Inštitút pre verejné otázky (IVO) systematicky pracuje na trvalom znižovaní svojej dôveryhodnosti a zdá sa, že už celkom zámerne opustil pozíciu nezávislého hodnotiteľa slovenskej politiky v širšom zmysle toho, čo slovo politika znamená. Namiesto toho sa správa ako lobingová agentúra, ktorá neraz úplne nezmyselne „hodnotí“ na princípe „čo sa babe chcelo, to sa babe snilo“. A úplným výsmechom objektivity je, ak hodnotenia proti súčasnej vláde vypracúvajú protežanti predošlej bez toho, aby svoje tvrdenia podložili argumentmi. Príklad toho je aj najnovšia správa o kvalite demokracie v druhom štvrťroku 2008. Keby nedostala – ako zvyčajne – taký veľký priestor v médiách, ani by nestála za (S)slovo, lebo vyprodukovať takú znôšku zavádzajúcich tvrdení a subjektívnych „hodnotení“ je výkon hodný mečiarovských apologétov spred 15 rokov. Viac názorov = menej demokracie? Najzábavnejšie (bez úvodzoviek) je zistenie, že jediný čin, ktorý výraznejšie zhoršil „kvalitu demokracie“ na Slovensku v uplynulých troch mesiacoch je nový tlačový zákon. Ešte presnejšie, jeho jediné ustanovenie. Pripomeňme, že toto opatrenie umožňuje ľuďom, ktorých novinári poškodia, brániť sa tým, že musia dostať priestor, aby sami vysvetlili svoje počínanie alebo postoj, resp. aby sami uviedli fakty a argumenty, ktoré autori pred čitateľmi (poslucháčmi, divákmi) zatajili. Je zarážajúce, že v tej istej správe IVO kritizuje vládnu koalíciu za ignorovanie opozičných návrhov pri prijímaní legislatívy a „nízku úroveň responzivity na podnety, prichádzajúce od rozmanitých spoločenských aktérov (vrátane kritických výhrad k obsahu navrhovaných noriem).“ Čiže diskusia a rôzne názory v legislatívnom procese chýbajú, ale ak vláda vytvorila priestor na diskusiu a vyjadrovanie rôznych názorov v médiách, to už ohrozuje demokraciu. Osobitnou kapitolou je samotné hodnotenie „kvality demokracie“, pri ktorom síce IVO používa istý štandard, ale ten by sa pokojne mohol stať predmetom tvrdej a oprávnenej kritiky. Napokon, už fakt, že priestor na viac názorov v médiách možno podľa tohto štandardu označiť za zníženie kvality demokracie svedčí o tom, že tento štandard nemôže byť dobrý. Celá kritika navyše vychádza z viacerých nezmyselných predpokladov. Napríklad z toho, že dnešné súkromné médiá sú nástrojom objektívnej a demokratickej kontroly moci, čo rozhodne nie je pravda. Pravda nie je ani to, že zákon prekáža väčšine novinárov, lebo najviac proti nemu vystupovali zástupcovia majiteľov, aj to nie elektronických médií. Proti je síce aj SSN, ale ten vidí v zákone aj iné problémy, než je právo na odpoveď. IVO pritom nedokáže svoje hodnotenie obhájiť ani v širšej analýze, z ktorej vychádza. Vo svojom newsletteri jej venoval 10 strán, ale iba na polovici strany píše o probléme, ktorý vraj zásadne znížil „kvalitu demokracie“ u nás. Len v jednom odseku spomína prvé dva prípady, ktoré médiá spojili s novým ustanovením, ale upozorňuje, že žiadosť R. Fica o opravu nepravdivého údaja (ktorý redakcia Hospodárskych novín uznala ako oprávnenú) mala oporu aj v starom zákone, takže s novelou nemá nič spoločné. Prešli týždne a z „nebývalých možností ingerencie verejnej moci do slobody prejavu a do práva verejnosti na informácie,“ ktoré „prakticky zakladá právo verejnej moci na cenzúru“ zostala jediná reakcia V. Mečiara. Pozri, kto to hovorí Porovnávajúc skutočnosť s domnelými hrozbami, ktoré bezdôvodne šíri IVO by už vlastne nikoho nemal zaraziť ani fakt, kto je jedným z autorov tejto „analýzy“. Miroslav Kollár bol šéfom Rady Slovenskej televízie v čase, kedy vedenie STV robilo jedno protizákonné rozhodnutie za druhým a rada pod Kollárovým vedením neurobila efektívne protiopatrenia. STV napríklad prehrala celý rad súdnych sporov s ľuďmi, ktorých R. Rybníček nezákonne vyhodil zo zamestnania. M. Kollár nesie osobnú zodpovednosť za netransparentné hospodárenie vtedajšieho vedenia verejnoprávnej televízie, ktoré najmä jeho pričinením zostávalo utajené aj pred členmi rady, a teda verejnosťou. Rybníčkov tím takto podľa všetkého vyhodil milióny, možno až desiatky miliónov korún. Nehovoriac o postoji Kollárovej rady k opakovanému porušovaniu zákona zo strany STV napriek upozorneniam licenčnej rady, za ktoré televízia zaplatila miliónové pokuty. A ak už M. Kollár píše o „kvalite demokracie“ bolo by načim, keby si spomenul, ako boli za jeho pôsobenia bez efektívneho zásahu televíznej rady porušované základné práva a slobody novinárov pri výkone ich práce. Svedectvá by mohli priniesť ľudia, ktorí museli odísť zo spravodajstva či publicistiky. Spomeňme aspoň prípad Ivana Bradu, ktorého Rybníček vyhodil za jeho kritické odhalenia podvodov ministra R. Zajaca a výpoveď reportérky Lýdie Kokavcovej, ktorá na stránkach Slova popísala metódy prísnej cenzúry a zamietania voči Dzurindovej vláde kritických námetov počas šéfovania Eugena Kordu. Osobne nepochybujem, že kvalita demokracie na Slovensku má trhliny. Avšak jednou z nich je ideologicky motivovaná „kritika“, ktorá v skutočnosti iba slúži skrývaným záujmom.
