Rok 2001 mal byť rokom privatizácie. Nepochybne sa v nej pokročilo, no bez pozitívnych efektov. Hoci nás väčšina „analytikov“ zahŕňa pozitívnymi hodnoteniami slovenskej ekonomiky, ostáva vysoká nezamestnanosť, rastúca chudoba a beznádej občanov neodškriepiteľným faktom.
A práve oná „blbá nálada“ sprevádza privatizáciu na Slovensku od jej štartu. Predaj štátnych podnikov sa totiž stal samoúčelom, nie prostriedkom na oživenie ekonomiky a dosiahnutie spoločenskej spravodlivosti. Z privatizácie je modla a nesprevádzali ju ďalšie nevyhnutné kroky (ochrana hospodárskej súťaže, dôsledná demonopolizácia, korektné a rovnoprávne podnikateľské prostredie, vymáhateľnosť práva atď.). Od roku 1990 bola privatizácia politickým procesom. Napríklad počas malej privatizácie poskytli banky veľa zlých úverov na tvrdý nátlak vládnych politikov, aby „ústretovým prístupom“ pomohli vytvoriť podnikateľskú vrstvu. Lenže banky nemali know-how na posudzovanie podnikateľských zámerov ani skúsenosti so systémom ručenia a slovo tunelovať ešte nepatrilo do hospodárskeho slovníka. A tak sa rozhádzali miliardy iba preto, lebo vládna pravica potrebovala vytvoriť sebe naklonené voličstvo, v ktorom mali dominovať noví „kapitalisti“ a reštituenti.
Vstanú noví kapitalisti
Vytváranie „kapitálotvornej vrstvy“ v rokoch 1994 až 1998 nebolo novou politickou koncepciou: Vladimír Mečiar iba nafúkol do obludných rozmerov to, čo sa naučil vo VPN. Spolu s bezbrehým populizmom, založeným na bezhraničných klamstvách a pretvárke s nacionalistickým až šovinistickým zafarbením je práve rozsiahla privatizácia s verejne prezentovaným cieľom „vyrobiť“ vrstvu superbohatých kapitalistov najlepším dôkazom kontinuity HZDS s jeho predchodkyňou – VPN i dôkazom pravicovej orientácie hnutia.
Od jesene 1998 sa síce pohnútky pre privatizáciu zmenili, ale neviedlo to k zlepšeniu. Vo vláde dominantná pravica i časť ľavice verí, že súkromné vlastníctvo je „lepšie“ a „efektívnejšie“ než štátne. Pre majiteľov podnikov určite, ale širšie efekty, ktoré by sa takto dali charakterizovať sa doteraz nedostavili. Súčasná vláda tiež (celkom racionálne) verí, že nám rozsiahla privatizácia pomôže naplniť naše integračné ambície, preto boli úspešné veľké (a vplyvné) firmy napr. z USA, Nemecka či Rakúska. Napokon je významnou pohnútkou pre privatizáciu veľkých a atraktívnych podnikov aj prílev kapitálu, ktorý potrebujeme najmä na splácanie dlhov a prefinancovanie deficitu na bežnom účte platobnej bilancie. Inak by sa zrútila aj tá (občanmi) ťažko zaplatená makroekonomická stabilita.
Rabujúca ruka privatizácie
Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu a bývalý hlavný ekonóm Svetovej banky Joseph E. Stiglitz patrí medzi veľmi tvrdých kritikov privatizácie v strednej a východnej Európe. Predovšetkým zdôrazňuje absolútnu škodlivosť privatizácie bez zabezpečenia konkurencie: „hovorí sa im siamské dvojčatá efektívnej tvorby bohatstva“. J. E. Stiglitz dôverne poznajúc našu situáciu upozorňuje, že „ak sa privatizuje v prostredí, ktorému chýba potrebná inštitucionálna infraštruktúra, môže to trhovej ekonomike viac poškodiť než prospieť. Môže podmínovať dlhodobé vyhliadky na prosperitu a čo je ešte horšie, môže prostredníctvom novovytvorených súkromných záujmov, ich ochoty ku korupcii a averzii k regulácii ekonomických procesov prispieť k oslabeniu štátu a spoločenského poriadku.“ Stiglitzov záver je zdrvujúci, ale pravdivý: „To, že privatizácia nevytvorila základ trhovej ekonomiky nebola ani náhoda, ani nehoda. Bol to predvídateľný dôsledok spôsobu, ktorým sa uskutočnila.“
Joseph Stiglitz nazýva urýchlenú privatizáciu bez vytvorenia dostatočného prostredia „aplikáciou teórie nízko visiaceho ovocia“, podľa starej bájky o líške a hrozne. „Prirýchla privatizácia v podmienkach neregulovaného okolia vytvorila silný záujem, ktorý dokáže blokovať neskoršie pokusy o reguláciu.“ Stiglitz konštatuje, že „Coasova teoréma, prvotné rozdelenie vlastníckych práv, nie je vo svojej podstate príliš dôležité, pretože neskôr dôjde k ich realokácii a nájdeniu efektívnych vlastníkov sa nenaplnila“.
