mať asi dva či tri roky a prekvapilo ma to, čo držal v ruke. Nemohla som síce v rýchlosti zistiť, prečo tak usedavo plače, scéna však bola aj tak nezvyčajná. Chlapček držal oboma rúčkami malý čierny mobilný telefón. Nie však zvislo, ako sa mobily držia normálne, ale vodorovne. Prštekmi pevne zvieral jeho okraje, akoby inštinktívne vedel, ako sa takýto prístroj správne drží v rukách. Nebolo vidno displej, ale zadnú stranu telefónu, kde je objektív vstavaného fotoaparátu. Chlapček ešte raz zakvílil, keď však telefón zdvihol asi do výšky očí, hneď prestal plakať. Premýšľala som, či je možné, že na displeji niečo zaujímavé uvidel, niečo, čo ho upokojilo. Nemôžem to však s istotou tvrdiť, v skutočnosti to vyzeralo skôr tak, akoby fotografoval. Náhoda, či zámer? Telefóny so zabudovaným fotoaparátom možno totiž, presne ako skutočné fotoaparáty, použiť, aj ak ich človek drží vodorovne, zvlášť, ak nefotografujete portrét, ale krajinu. Preto to vyzeralo celkom tak, akoby chlapček telefónom fotografoval. Jeho otec, ktorý sa skláňal nad kočíkom, ktorého však krik dieťaťa zdanlivo nevyviedol z miery, a o ktorom sa, myslím, dalo s istotou predpokladať, že mu telefón patrí, ho pritom sledoval, akoby sa hral s celkom obyčajnou, nevinnou hračkou. Nezdalo sa, že by mu chcel telefón vziať alebo chlapčeka nejako usmerniť. Samozrejmosť, s akou toto skutočne ešte bábätko s telefónom zaobchádzalo, vyrážala dych. Samozrejme som si kládla otázku, nakoľko dieťa vedelo, čo má v rukách, a nakoľko tomu rozumelo. Chápalo, že je to telefón so zabudovaným fotoaparátom? Vedelo, na čo sa fotoaparát používa alebo sa s predmetom „len tak“ hralo a šikovne napodobňovalo pohyby a gestá, aké s veľkou pravdepodobnosťou odpozorovalo od dospelých, starších detí či z televíznych programov? Takúto formu učenia opísal Bandura a nazval ho učením prostredníctvom imitácie. Ako veľmi však musí byť dieťa vystavené takýmto technológiám, aby tak dokonale odpozorovalo zaobchádzanie s nimi? Čia to bola iniciatíva? Dal otec dieťatku telefón len tak alebo si ho ono samo vypýtalo? Čo to vypovedá o dnešnej dobe, keď možno dieťaťu len tak, bezmyšlienkovite, dať na hranie telefón? Znamená to, že ho dostane do rúk, aby sa upokojilo? Bolo by možné vidieť niečo podobné pred piatimi, šiestimi rokmi? Existuje, pravdaže, aj možnosť, že dieťa sa správalo celkom náhodne, a ja sa snažím celú situáciu príliš interpretovať. Napriek tomu sa mi zdá, že úplná náhoda to nebola. Na začiatku seminára, v rámci ktorého vznikla táto práca, sme dostali za úlohu pozrieť si na televíznej stanici Arte dokumentárny program Tajomstvo bábätka z Aškelonu. Pri archeologických vykopávkach rímskych kúpeľov v prístavnom meste Aškelon v dnešnom južnom Izraeli objavili vedci Harvardskej univerzity fascinujúci objav. Vykopali sto takmer úplne zachovaných kostier novorodencov, ktoré sa najprv omylom pokladali za slepačie kosti. Mobil ako kostička Tento objav otvoril, samozrejme, veľa otázok. Ako a prečo tieto deti zomreli, aký bol ich vek, v akom boli zdravotnom stave a či v tomto prípade existuje súvislosť s kúpeľmi. Aby na tieto otázky aspoň sčasti odpovedali, museli archeológovia použiť mnohé sofistikované metódy, podľa toho, na ktorej z hypotéz práve pracovali. Pre nás psychológov mal byť tento dokumentárny film návodom, ako môžeme rekonštruovať skutočnosť, ak chceme overiť hypotézu či