Európska únia prešla od svojho vzniku mnohými peripetiami a reformami. Rozširovania, ktorých bolo za celú históriu štyri a pol, ak k tomu rátame aj pribudnutie nových spolkových zemí SRN, boli vždy zvláštnym momentom.
EÚ sa dnes pripravuje na „veľký boom“. Desať nových krajín by sa malo v roku 2004 stať jej plnoprávnymi členmi. Vlastne celkom plnoprávnymi nie. Existujú tzv. prechodné obdobia, (čarovné slovné spojenie), ktoré za sebou skrývajú dočasnú nerovnosť medzi novými a staršími členmi. Majú pomôcť preklenúť šok, ktorý vždy pri zmene štruktúry nastáva. Každé rozšírenie niečo stojí – a s pohybom finančných prostriedkov na oboch stranách sa môžu spájať i emócie a pocity krivdy.
Kampaň v prospech rozširovania sa u nás tiahne v pozitívne naivnom duchu, čo môže v budúcnosti vyraziť sklamaným entuziastom dych. Vstup do EÚ má pre nás siahodlhé výhody, tie však nemusia byť viditeľné na prvý pohľad a nemusia nastať hneď. Kampaň a diskusiu o EÚ treba preto viesť racionálne a bez klišé. Inak sa nevyhneme rôznym populistom, ktorí budú vyťahovať krivdy z kontextu a otrepávať ich Bruselu, ale i serióznej potickej elite o hlavu. Takýmto prípadom môže byť situácia, keď by slovenský občan prispieval na francúzskych a poľských poľnohospodárov, ktorých krajiny nechcú reformovať zastaralý systém dotácií.
Poplach v kandidátskych krajinách
Prvá oficiálna kalkulácia nákladov na rozširovanie, ktorú členským krajinám EÚ poskytla Európska komisia, vyvolala v kandidátskych krajinách poplach. Vyplynulo z nej, že za určitých okolností by sa mohli stať, okrem Poľska a pobaltských krajín, čistými platiteľmi do rozpočtu EÚ. Inými slovami, do rozpočtu by viac dávali, ako by z neho dostávali. Medzi nimi je podľa niektorých správ aj Slovensko, krajina, ktorej politici pred voľbami sľubujú občanom veľké peniaze z fondov EÚ.
Kalkulácia bola vypracovaná na základe správy komisie Spoločná finančná štruktúra pre rozhovory o pristúpení, 2004-06, predloženej v januári tohto roka. Je prispôsobením pôvodného rozpočtu únie prijatého summitom v Berlíne na roky 2000-6, ktorý počítal rozšírením len o šesť krajín. V zmenenej situácii, keď okrem Rumunska, Bulharska a Turecka majú ostatné kandidátske krajiny šancu stať sa členmi už v roku 2004, bolo treba rozpočet upraviť.
Stanovili sa dve pravidlá – nový návrh nesmie prekročiť finančný strop pôvodného a zároveň, žiadna z kandidátskych krajín sa po vstupe nemôžu ocitnúť v horšej situácii, než bola predtým. Vyzeralo to ako veľmi zamotaný problém. Pribudnutie nie šiestich, ale desiatich nových členov znamená, že každému sa ujde menší podiel. Ak by však noví členovia viac do spoločného rozpočtu platili, než z neho dostávali, sťažilo by to pre nich uskutočňovanie potrebných štrukturálnych reforiem a odďaľovalo čas, kedy sa ich ekonomiky vyrovnajú európskemu priemeru.
Hlavnou zložkou príjmov nových členov z rozpočtu EÚ budú štrukturálne a kohézne fondy, slúžiace v podstate ako prostriedok vyrovnávania regionálnych nerovností a priame platby poľnohospodárom v rámci Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Problém je v tom, akým spôsobom sa prostriedky poukazujú.
Každá krajina prispieva viac ako percentom z HDP do spoločného rozpočtu a prostriedky sú potom prerozdeľované na základe stanovených kritérií a priorít na medziregionálnu solidaritu, poľnohospodárstvo a konkrétne projekty v oblasti vedy a výskumu, členom späť. Fyzicky sa však peniaze na účet nedostanú hneď. Výdavky kryjú štáty najprv z vlastných rozpočtov, až potom ich Brusel preplatí zo spoločného.
Meškanie platieb nie je jedinou príčinou paradoxu, prečo budú zaostalejšie krajiny v zásade prvé roky doplácať. Omnoho dôležitejšie sú subvencie poľnohospodárom. Pôvodné návrhy nepočítali s tým, že by ich noví členovia dostávali. Dôvodov bolo niekoľko. Predovšetkým, najväčší prispievatelia do rozpočtu tvrdili, že vstupom nových krajín by takto ich bremeno neúnosne narástlo. Podľa názoru komisie by plné subvencie zasa pribrzdili reformy potrebné v poľnohospodárstve pristupujúcich krajín. Ich motorom mal byť konkurenčný tlak. Kandidátske krajiny prirodzene nesúhlasili. Po koordinovanom tlaku nakoniec komisia navrhla, aby v prvom roku dostali poľnohospodári 25 percent z plnej hodnoty subvencií, v ďalšom 30 a potom 35 percent. Po treťom roku by podiel postupne stúpal tak, aby v roku 2013 dostali plnú sumu. Podmienky poskytovanej pomoci sú také, že zvýhodňujú najmä väčších farmárov. Poľsko by tak vďaka svojmu veľkému poľnohospodárskemu sektoru dostalo viac ako polovicu zo všetkých prostriedkov a aj vďaka tomu vstupom získalo suverénne najviac. Cyprus, Malta, Slovinsko, Maďarsko, Česká republika a Slovensko, by pri tomto systéme mnoho nezískali.
