Ako za nás rozhodujú poisťovne

Inštitút INEKO minulý týždeň vyhlásil, že ľudia nie sú dostatočne informovaní o liekoch, aby sa mohli zodpovedne rozhodnúť, či drahší nenahradiť lacnejším. Údajne to potvrdzuje aj štúdia švédskej organizácie Health Consumer Powerhouse, podľa ktorej nemáme zoznam liekov zrozumiteľný pre laikov. V jej hodnotení sme z 29 európskych krajín skončili až na 23. mieste. Lenže to isté platí aj o iných procesoch v zdravotnej starostlivosti a spoločné rozhodovanie pacientov a lekárov nahradila Zajacova „reforma“ nekontrolovateľným rozhodovaním zdravotných poisťovní. Na pondelkovej tlačovej konferencii SP zaznelo jednoznačne, že tzv. Kaníkova novela zákona o sociálnom poistení mala „pozitívny vplyv na vývoj krátkodobej práceneschopnosti“. Inými slovami, od 1. januára 2004 takmer na polovicu poklesol počet tých, ktorí „sa dali vypísať na péenku“. To však neznamená, že všetci, ktorí sa „péenke“ zrazu vyhli, predtým simulovali. A nestali sme sa zrazu ani zdravším národom. Dovolenka namiesto „péenky“ Pre zamestnancov je jednoducho momentálne nevýhodnejšie zostať doma liečiť sa na menej ako jeden a pol týždňa. A pre mnohých – napríklad pre takých, ktorí zarábajú nadpriemerne – je to nevýhodné akokoľvek dlho. Sociálna poisťovňa totiž vypláca nemocenské dávky až od 11. dňa práceneschopnosti, prvých desať dní platí zamestnávateľ. Firmy preto nerady vidia, ak ľudia idú na taký čas na „péenku“, pretože ich nemajú v práci, ale platiť ich musia. Pritom nejde o také malé peniaze, aby to lepšie zarábajúci nepocítili. Ak sa dajú lekárom vypísať, prídu o značnú časť svojho príjmu. Takže si radšej namiesto oprávnenej práceneschopnosti berú dovolenky, počas ktorých dostávajú oveľa viac peňazí. Sociálna poisťovňa ani iný úrad síce nemá o tom presnejšie štatistiky, ale z výskumov o tom, ako Slováci trávia dovolenky, možno odhadovať, že aj to je dôvod, prečo väčšina ľudí u nás nejde na dovolenku do zahraničia, resp. tam chodí len maximálne na týždeň. Sú v tom zasa peniaze, ale nie vždy len priamo cenová nedostupnosť dovolenky napr. pri mori. Jednoducho štvrtinu, či v niektorých prípadoch až tretinu dovolenky míňajú zamestnanci na liečenie chorôb, lebo si nemôžu dovoliť ísť na oficiálnu práceneschopnosť. Prišli by totiž o nemalé peniaze. Nepriamo o tom svedčí aj prehľad o počtoch ľudí na „péenke“ podľa jednotlivých okresov. Najmenej ich takto zostáva doma v Bratislave a jej najbližšom okolí a v krajských mestách na západnom a strednom Slovensku, teda práve tam, kde je nielen najnižšia nezamestnanosť, ale kde aj ľudia najviac zarábajú. Na opačnom konci tejto štatistiky sú okresy ako Stará Ľubovňa, Vranov nad Topľou, Svidník, Michalovce či Humenné – všetko je to na východnom Slovensku, kde sa podľa platových štatistík najmenej zarába. Pritom rozdiely medzi „najlepšími“ a „najhoršími“ sú šesť- až sedemnásobné! A to nielen v počte práceneschopných, ale aj v dĺžke práceneschopnosti. Tá sa po „Kaníkových reformách“ zmenila práve opačne, čiže narástla. Zatiaľ čo v roku 2003 bol priemer 30 dní, o rok neskôr to už bolo 38 dní, za prvý polrok 2008 málo cez 35 dní. Odraz zdravotníckej