Čo je za šatkami

Je čas dovoleniek a cestovania, a keďže Turecko aj Grécko patria k obľúbeným dovolenkovým oblastiam, ponúkame výsledky práce trojice psychológov, ktorá obe kultúry a ich vzájomné spolužitie priblíži. Nazvali ju O živote istanbulských Grékov, ich historickom, kultúrnom a náboženskom pozadí a o tom, čo majú spoločné Gréci, Turci a Rakúšania, či islam a kresťanstvo. A prečo sa pre ňu rozhodli? Zvedavosť Práve Istanbul, ktorý bol najprv hlavným mestom rímskej, potom východorímskej a neskôr osmanskej ríše, je pre európsku kultúru zvlášť dôležitý. Sám som Rakúšan, ktorého zaujíma turecko-orientálna kultúra, pričom vo Viedni, v ktorej žijem, sa denno-denne stretávam s nedostatkom porozumenia pre ňu. Okrem predsudkov a špinavých volebných sloganov toho nie je veľa, čo sa o tejto kultúre vie, a to v žiadnom prípade neprispieva k vzájomnému porozumeniu. Turkov nám predstavujú ako tých, ktorí chcú všade postaviť minarety a so svojimi mnohými deťmi plánujú vybudovať turecké impérium. Myslím si, že takýto život vedľa seba bez toho, aby sme sa vzájomne snažili o porozumenie, nestačí. V poslednom desaťročí som si začal intenzívne všímať Turkov žijúcich vo Viedni. Jednak preto, že v uliciach Viedne je čoraz viac žien so šatkou na hlave, jednak preto, že väčšina Turkov sú moslimovia a súčasná celosvetová politická situácia, ako vieme, otvára niekoľko otázok týkajúcich sa moslimského fundamentalizmu. Médiá nám sprostredkúvajú skôr negatívny obraz o tejto skupine obyvateľstva a ja sám sa musím priznať, že moje pocity boli zmiešané. Považujem sa za otvoreného človeka, zaujímajú má všetky ďaleké aj blízke krajiny aj kultúry, napriek tomu sa však musím priznať, že v poslednom čase som sa v krajine, ktorú nazývam domovom, cítil zahltený znakmi kultúry, ktorá, hoci je to len môj osobný názor, je vo Viedni oveľa prítomnejšia ako akákoľvek iná. Povedali by ste si, že táto skutočnosť mi bude skôr brániť, aby som sa Turkami a tureckou kultúrou vo Viedni zaoberal ešte podrobnejšie, či aby som sa do Turecka dokonca vybral na dovolenku. A to napriek tomu, že čo sa týka Turecka ako krajiny, jej kultúry a jej obyvateľov, doteraz som naň počul len samé chvály. Potom som sa od jedného z autorov tejto práce dozvedel, že v Rakúsku existuje komunita gréckych Turkov, a to ma zaskočilo. V Grécku som bol niekoľkokrát, mal som s ním všeobecne len dobré skúsenosti a grécka kultúra ma veľmi zaujala. A vtedy som si uvedomil, že v našich vedomostiach o Turkoch je obrovská medzera. Ako som spomínal, mal som voči tureckej kultúre skôr ambivalentný postoj, voči gréckej vyslovene pozitívny, a tak predo mnou v tej chvíli vyvstala veľká otázka. Že by to bolo predsa len tak, že Turci nie sú homogénna masa žien so šatkou na hlave a radikálnych mužov, ktorí veria každému slovu v Koráne a horlia za svätú vojnu? Nevedel som sa dočkať, kedy sa to dozviem. Keďže sám dobre viem, že najsprávnejšie je pristupovať k ľuďom s neutrálnym postojom a že negatívne pocity k istej skupine ľudí vznikajú zvyčajne len na základe našej skúsenosti s jej nápadnou menšinou, rozhodol som sa pozrieť sa na celú vec bližšie. Byť Istanbulčanom Niektoré mestá sú slávne na celom svete a ich obyvatelia sa s nimi cítia nerozlučne spätí. Tieto mestá majú svoju vlastnú kultúru, ktorá ich odlišuje od okolitých miest a ich obyvatelia sú na ňu hrdí. Ako rodený Istanbulčan môžem tvrdiť, že k takýmto mestám nepochybne patrí aj Istanbul. Pre mňa osobne bolo vždy dôležitejšie byť Istanbulčanom, ako byť Arménom či Turkom, a to isté môžem povedať aj o svojich kamarátoch. Myslím si, že Istanbul je mesto s jedinečnými kultúrnymi formami, aké sa v iných mestách nenájdu. Okrem toho je pre mňa významné, že pochádzam z Besiktas, z časti v Bosfore so slávnym futbalovým mužstvom. Ak poviem, že som Istanbulčan, moslim a človek, ktorý pochádza z tradičnej a prísnej rodiny, pravdepodobne si o mne vytvoríte dosť harmonický obraz. Ak ešte spomeniem, že mám grécky pôvod, bude to však o čosi komplikovanejšie. Aký je rozdiel v