Nositeľ Nobelovej ceny napokon zasadzuje ťažký úder slovenskej pravici i neoliberálnej ľavici: „Privatizáciu podporovala teóriu, že ruka štátu vždy drancuje majetok a ktorá naopak glorifikovala súkromný sektor. V skutočnosti dnes dochádza k rabovaniu väčšiemu než kedykoľvek predtým. Oblečenie rabujúcej ruky vlastníka majetku do zamatovej rukavice privatizácie nerieši problém zodpovednosti. Je jedno, či podnik rabuje štát alebo súkromní vlastníci.“
Varujúce monopoly
Najvýraznejšie sa to prejavilo v oblastiach, v ktorých si privatizované podniky zachovávajú monopolné postavenie. Prípad Východoslovenských železiarní Košice je chronicky známy. Dnes VSŽ ako USS predsa len fungujú, hoci aj „druhú privatizáciu“ sprevádzala rozsiahla angažovanosť štátu: od skupovania akcií až po mnohomiliardové „odpustky“ na daniach a odvodoch. Pri privatizácii Slovnaftu sa ukázalo, aké nebezpečné sú súkromné monopoly v nekonkurenčnom prostredí. Hoci na ceny benzínu či nafty bola uvalená tzv. vecná regulácia (cenu stanovuje MF SR po zohľadnení nákladov a primeraného zisku), nikto nikdy presne nevedel, aké sú skutočné náklady tohto petrochemického gigantu. Najmä koncom minulého storočia sme niekoľkokrát boli svedkom, že ceny na slovenských čerpacích staniciach len málo alebo vôbec nekopírovali pohyb cien ropy na svetových trhoch.
Ale ani Slovnaft nie je skutočným monopolom. Naplno sa obludnosť nepremyslenej privatizácie v monopolnom prostredí prejavila až po predaji 51 percent akcií Slovenských telekomunikácií (ST). Negatívny dopad tejto privatizácie pociťujú všetci občania Slovenska najmä od začiatku minulého roka. V priebehu uplynulých 12 mesiacov totiž ST už trikrát oznámili zdraženie svojich služieb, niektoré stúpli od privatizácie už takmer o sto percent. Neustále zdražovanie pripojenia na internet a zablokovanie nasadenia moderných, lacnejších a rýchlejších technológií má priame dôsledky na zvyšovanie zaostávania Slovenska za krajinami EÚ, ale už aj za susedmi v strednej Európe. To, že je internet u nás skutočne luxusom, brzdí modernizáciu hospodárstva, verejnej správy, ako aj výskumu a vzdelávania a vedie k zhoršovaniu slovenskej ekonomiky a zväčšovaniu biedy na Slovensku.
Prípad Slovenských telekomunikácií je významný, lebo práve v ňom aj liberálni (pravicoví) ekonómovia začali používať slovo regulácia a vkladali ju do rúk štátu. ST drancujú slovenských občanov preto, lebo vďaka nejasnej legislatíve (mimochodom pripravovanej súbežne s privatizačným rozhodovaním, čo spôsobuje podozrenia z kolosálnej „legislatívnej“ korupcie) si zachovávajú monopol aj v činnostiach, v ktorých by ho oficiálne už nemali mať. Telekomunikačný úrad (TÚ) SR, ktorý by mal byť regulátorom, však postupuje tak, že skôr ochraňuje monopol ST. Jeho najväčším problémom je, že nepozná reálne hospodárenie podniku, nemá možnosť nazrieť do vnútorných finančných tokov, nemôže teda odhaliť skutočné náklady, krížové dotácie či prípadné rozhadzovanie, ktoré ST premietajú do konečných cien pre obyvateľov.
Treba SPP predať?
Najhoršie na privatizácii ST je, že jej tienisté stránky začíname vidieť až teraz. O dva či tri mesiace by mal byť totiž sprivatizovaný rovnaký podiel Slovenského plynárenského priemyslu (SPP) – podniku, ktorý už jednoznačne je a podľa vecnej i legislatívnej charakteristiky aj ostane monopolom vo svojej oblasti podnikania. Rozdiel spočíva len v tom, že v ňom si štát zachová majoritu, ale manažérsku kontrolu získa strategický investor. SPP sa navyše nevyhnutne prepojí do nejakej gigantickej aliancie, ktorá bude siahať od Východu až po Západ (starého kontinentu). Takýto stav umožní jednému majiteľovi vhovárať sa na druhého a definitívne zabráni, dnes aspoň hypotetickej možnosti, hospodáriť v SPP transparentne.
