Okupanti Iraku by mali krajine zaplatiť miliardy dolárov v repatriáciách. Namiesto toho využívajú vojnu na to, aby lúpili jej najväčšie bohatstvo. Keď cena ropy preskočila cez hranicu 140 dolárov za barel, aj najpravicovejší komentátori v médiách museli populisticky zamerať kritiku na veľké ropné spoločnosti. Niektorí šli tak ďaleko, že boli ochotní diskutovať o zlyhaniach kapitalizmu. Napríklad „nezávislý konzervatívny“ rozhlasový moderátor Jerry Doyle so mnou diskutoval veľmi priateľsky o slizkých poisťovacích spoločnostiach a politikoch neochotných čokoľvek robiť, až kým nepovedal: „Myslím, že poznám rýchly spôsob, ako znížiť ceny. Investovali sme 650 miliárd dolárov do oslobodenia 25-miliónového národa. Nemali by sme žiadať, aby nám dali ropu? Od irackej vlády by k nám mal smerovať tanker za tankerom, natlačené ako v najväčšej dopravnej zápche, každý s ďakovným listom. Prečo si tú ropu jednoducho nevezmeme? Investovali sme do oslobodenia krajiny. Problém so znížením cien by som vyriešil za desať dní, nie za desať rokov.“ Príprava lúpeže S jeho plánom je samozrejme spojených hneď niekoľko problémov. Tým prvým je, že popisuje najväčšiu lúpež svetovej histórie. Druhým, že s ním prichádza neskoro. „My“ už irackú ropu rabujeme, alebo sme k tomu minimálne veľmi blízko. Začalo sa to kontraktmi priamo, bez súťaže, udeľovanými spoločnostiam ExxonMobil, Chevron, Shell, BP a Total (ešte čakajú na podpis, no ten príde skoro). Platiť nadnárodným spoločnostiam za technické expertné služby nie je nič zvláštne. Zvláštne však je, že takéto kontrakty idú takmer bez výnimky firmám poskytujúcim služby ropným spoločnostiam – teda nie veľkým firmám, ktoré hľadajú, produkujú a vlastnia ropné bohatstvo. Kontrakty majú zmysel len v kontexte správ, že veľké ropné spoločnosti trvajú na prednostnom práve pri budúcich kontraktoch na správu a prevádzku irackých ropných polí – až keď oni kontrakt odmietnu, majú ho šancu získať iní. Inak povedané, iné firmy môžu do súťaže vstúpiť, víťaz je však jasný. Týždeň po oznámení týchto priamych kontraktov mohol svet prvý raz spoznať skutočnú cenu, o ktorú sa hrá. Po rokoch vyjednávania sa Irak priblížil k oficiálnemu otvoreniu šiestich veľkých ropných polí – polovice svojich známych zásob – medzinárodným investorom. Podľa ministra pre ropný priemysel budú dlhodobé kontrakty podpísané do jedného roka. Hoci oficiálnu kontrolu bude mať Iracká národná ropná spoločnosť, zahraničné korporácie si ponechajú 75 % hodnoty kontraktov. Iraku ostane zvyšná štvrtina. O takomto „delení“ v krajinách regiónu bohatých na ropu nik nechyroval. Prevzatie kontroly nad ropným bohatstvom z rúk nadnárodných spoločností v nich bolo vrcholom antikoloniálneho boja. Podľa Grega Muttitta sa až donedávna predpokladalo, že nadnárodné spoločnosti prídu do Iraku rozvíjať nové ropné polia, a nie prebrať tie, kde už produkcia beží, a preto nepotrebujú podstatnú technickú pomoc. „Plán bol dať tieto polia Irackej národnej ropnej spoločnosti. Je to úplný obrat politiky – národná spoločnosť dostane len 25 % namiesto plánovaných 100 %.“ Logika práva silnejšieho Čo spôsobilo takúto zlú dohodu pre Irak, ktorý už tak veľa vytrpel? Paradoxne, dôvodom je práve jeho utrpenie. Nikdy sa nekončiaca kríza vytvorila priestor na kontrakt, ktorý vezme národnej pokladnici hlavný zdroj príjmov. Logika je jednoduchá: iracký ropný priemysel potrebuje zahraničných expertov a technológie pre roky tvrdých sankcií, invázie a násilia, ktoré ešte viac oslabilo jeho kapacity. A Irak musí začať produkovať viac ropy. Prečo? Pre vojnu. Krajina je v ruinách a miliardy, ktoré získali zahraničné firmy v priamo prideľovaných kontraktoch jej k rozvoju nepomohli. Preto potrebuje nové kontrakty: ich prostredníctvom získa investície, ale pretože Irak je nebezpečné miesto, veľké ropné spoločnosti potrebujú špeciálne podmienky, aby boli vôbec ochotné riskovať investície. Invázia do Iraku tak vytvára argumenty na jeho pľundrovanie. Viacerí architekti vojny sa už ani nesnažia skrývať, že jej hlavným dôvodom bola ropa. Fadhil Chalabi, v čase pred inváziou hlavný poradca Bushovej administratívy v otázkach Iraku, na americkej verejnej rozhlasovej stanici nedávno vojnu opísal ako „strategický krok zo strany Spojených štátov amerických a Británie aby získali vojenskú prítomnosť v zálive na zabezpečenie dodávok (ropy) v budúcnosti“. Chalabi, ktorý bol na poste irackého viceministra pre ropný priemysel a pred inváziou sa stretol s veľkými ropnými spoločnosťami, to označil za „hlavný cieľ“. Podľa Ženevských konvencií je ťaženie prírodných zdrojov okupovanej krajiny okupantmi ilegálne. To znamená, že znovuvybudovanie irackej infraštruktúry – vrátane infraštruktúry na ťažbu a spracovanie ropy – by mali platiť okupačné mocnosti. Mali by platiť reparácie podobne, ako musel Saddám Husajn zaplatiť 9 miliárd dolárov Kuvajtu po invázii začiatkom 90-tych rokov. Namiesto toho nútime Irak, aby za inváziu a okupáciu zaplatil 75 percent vlastného bohatstva on. Článok bol uverejnený v denníku Guardian a na stráne naomiklein.org Redakčne upravené