tom, keď poviem, že som Turek alebo Grék, som zistil, až keď som sa prišiel žiť do zahraničia. Predtým som grécku a tureckú kultúru chápal ako dve celkom rozdielne a vnímal som obrovský rozdiel medzi juhom Európy a jej zvyškom. Dnes sa mi zdá, že tieto dve kultúry sú si v skutočnosti veľmi blízke. Dá sa určiť, ktoré črty sú skôr turecké a ktoré skôr grécke, v skutočnosti to však nikam nevedie. A keď Grék pochádza z Istanbulu, už sa v tom nevyzná vôbec nikto. Na Istanbule ma hádam nikdy neprestane fascinovať, ako tu vedľa seba bez akýchkoľvek problémov žije toľko rôznych kultúr. Okrem Istanbulu nenájdete v mnohých mestách stáť v jednej záhrade vedľa seba katolícky kostol a mešitu. V Istanbule to tak je a našli v ňom útočisko aj Židia, ktorí sem utiekli pred prenasledovaním španielskej inkvizície. Navyše tu našli domov poľskí a maďarskí nacionalisti, zvlášť poľský generál Bém a generál Czaikowsky. Multikulturalizmus sa v tomto meste dedí. Čo nás zaujímalo Prvé otázky, ktoré sa hneď vynárajú, sú, či sú všetci Turci moslimovia. A či sú nimi aj grécki Turci? Ako je možné, že na Cypre existuje dlhoročný konflikt, ale v Istanbule žijú Turci gréckeho pôvodu s Turkami, nazvime ich tureckého pôvodu, spolu celkom harmonicky? Nájdu sa medzi kultúrou gréckych a tureckých Turkov rozdiely? Ako žijú grécki Turci vo Viedni? A žijú ináč ako tureckí Turci? A tak ďalej, a tak ďalej. Keďže pri písaní tejto práce nebol náš čas neobmedzený, museli sme svoje otázky a záujem niekam zacieliť. Išlo nám o to, aby sme túto kultúru poňali ako takú. Dozvedieť sa, čo znamená byť gréckym Istanbulčanom, aké je jeho historické, kultúrne a náboženské pozadie, dozvedieť sa aj, ako môžu grécki Turci vo Viedni prežívať svoju kultúru a aké spoločné črty sa dajú nájsť v kultúre gréckych a tureckých Turkov, ale aj medzi týmito kultúrami a kultúrou rakúskou, teda pre náš – väčšinovou. Na základe skúseností z pobytov v Grécku sa mi zdalo, že medzi Grékmi a Turkami sú vlastne len hlboké priepasti a jediné, čo by mohli mať spoločné, sú spoločné grécke dejiny. Rozdiely sú zrejmé už v rozdielnom označení v podstate tých istých kulinárskych špecialít (napríklad gyros versus döner, ouzo versus rakia), ktorému sa pripisuje veľký význam. V tomto prípade ide o potrebu vonkajšieho prejavu vlastnej identity. Okrem toho viem o cyperskom konflikte, ktorý je takmer ustavične prítomný v každodennom živote Európy. Predstava spolužitia Grékov s Turkami, dokonca v tom istom meste, sa teda zdala celkom nereálna. To všetko nás, trojicu autorov, motivovalo, aby sme sa na kultúru gréckych Turkov žijúcich vo Viedni pozreli bližšie. Mesto mnohých mien Keďže sme presvedčení, že kultúra, ktorú sme sa rozhodli skúmať, sa dá skúmať len s dostatočnými vedomosťami o jej historickom pozadí, rozhodli sme sa poskytnúť na začiatok niekoľko základných dejepisných informácií. Navyše sme predpokladali, že s ľuďmi nadviažeme rýchlejšie a kvalitnejšie kontakty, ak v problematike ich dejín nebudeme úplní začiatočníci. Dôležité sa zdá hneď pomenovanie mesta. Istanbul sa pôvodne nazýval Konštantinopolis, čo v preklade znamená mesto cisára Konštantína a pochádza z obdobia Byzantskej ríše. Pomenovanie Konstantinyye má ten istý význam, a bolo to oficiálne osmanské pomenovanie mesta, ktoré dnes nazývame Istanbulom. Až po jazykovej revolúcii bolo toto pomenovanie poturčené a zmenilo sa na Istanbul. Názov Carihrad – mesto cára – je slovanského pôvodu a používali ho iba Slovania. V európskych prameňoch sa stretneme aj s označením Byzantion či Nea Roma. Medzi ďalšie názvy mesta patrí: Stanpolis (po grécky), čo v preklade znamená smerom k mestu. Z tohto označenia pochádza aj dnešný názov Istanbul. Stanpolis bolo najnepopulárnejšie označenie mesta pred vznikom republiky. Islambol je turecký názov, ktorý v preklade znamená plný islamu a mnohí Turci dodnes veria, že dnešný názov Istanbul pochádza z tohto označenia a že sa ho zmenili kvôli sekularizácii. Mestá, ktorých mená boli z tohto dôvodu zmenené, skutočne existujú, napríklad