Nič by na tom nezmenil ani úspech Strany demokratickej ľavice (SDĽ) v presadzovaní zmeny spôsobu privatizácie. Iba namiesto jedného neštátneho majiteľa by mal SPP dvoch. Sociálna poisťovňa (SP) totiž nie je štátom kontrolovaný subjekt: je to verejnoprávna inštitúcia, o ktorej z jednej tretiny spolurozhoduje štát, z druhej zamestnávatelia a z tretej odborári. Veľmi jednoznačne sa to ukázalo pri nedávnej voľbe nového riaditeľa – štát svojho kandidáta nepresadil. Úlohou SP bude hospodáriť tak, aby mala čo najviac peňazí na dôchodky a aby čo najviac zhodnotila zamestnancami a zamestnávateľmi uložené peniaze. Preto nepochybne dosiahne zhodu so súkromným investorom i štátom pokiaľ pôjde o „zveľaďovanie SPP“ či „zvyšovanie efektívnosti tranzitu plynu“ a zväčšovaní „významu v európskom trhu s plynom“. Lenže v praxi tieto slovné spojenia znamenajú dosahovanie čo najväčšieho zisku, jeho reinvestovanie do podniku, modernizáciu a znižovanie nákladov vrátane počtu zamestnancov. Nehovoriac o tom, že od AZZZ a KOZ iný ako „podnikateľský“ prístup očakávať nemožno.
K občanom sa SPP bude aj tak správať „trhovo“, čo bude znamenať ďalší rast cien plynu. V prípade štátneho podniku by to však mohlo byť inak: môžeme mu určiť prísne pravidlá, ktoré umožnia skutočnú verejnú kontrolu jeho hospodárenia a ceny plynu pre obyvateľov by mohol udržať dokonca aj pod nákupnou cenou. Prečo by SPP nemal radovým občanom Slovenska predávať plyn „pod cenu“, keď si rozdiel môže „vyrovnať“ ziskom z jeho tranzitu, predajom podnikateľskej sfére či boháčom, ktorý toho plynu spotrebujú nad určitú mieru? Pokojne by sa pritom mohol zapojiť do nadnárodných konzorcií ako Gaz de France, ktorý je tiež v rukách štátu. Jediný rozdiel oproti súkromnému podniku by bol v tom, že by nevyrábal honosné zisky pre majiteľov, ale občan by ten „zisk“ pocítil každý mesiac vo svojej peňaženke.
Neprivatizovať SPP vzhľadom na jeho strategický význam i vzhľadom na strategickú polohu Slovenska (berúc do úvahy riziká pri výstavbe tzv. jamalského plynovodu) nie je ani nesprávne, ani nemorálne. Neurobiť v ňom poriadok by dozaista bolo nielen nemorálne, ale aj ohrozujúce budúcnosť podniku. Lenže samotná privatizácia poriadok neprináša. Doterajšie slovenské skúsenosti svedčia skôr o opaku.
Ohrozovaná pluralita vlastníctva
To neznamená, že by súkromné vlastníctvo a súkromné podnikanie nemalo miesto dokonca aj v netrhovej ekonomike. Naopak, toto sú dôkazy o nevyhnutnosti zachovať a strážiť pluralitu vlastníckych foriem i v trhovom hospodárstve. Zároveň sú to dôkazy, že ani v trhovom hospodárstve nemožno fanaticky a za každú cenu oslabovať štát a jeho vplyv na ekonomiku. Základným predpokladom fungujúceho trhu je totiž konkurencia. Lenže fakt, že vo voľnej súťaži vyhrávajú najväčší a najsilnejší, prirodzene vedie k fúziám a prepájaniam, čoho dôsledkom je vytláčanie menších. Takýto vývoj vedie k dominancii, k monopolizácii, v ktorej už neexistuje voľná súťaž. Občan – spotrebiteľ potom nie je pánom, ale sluhom. Dohliadať, aby sa tak nedialo, je jednou zo základných úloh štátu.
Privatizácia Slovenského plynárenského priemyslu sa už nedá zastaviť bez iných negatívnych dôsledkov. Slovenská vláda podľa všetkého dokončí svoj plán a zo zisku uhradí množstvo štátnych dlhov, z čoho budú mať radosť najmä zahraničné finančné inštitúcie, lebo nie našim spoluobčanom, ale im, sa ujde väčšina z privatizačného zisku. Na rozumné investície do modernej budúcnosti Slovenska už súčasnej vláde nezostanú ani prostriedky, ani čas. Priznajme úprimne, že od tej, ktorá sa črtá po jesenných parlamentných voľbách, očakávame, že to využije skôr na rozšafné rozhadzovanie. A tak sa z privatizácie SPP stane iba ďalšia kapitola smutného privatizačného príbehu.
