Môj otec má narodeniny v ten istý deň ako môj pes. Pre oboch je to nešťastie. Môj pes je o niečo populárnejší ako môj otec, takže jeho oslavy vzbudzujú viac nadšenia ako oslavy narodením môjho otca. A čo sa týka psa, nemôžme ináč, ako časť vreckového minúť na otcove narodeninové darčeky, takže psovi sa zvyčajne neujde nič luxusnejšie ako dobrá kosť. V dedinskom obchode s potrebami pre chovateľov je len obmedzený výber darčekov pre psov. Tento rok dostal môj otec bonboniéru, pes gumené kura, niekoľko psích dobrôt a nový obojok. Obojok je úlet, ale je červený s ligotavými striebornými bodkami. Zavesíme mu naň našu adresu, pre prípad, že by sa niekedy stratil a našiel by ho niekto, kto by nám ho chcel vrátiť. Pre psov je to dôležité. Pre otcov to až také dôležité nie je, takže náš otec má svoju bonboniéru (o ktorej dúfame, že sa s nami o ňu podelí) a veríme, že sa vráti domov. Jedného dňa sa náš otec domov nevráti. Jeho neprítomnosť ho robí natoľko prítomným, ako ešte nikdy nebol, keď sedel na pohovke alebo ťukal do počítača. Ako prvý si to všimne môj brat, keď prestiera večer stôl, a my sa poobzeráme okolo seba, akoby sa mohol ukrývať za dverami. Nie je tam však. Možno je na prechádzke so psom. Keď voda na cestoviny zovrela, nie sme si istí, či pripraviť porciu aj pre neho. Nakoniec sa rozhodneme dať mu trochu jedla na tanier, zakryť ho priesvitnou fóliou a dať do chladničky. Môj otec je tichý muž, a v jeho neprítomnosti sa hluk zdá neprirodzený. Keď dojem, jemne položím príbor do taniera, a ozve sa hlasné buchnutie. „Som ešte hladná,“ povie moja sestra. „Podľa mňa môžeš dojesť cestoviny,“ povie môj brat. Prikývnem. Začne dojedať cestoviny, ale povie, že chutia čudne a vyhodí ich do koša. Zotmie sa a ideme do postele. Stojíme pri okne a pozeráme sa do tmy. Je to môj brat, kto si všimne nepravidelný kopček v záhrade. Pri bližšej obhliadke, v zimných rukaviciach a vlnených čiapkach, zistíme, že je to kôpka čerstvej hliny. Čudujeme sa, kde sa tam vzala. Pozrieme sa jeden na druhého a bežíme po rýle. Kopeme a netrvá dlho, kým vykopeme psa. Kľakneme si k nemu, a hladkáme jeho stuhnuté, studené telo. Obojok sa ešte stále červeno ligoce, ale strieborné bodky zmizli. Premýšľam, kam. Plačeme. Nedá sa robiť nič iné, len si ľahnúť do postele, potom vstať a ísť do školy. Náš pes je mŕtvy a náš otec sa nevrátil domov, školu však takéto veci pri hodnotení písomky zo zemepisu nezaujímajú. Na písomke nie sú otázky o smútku ani o opustení. Preto mám žalostne málo bodov. Môj učiteľ sa mračí. Prejde týždeň a nám sa doma minú cestoviny a mlieko a chlieb a premýšľame, kedy bude treba zaplatiť účet za elektrinu. Vreckové spred dvoch týždňov nebude stačiť, obávame sa, keď sme väčšinu minuli za sušienky pre psa. „Nemyslíte, že by sme mali zavolať sociálku?“ spýta sa moja sestra. Je tma a jedného večera sa v obývačke túlime k sebe, aby sme ušetrili za elektrinu. Zrazu vidíme akýsi tieň a najprv všetci vyskočíme, lebo si myslíme, že je to duch nášho psa. V každom prípade je to pes, ale keď si ho bližšie prezrieme, zistíme, že je veľmi hmotný a na ducha sa veľmi nepodobá. Nový pes zašteká a krúti chvostom, a my hneď cítime lepšie. Objímeme psa a usmejeme sa a hľadáme v kuchynských skrinkách nejaké sušienky. Nasledujúce ráno, keď sa rozvidní, vidíme jeho obojok, ligotavý s pripevnenou adresou. Váhame, či sa na ňu pozrieť, lebo si tohto psa chceme nechať. Ujmem sa situácie, lebo dobre viem, že ukradnúť psa inej rodine nie je správne. Pozriem sa na adresu. Je naša. O dva dni neskôr sa v rieke nájde telo nášho otca.