El-Aziz – Mesto Pána Boha – sa dnes nazýva Elazig, pričom tento názov nemá nijaký význam. Názov Istanbul však pochádza, ako som spomenul, z gréckeho Stanpolis. Deraliyye, názov pochádzajúci z perzštiny, znamená v preklade miesto, kde sa nachádzajú noblesní. Často sa používa v Antolii. Dersaadet, tiež perzský názov, v preklade znamená miesto radosti. Medzi obyvateľmi je to jedno z najčastejších označení Istanbulu. Dârüssaadet, po arabsky, v preklade tiež znamená mesto radosti, rovnako ako Dersaadet. Asitane, perzský názov, v preklade pri bráne mesta, je tiež častým pomenovaním Istanbulu, ktoré človek v bežnej reči často počuje. Dar-ül Hilafet-i Aliyye je arabský názov a znamená miesto váženého proroka Kalifa. Po dobytí Egypta sa osmanskí sultáni automaticky stali kalifmi, keďže egyptský sultán bol kalif. Prvým osmanským kalifom sa dvadsiateho 29. augusta 1516 stal XI. Osmanský sultán Selim Prvý. Sehr-i Aliyye, arabské označenie, v preklade znamená veľké mesto. A nakoniec názov Istanbul, v turkizovanej gréčtine, ktorý znamená – smerom k mestu. Slávni Turci Skutočne sa potvrdilo, že nadväzovanie kontaktov bolo jednoduchšie, keď sa ľudia dozvedeli, že čo-to o ich kultúre vieme. Aj poznatok, že dokonca aj v tureckom národnom futbalovom tíme hrá grécky Turek, sa zdá byť dôkazom toho, že Gréci sú v Istanbule úplne a bezproblémovo integrovaní. Myslím, že v tomto ohľade sa naše názory líšia. Aby sme mohli hovoriť o integrácii, potrebujeme dva prvky: Po prvé, základný prvok, po druhé. akýsi prídavný prvok, ktorý sa, pokiaľ ide o zvyky, životný štýl, tradície, a tak ďalej, môže do prvého prvku integrovať. Ak by sme napríklad hovorili o Turkoch vo Viedni, znamená integrácia prispôsobenie väčšinovej, teda rakúskej kultúre. Gréci v Istanbule však nie sú akousi podmnožinou, nie sú prídavným prvkom a tureckí Turci nie sú hlavným prvkom, veď Gréci budovali istanbulskú kultúru spolu s Turkami a inými kultúrami celkom rovnocenne. Nejde teda o integráciu, ale o spolutvorbu, spoluštruktúrovanie kultúry. Medzi niektorých známych gréckych Turkov patrí Candarli Halil Pasa, spolkový kancelár Sultána Mehmeta Druhého, Zacharia Efendi, skladateľ klasickej tureckej hudby, ďalší skladatelia Tatyos Efendi, Yorgo Bacanos, Aleko Bacanos, básnik Diamandi Efendi, spevák Fedon, slávny cukrár Luko Zigoridis a už spomínaný futbalista, člen tureckého národného futbalového mužstva, Lefter Kücükandoniyadis. Malý prehľad dejín Prvé stopy ľudského osídlenia pochádzajú z doby kamennej a boli nájdené pri zátoke Küçükçekmece na Marmarskom pobreží Istanbulu. Päťtisíc rokov pred naším letopočtom boli na území dnešného starého mesta Istanbulu Kadiköy založené prvé osady. V roku 660 pr. n. l. založili Gréci prichádzajúci z Trácie mesto, ktoré v roku 146 pr. n. l. obsadili Rimania. V roku 324 nášho letopočtu vyhlásil cisár Konštantín mesto za hlavné mesto Byzancie a nazval ho Konštantinopolisom. V roku 1204 dobili Konštantinopolis križiaci a v roku 1261 ho Byzantská ríša dobyla naspäť. V roku 1453 dobyl Konštantinopolis sultán Mehmed Druhý a urobil z neho hlavné mesto Osmanskej ríše. Predtým dobýjali mesto trinásťkrát Arabi a Turci. Hneď po dobytí Istanbulu sultánom prijali za patriarchu pravoslávnej cirkvi Gennadiosa a Grékov akceptovali ako občanov, nesmeli sa však zúčastňovať vojenskej služby a pracovať v úradných funkciách. Po roku 1477 bolo vyše viac ako 21,5 percent obyvateľov Istanbulu Grékov. V roku 1821 bol patriarcha Georgios Druhý zavraždený, aby sa vyprovokovalo juhogrécke povstanie proti Ríši. V roku 1858 nasledovala ďalšia reforma, ktorá Grékom žijúcim v Istanbule dovoľovala pracovať aj v štátnej službe. V rokoch 1918 – 1922 viedlo Grécko s Tureckom vojnu. Šiesteho a siedmeho septembra 1953 bolo v Istanbule povstanie, počas ktorého bolo zničených veľa gréckych obchodov. V roku 1973 vypukla vojna medzi cyperskými Grékmi a Turkami. (Pokračovanie nabudúce) Autori sú psychológovia Publikované na www.doingculture.com Preložila Svetlana Žuchová Titulok a medzititulky Slovo