Pohľad z Londýna 8

Ak ste obyvateľom Veľkého ostrova, alias Spojeného kráľovstva, raz za čas možno pocítite potrebu navštíviť európsky kontinent. Existuje veľa zámienok, prečo kontinent objavovať, od kultúrnych po menej kultúrne a skôr určované základnými pudmi. Rovnako existuje niekoľko spôsobov, ako sa na kontinent z Veľkej Británie dostať. Na výber máte lietadlo, loď, vlak či „auto vo vlaku“. Posledná možnosť je zvlášť praktická, ak má človek v úmysle naplniť svoje auto lacnými výrobkami z kontinentu – zvlášť populárne sú v tomto zmysle potraviny, v neposlednom rade pre vysoké ceny a povestnú anglickú kuchyňu, prípadne, ak cestuje celá skupina, ktorá sa zmestí do jedného autobusu či auta. Poplatok za prevoz sa totiž účtuje za vozidlo, bez ohľadu na počet ľudí v ňom. V každom prípade však cestujúci musí mať platný pas, ktorý mu umožní cestovať medzi Veľkou Britániou a Francúzskom. A schovávať sa v kufri je prísne zakázané. Ďalšou podmienkou úspešnej cesty cez Kanál je, zdá sa, schopnosť nasadiť dôveryhodný výraz tváre pri otázke, či máte pri sebe zbraň alebo výbušné látky. Toto v kombinácii s príslušníkmi ochranky, ktorí volant a rúčky na dverách auta utrú kúskom čohosi, čo vyzerá ako vata, je spôsob, ako sa cestuje touto obrovskou dierou v zemi. Mimochodom, kúsok čohosi, čo pripomína vatu, je v skutočnosti materiál, ktorý sa vkladá do „stroja“ schopného rozlíšiť, či sa na „vate“ nachádzajú stopy výbušnej látky. Našťastie som sa ešte nestretol s tým, že by bol výsledok pozitívny. Veľmi rád by som však videl, čo by sa dialo, keby aj pozitívny bol, keďže ten istý kúsok tkaniny sa používa na utretie prinajmenšom piatich rozdielnych vozidiel, a až potom sa analyzuje. Ekonomicky aj environmentálne je to… vysoká technológia. Dodáva vám to pocit bezpečia? Veru, ak si uvedomíte, že na svete existujú neposlušní chlapci a neposlušné dievčatá, ktorí majú raz za čas výbušnú náladu a ktorí nemajú Spojené kráľovstvo zvlášť v láske, veľmi bezpečne sa cítiť nebudete. Všetky možné bezpečnostné opatrenia na letiskách ľudí pomaly unavujú, ale prinajmenšom viete, že sa trochu snažia. Nie vždy sú pritom priateľskí a nie vždy sa usmievajú, ale zdá sa, že prejsť bezpečnostnou kontrolou s niečím skutočne nebezpečným je v súčasnosti ťažké – a nemám tu na mysli napríklad pilník na nechty, ktorý raz za čas ostane nepovšimnutý. Čo sa týka Eurotunela, zdá sa, že najlepší čas, kedy cestovať, je večer. Vtedy sa vás s veľkou pravdepodobnosťou nikto nespýta, kto ste, a nikto si nepýta váš pas. Je to neuveriteľné, keď si uvedomíte, že inokedy by z vás najradšej dostali polovicu životopisu. Náhodnosť, s akou sa tu všetko deje, je obrovská, ale možno je to súčasťou plánu… Nikto sa nemôže spoľahnúť na to, kedy sa autá kontrolovať budú a kedy nie. A čo utečenci v kufroch auta? Neposkytnú im ani trochu čerstvého vzduchu, ktorého by sa nadýchli pri rýchlej kontrole? Zdá sa, že všetko je to príliš jednoduché, aby to vôbec bola pravda, najmä, ak vezmete do úvahy, aký je Eurotunel ľahký cieľ útoku. Je síce pravda, že pri „naloďovaní“ musíte veľmi pomaly prejsť úsekom cesty, ktorý je zo všetkých strán monitorovaný kamerami. Tí, ktorí videli priveľa amerických detektívok, budú argumentovať, že pravdepodobne sú tu umiestnené detektory tepla, röntgeny, čítače sietnice a iné komplikované prístroje podobné Star Trek-u. Čo tu so stopercentnou istotou je, je automatické rozpoznávanie štátnych poznávacích značiek, teda, štátnych poznávacích značiek britských áut. Je ťažké uveriť, že britská polícia by bola schopná automaticky rozpoznávať štátne poznávacie značky áut z krajín, kde štátne poznávacie značky ani neexistujú. A mimochodom, aký má význam dozvedieť sa, kto bol ten neposlušný chlapec, keď je po všetkom? Aby sme bombardovali krajinu podľa značky na kufri auta? Nech je to akokoľvek, možno je to všetko bezpečné, ja by som však ocenil trochu viac istoty. Hoci, keď tak teraz nad tým rozmýšľam, nikdy som sa necítil ohrozený. Možno, že som si len príliš zvykol na všetky tie bezpečnostné prehliadky, až mi chýbajú… A samozrejme, ja patrím k poslušným chlapcom! Autor je lekár, žije v Londýne Z angličtiny preložila Svetlana Žuchová