starostlivosti Lenže na východe sú ľudia na „péenke“ dlhšie v priemere aj o dvadsať dní. Výsledkom je, že Sociálna poisťovňa na pravidle platnom od roku 2004 ušetrí menej, než si Ľ. Kaník myslel. A to len pokiaľ ide o krátkodobú práceneschopnosť. Pritom podľa SP má tento jav nielen subjektívne, ale aj objektívne medicínske dôvody. Ľudia sa totiž dávajú „vypísať“ iba v prípadoch, keď naozaj nemajú zo zdravotného hľadiska inú možnosť. Neraz sa spočiatku usilujú chorobu „prechodiť“, resp. sa liečia „za pochodu“ – berú lieky, ale zároveň chodia do práce. Lenže aj lekári varujú, že takto si s nenáročnejšou chorobou môže poradiť iba relatívne odolný organizmus a nesmie ísť o vážne ochorenie. V momente, keď je to niečo ťažšie a ide o staršieho či celkovo zdravotne slabšieho človeka, je takmer isté, že – hoci neskôr – bude musieť „ísť do postele“. A je úplne isté, že potom sa už bude liečiť dlhšie, než keby so serióznou liečbou začal skôr. Porovnanie regiónov navyše ukazuje, že „péenky“ sú častejšie i dlhšie tam, kde sa žije ťažšie, kde je len veľmi náročné udržiavať si zdravý životný štýl, kde sú ľudia vystavení ťažším životným podmienkam napríklad tým, že vôbec nerelaxujú, presnejšie, „relaxujú“ pri domácich prácach. Organizmus ľudí, ktorí si ani raz do roka poriadne a kvalitne neoddýchnu, je celkom prirodzene menej odolný voči chorobám. A, samozrejme, istú úlohu hrá nepochybne i fakt, že ak niekto zarába menej, ako je celoslovenský priemer, nemocenská dávka sa veľmi približuje jeho bežným príjmom, takže z tohto hľadiska ho až tak „nebolí“, ak má ísť na „péenku“. Podľa odborníkov zo Sociálnej poisťovne však táto štatistika odhaľuje tiež úroveň zdravotníckych služieb. Tvrdia, že dĺžku práceneschopnosti nezriedka ovplyvňuje aj čakanie na odborné vyšetrenia či špecializované lekárske zásahy. Neraz by chorý človek nemusel byť „vypísaný“ vyše mesiaca, lenže ak má najbližšie špecializované pracovisko v krajskom meste a v celom kraji je jediné, alebo takmer jediné, prejde aj vyše týždňa, kým ho tam vyšetria a konečne mu stanovia úplne presnú diagnózu a na jej základe sa začne poriadne liečiť. Reálny čas liečenia tak môže byť oveľa kratší, než sa zdá podľa dĺžky práceneschopnosti. Počet invalidov rastie V tejto súvislosti zazneli na tlačovej konferencii ešte dva alarmujúce údaje: nárast invalidity a podiel jednotlivých diagnóz na invalidite. Sociálna poisťovňa musí priznať, že hoci sú jej posudkoví lekári inštruovaní, aby návrhy na invaliditu posudzovali čo najprísnejšie, počet invalidov u nás narastá. A niet pochýb, že tú súvisí aj s problematikou „péeniek“. Inými slovami, ľudia, ktorí sa vyhýbajú krátkodobej práceneschopnosti, do práce chodia chorí alebo to riešia niekoľkými dňami dovolenky, na to začínajú doplácať tým, že skôr, než sa dožijú dôchodkového veku, sa stávajú invalidmi – čiastočnými či úplnými. Svedčí o tom napríklad fakt, že tie isté alebo podobné diagnózy sa objavujú na prvých miestach ako dôvod „péeniek“ aj invalidity. Paradoxné je, že takýto prístup sa teda v konečnom dôsledku neoplatí Sociálnej poisťovni ani finančne. Zatiaľ to síce nie je také markantné, ale