odpovedať na otázku, keď narazíme na dôležitú stopu. Aby som sa opäť vrátila k indexikalite pojmov, ktorú opísal Garfinkel, označili sme si stopy rôznych kultúr, ktoré sme v rámci seminára skúmali, pre naše potreby kostičky, keďže v spomínanom programe fungovali ako stopy a pomôcky pri hľadaní odpovedí na otázky vedcov kosti detí. V nadväznosti na film a na hľadanie stôp som sa rozhodla pomenovať túto časť práce Mobil ako kostička. Zároveň je to narážka na telefón, ktorý je známy pod menom Kosť. Záhadný nápis V utorok deviateho januára 2007, niečo po šiestej večer, som cestou metrom domov urobila malý zaujímavý objav. Krátko predtým, ako vlak vošiel do mojej stanice, som sa nič netušiac pozrela doprava a objavila na stene vedľa prázdneho sedadla oproti mne niečo, o čom chcem ďalej písať. Na stenách v priestoroch mestskej hromadnej dopravy som už videla nejeden nápis, takýto však ešte nie. Počas celej cesty som robila niečo iné, takže som si ho všimla až krátko predtým, ako som mala vystúpiť. Vagón bol inak takmer prázdny, a nebolo v ňom nič, čo by môj objav mohlo nejako vysvetliť. Pomyslela som si, že je to z hľadiska kultúrnej psychológie zaujímavé a mohlo by sa hodiť k mojej téme, takže som ešte v poslednej chvíli hľadala vlastný mobil, aby som si nápis mohla zdokumentovať. Nenápadné malé graffiti nakreslené na oranžovej stene vagóna čiernou fixkou poskytuje pri pozornom pohľade veľa informácií, zároveň však nastoľuje niekoľko otázok, ktoré, žiaľ, nedokážem zodpovedať, pretože nemám k dispozícii potrebné prostriedky a možnosti. Pokúsim sa preto uviesť tu tie informácie, ktoré som z neho vyčítala, a uviesť otázky, ktoré mi pritom napadli. Budem tento dokument, o ktorom sa dočítate v nasledujúcej časti, posudzovať z dvoch hľadísk. Jednak z holisticko-kvalitatívneho hľadiska, jednak z gramatického, bez toho, aby som sa zaplietla do grafologických interpretácií. Ovplyvnení písmom Walter Ong vo svojom diele Technologizácia slova (vyšlo po česky vo vydavateľstve Karolinum, 2006, pozn. prekladateľky) zdôraznil, že žijeme v spoločnosti liberalizovaných ľudí, mysliacich chirografickým spôsobom. Znamená to, že naše myslenie je ovplyvnené technológiou písma. Prostredníctvom písania sa výrok či myšlienka vzďaľuje od svojho zdroja, svojho autora, a udržuje sa od neho v istej vzdialenosti. Slúži potom ako médium, teda ako nosič istej správy, ktorá sa potom sprostredkúva ďalším prijímateľom, ktorí ju prijmú a interpretujú. Už som spomenula, že Ong nepovažuje klasický model médií za postačujúci, aby odzrkadľoval ľudskú komunikáciu, pretože nie je intersubjektívny. Vysielateľ istej správy sa musí najprv vžiť do prijímateľa a predstaviť si, ako bude správu prijímať, a to ešte predtým, ako správu skutočne vyšle. Predpokladám, že to tak bolo aj v tomto prípade. Autor, ktorému v nijakom prípade nechcem pripisovať špecifický motív, musel mať určitú predstavu o tom, ako bude jeho „správa“ prijatá, inak by ju neformuloval tak, ako som ju ja našla. V stati o gramatickom hľadisku sa k tomu ešte vrátim. Navrhujem, aby sme sa na dokumentovaný nápis dívali ako na dôkaz súčasnej kultúry mladých ľudí, ktorá sa kedysi považovala za sub-kultúru, dnes je však už natoľko rozšírená, že patrí k mainsteram-u. Pokračovanie v nasledujúcom čísle Autorka je psychologička Preložila Svetlana Žuchová Publikované na www.doingculture.com