Tým sme pri koreni problému. Natíska sa otázka – prečo by mali noví členovia doplácať na poľské, či francúzske poľnohospodárstvo? Čo bude konkrétne Slovensko zo vstupu mať?
Prečo také čudné prerozdeľovanie?
Európska únia nie je len obyčajnou medzinárodnou štruktúrou typu OSN, kde sa platia členské poplatky určené hlavne na vlastnú správu. Rozpočtom EÚ zasahuje, alebo prispieva na rôzne projekty členských štátov. Má výrazne prerozdeľovací charakter, keďže len zanedbateľná čiastka sa používa na vlastné fungovanie nadnárodných inštitúcií. Viac ako tri štvrtiny celého balíka ide na medziregionálnu solidaritu, zahŕňajúcu poľnohospodárstvo a regionálny rozvoj.
Vnímavý pozorovateľ si môže položiť oprávnenú otázku, prečo krajiny najprv vkladajú prostriedky na účet Bruselu a potom z neho komplikovanou cestou peniaze vyberajú. Práve to je najväčším špecifikom a výhodou únie. Spoločenstvo krajín si určuje svoje priority pre celok a potom ich prostredníctvom nezanedbateľného rozpočtu plní. Z dlhodobého hľadiska má tento systém za cieľ vyrovnávanie rozdielov medzi zaostalými a bohatšími regiónmi, čo je základným predpokladom prosperity celého spoločenstva štátov. Solventné trhy zabezpečujú udržateľnosť rastu a rozvoj. Zároveň tieto peniaze slúžia na koordináciu záujmov jednotlivých štátov a celku napríklad pri budovaní dopravnej a komunikačnej infraštruktúry, ale i potravinovej nezávislosti a sebestačnosti. Tá sa podľa odborníkov dá dosiahnuť vlastnou výrobou čo najširšej škály potravín, alebo účinnými dohodami s rozvojovými krajinami, produkujúcimi exotické plody. Potravinová sebestačnosť sa predovšetkým pre silných potravinárskych producentov ako napr. Francúzsko a Španielsko stala silným argumentom pri presadzovaní čo najširšej dotačnej politiky v tejto oblasti.
Systém a reforma takejto štedrej dotačnej politiky, nazvanej Spoločná poľnohospodárska politika, je dôvodom sváru v dnešnej európskej realite. Poľnohospodárska politika EÚ je historickým reliktom, dôsledkom francúzsko-nemeckého kompromisu. Dlhé roky sa nad jej neefektívnosťou zatvárali oči, keďže sprostredkovane od tohto problému závisela mocenská rovnováha dvoch zakladajúcich krajín. Dnes je situácia trošku iná. Nemecká ekonomika na rozdiel od francúzskej pokrivkáva a Nemcov už veľmi nebaví v záujme pokoja dotovať extenzívne a často neefektívne poľnohospodárstvo Francúzska a iných krajín. Rozpútava sa vojna medzi čistými platiteľmi do spoločnej kasy a tými, čo z nej získavajú (Francúzsko je síce čistý platiteľ, ale čiastka po zúčtovaní, ktorým Paríž prispieva sa rovná príspevku 6-krát menšieho Rakúska).
Potrebný účinný kompromis
Čistí platitelia majú zväčša konkurencieschopný agrosektor, ktorý by vydržal aj bez dotácií a teda by zniesol aj liberalizáciu trhu v tejto oblasti. No objem, ktorý sa tam vyprodukuje, nestačí na pokrytie európskych potrieb, čo nahráva veľkoproducentom – Francúzsku a Španielsku. Tieto krajiny radikálne návrhy na reformu odmietajú a argumentujú, že rýchly zásah by im zničil vidiek, a tým i celé regióny, čo je proti zmyslu medziregionálnej kohézie EÚ.
Európa musí riešiť zložitý hlavolam, vyžadujúci šikovnú diplomaciu. Preto je absolútne potrebné, aby si aj kandidátske krajiny, čo najskôr definovali svoj záujem, tvorili účinné koalície, a boli pripravení na účinné reformy v prospech rastu.
Reforma poľnohospodárstva by však nemala znamenať jeho absolútnu liberalizáciu. Vtedy by sa európski producenti ocitli zoči-voči dileme, či siať a chovať ďalej, alebo sa presťahovať do miest a hľadať si prácu inde. Ide o to, aby sa našiel účinný kompromis, ktorý by znamenal vybudovanie efektívneho, ekologického a najmä udržateľného poľnohospodárstva.
Existuje nebezpečenstvo, že z podobného lapsusu sa bude na Slovensku, alebo v iných kandidátskych krajinách, vytĺkať politický kapitál. Výhody plynúce z členstva sa prirodzene nekoncentrujú len na možnosť čerpať z európskych fondov. Voľný pohyb pracovnej sily, investície, či veľký spoločný trh sú len niekoľkými príkladmi z tých ďalších. Ak by však vstup znamenal zaťaženie rozpočtu, pri súčasnej potrebe spĺňať konvergenčné kritériá, znamenalo by to znižovanie verejných investícií a teda ďalšie oslabovanie sociálnych a kultúrnych funkcií štátu.