podľa tohto trendu sa o nejaký čas výdavky na invaliditu vyrovnajú sume, ktorú SP šetrí na tom, že prvých desať dní nemocenské dávky hradí zamestnávateľ. Pritom tu od začiatku o nič iné nešlo: Ľ. Kaník sa síce „oháňal“ bojom proti zneužívaniu „péeniek“, ale nie je isté, že legislatívnymi zmenami prijatými v roku 2003 skutočne potrestal len fluktuantov. Naopak, čoraz viac sa ukazuje, že potrestanými sú aj skutočne chorí ľudia, ktorí na to celé napokon doplatia tým, že sa v päťdesiatke stanú invalidmi pre prechodené choroby. Hoci štatistiky nemožno považovať za jednoznačné dôkazy takéhoto tvrdenia, na základe viacerých výsledkov je takýto záver veľmi pravdepodobný. A neodvážili sa to poprieť ani predstavitelia SP. Navyše to pripúšťajú aj lekári a okrem toho varujú, že takýto trend môže ešte zosilnieť. Ženy to majú ťažšie Druhým alarmujúcim údajom je podiel jednotlivých diagnóz na krátkodobej práceneschopnosti aj invalidite. Niet pochýb, že ide o choroby, ktoré vyplývajú buď priamo alebo nepriamo z pracovnej vyťaženosti ľudí. Najčastejším dôvodom pre priznanie invalidity sú choroby pohybového ústrojenstva, druhým najčastejším nádorové ochorenia, tretím duševné choroby a štvrtým ochorenia obehovej sústavy. Jednoznačne sa v tejto štatistike odráža životný štýl diktovaný predovšetkým pracovnou záťažou. Za všetko hovorí údaj, že ženy sa stávajú najčastejšie invalidkami pre poruchy pohybového ústrojenstva. Je to dôsledok toho, že v globále a v porovnaní so stavbou organizmu pracujú ženy fyzicky ťažšie než muži. Neraz zastávajú manuálne náročné zamestnania (príkladom môže byť napr. zdravotná sestra v nemocnici), ale okrem toho sú viac ako muži zaťažené domácimi prácami a starostlivosťou o rodinu, ktorá opäť vytvára ďalšie ťažko zvládnuteľné nároky na pohybové ústrojenstvo ich organizmu. Nečudo, že tak často pociťujú neznesiteľné bolesti rúk, nôh, preťaženie svalstva, bolesti kĺbov a pod. Príznačný je aj výrazný nárast podielu duševných chorôb a porúch správania na celkovom počte nových invalidov. Už aj odborníci zo Sociálnej poisťovne a lekári varujú, že najmä pracovný stres sa stáva pre ľudí „cestou do hrobu“. V roku 2005 boli duševné choroby dokonca najčastejším dôvodom priznania invalidity, v tomto roku je na treťom mieste. Čiastočné zlepšenie by mohlo byť pripísané na vrub zlepšení, ktoré sa v živote občanov dejú v posledných dvoch rokoch a naopak v roku 2005 pre ľudí znamenali „reformy“ vlády Mikuláša Dzurindu oveľa väčšiu psychickú záťaž, lebo prinášali radikálne, neraz negatívne zmeny do ich vtedajšieho životného štýlu. Lenže také jednoduché to nebude, lebo ide skôr o relatívne zlepšenie. Podľa SP pritom prevažujú najmä rôzne druhy neuróz a depresií, ktoré vyplývajú predovšetkým z pracovného stresu, nezvládania nárastu povinností a opäť nebude náhodou, že častejšie sa tieto diagnózy zisťujú u žien ako u mužov. Takéto zistenia dokazujú, že zlepšovanie života ľudí nemožno zúžiť len na zvyšujúce sa priemerné príjmy a ak sa máme mať naozaj lepšie, nielen vláda, ale celá spoločnosť by mala hľadať spôsoby, ako do sociálnej oblasti v tom najširšom zmysle investovať viac než doteraz.