Mark sa prevalil na druhý bok a pozrel sa na budík. Ukazoval šesť päťdesiatdeväť. Večer predtým ho starostlivo nastavil na siedmu a skôr, ako si ľahol do postele, ho niekoľkokrát skontroloval. Samozrejme, že budík bol zbytočný. Mark takmer celú noc nespal. Na spánok ani len nepomyslel. Považoval sa síce za pokojného a duchaprítomného, ale táto situácia bola preňho natoľko nová, že si mohol dovoliť trochu vzrušenia. Pre Marka vzrušenie nebol pocit, ktorý by zažíval často. Každý deň mu budík zazvonil presne o ôsmej. Starostlivo si zastlal posteľ a osprchoval sa. O osem dvanásť si obliekol starostlivo vyžehlený oblek, učesal sa, narýchlo si preleštil topánky a o osem tridsaťdva bol už na ceste do práce. Zastavil sa len v stánku s novinami, aby si, asi o osem štyridsať jeden, kúpil noviny, skôr, ako o osem štyridsaťšesť prišiel do školy. Ostal mu čas akurát na rannú kávu (s mliekom, bez cukru), kým sa začala prvá hodina. Toto bol jeho každodenný program. Raz – minulý február – sa tak zahĺbil do knihy o filatelii, že zaspal skôr, ako si nastavil budík, a zobudil sa o osem štyridsaťsedem. Kým prišiel do školy, žiaci pokryli podlahu papierovými lietadielkami, chuligáni sa vyhrážali poctivým žiakom, a na tabuli bola načmáraná neslušná karikatúra ich učiteľa. Mark nikdy viac nič podobné neriskoval. Kúpil si automatický budík, ktorý sa nastavoval sám. Spadol mu tak kameň zo srdca. Ale dnes bol budík nastavený na siedmu. Už to bolo udalosťou samou o sebe. Mark sa pokúsil vynahradiť si to tým, že šiel spať o hodinu skôr. Bol však zvyknutý pozerať pred spaním správy o desiatej, a tak nebolo ľahké zaspať. Pravdaže, nebola to obyčajná noc. Bola to noc pred dňom, na ktorý Mark čakal celé mesiace. Pred dňom, na ktorý Mark čakal tak dlho, až sa mu zdal neskutočný a prekvapilo ho, že bol tak blízko. Mark sa chystal na výlet. Mark nikdy nechápal význam zahraničných ciest. Narodil sa v meste, v ktorom stále býval, a nevidel dôvod, prečo by v ňom nemal aj umrieť. Prečo by mal opustiť pohodlie svojho domova, narušiť svoj stereotyp, prispôsobovať sa novým kultúram? Kým bol vo svojom meste šťastný, prečo by z neho mal odísť? Markovi kolegovia mali na cesty do zahraničia iný názor. Margaret – zvlášť znepokojujúca učiteľka matematiky, ktorá mala vo zvyku obtierať sa ramenom a Marka – sa nedávno vrátila z prímorskej dovolenky a neváhala o nej Markovi porozprávať. O matracoch v hoteli a ich nepohodlnej tkanine pripomínajúcej mrežovník. O jej strachu z pohlavne prenosných chorôb potom, ako zviedla muža, ktorému by sa za normálnych okolností vysmiala. O svojom sklamaní, keď jej adonis ohrozený pohlavne prenosnými chorobami viac nezatelefonoval. O zhrození, keď jej pokožka za normálnych okolností biela ako sneh získala farbu prezretého melónu (hoci Mark si všimol, že sa namazala detským olejom a celú dovolenku sa vyvaľovala na pláži, len aby dosiahla práve túto zmenu farby). O tom, ako vyhodila nehoráznu sumu za alkohol. Keď sa Mark opýtal, či sa jej dovolenka páčila, Margaret sa uškrnula: „Bola fantastická!“ A Margaret nebola jediná. Žiaci v jeho triede už navštívili všetky exotické krajiny, ktorých zástavy na hodinách zemepisu dokázal identifikovať. Každý začiatok školského roka sa vracali s fotografiami a suvenírami a príhodami o miestach, kde strávili prázdniny. Mark ich nabádal, aby si pripravili referát a s neveľkým záujmom počúval ich príhody o tom, ako kempovali v blatistých poliach a zháňali si raňajky na exotických trhoviskách. Často mu napadlo, aký je rád, že to nemusel sám prežiť. Dokonca aj ako dieťa mal Mark rád svoje pohodlie. Sedel doma so svojou zbierkou známok, kým ostatné deti skákali do kaluží a liezli po stromoch a hľadali dobrodružstvá. Vedel, že je pravdepodobne jediným obyvateľom mesta, ktorý nikdy neopustil okres. Jednoducho nevedel, prečo by to robil. Rozhodne po tom netúžil. A predsa ležal teraz v posteli a čakal, kým budík neukáže sedem hodín. Len čo sa tak stane, začne sa deň, na ktorý tak čakal a ktorého sa tak bál od chvíle, čo dostal ten list. Bol človek, ktorý nehľadá vzrušenie; nečakal, že by niekedy v živote dostal taký list. Vedel, že v každom okrese vyberú jedného obyvateľa, ale nikdy mu ani nenapadlo, že by to mohol byť práve on. Chystal sa na výlet. Na také exotické a vzdialené miesto, že ani tí najscestovanejší z jeho žiakov ho nenavštívili. Všetky výdavky zaplatené. Jediné, čo musel urobiť, bolo pobaliť sa. Prvé, čo pocítil, bola hrôza. Pravdaže nechcel byť tak ďaleko od všetkého, čo poznal a mal rád. Zároveň však vedel, že ako učiteľ zemepisu, ktorý nikdy neprekročil hranice okresu, bol trochu čudák. Navyše, možno sa mu to zapáči. Nemohol to s istotou vedieť, kým ponuku neprijal. Okrem toho, vari mal na výber? Mark si nebol istý, prečo o výlete nikomu nepovedal. Mesto vrelo klebetami o tom, kto bol ten šťastlivec, a mnohí predpokladali, že je to len výmysel a v skutočnosti na cestu nejde nikto, alebo, že cesta v skutočnosti ani neexistuje. Možno sa chcel Mark vyhnúť tomu, aby sa jeho fotografia objavila v novinách. Možno sa chcel vyhnúť nekonečným radám a obavám a prekvapeniu svojich scestovaných kamarátov. Veď ešte v živote neurobil nič nepredvídateľné. Jeho priatelia by o tom neprestajne rozprávali. A aby bol úprimný, jemu sa o tom rozprávať nechcelo. Keď o tom nerozprával, mohol predstierať, že v jeho živote sa nič nezmení. O niekoľko sekúnd sa na budíku ukáže sedem hodín. Mark sa načiahol za listom, ktorý bol od častého čítania celkom pokrčený a v matnom svetle pred východom slnka si ho ešte raz prečítal. Podarilo sa nám nájsť planétu, na ktorej je možný život. Už teraz na nej existuje niekoľko foriem života. Vybrali sme vás na cestu na túto planétu, na ktorej budete spolupracovať s naším tímom na odstraňovaní v súčasnosti prevládajúcich druhov a zabezpečovaní priestoru pre ďalších ľudí. Cesta bude trvať jeden rok. Planéta sa volá Zem. Na budíku sa ukázalo sedem hodín. Začal zvoniť. Mark si túžobne pomyslel na svoju rannú šálku kávy. Layla McCay je škótska psychiatrička, v súčasnosti žije v Londýne. Poviedky publikuje v britských literárnych periodikách. Preložila Svetlana Žuchová
