V sobotu, 20. novembra 1999 vyvrcholili na Václavskom námestí v Prahe oslavy desiateho výročia nežnej revolúcie. Nielen cudzinci, ale ani množstvo českých občanov si nenechalo ujsť príležitosť znova absolvovať zhromaždenie, ktoré pred rokmi prinieslo zmenu. Na prvý pohľad však všetko vyzeralo presne ako v novembri 1989: štrngalo sa kľúčmi, v dave bolo možné začuť hlasy a rozhovory volajúce po odstúpení vlády. Boli prejavením nespokojnosti verejnosti. Pár dní predtým totiž šiesti revoluční lídri z roka 1989 sformovali svoje požiadavky do výzvy adresovanej politickým špičkám, predovšetkým Milošovi Zemanovi a Václavovi Klausovi s heslom: Ďakujeme – odíďte. Objavili sa autentické transparenty z roka 1989: Miloše do koše! Český premiér označil výzvu za pubertálnu, Václav Klaus ju charakterizoval ako výzvu „milióntiny národa“. Čo robiť? Českí občania neboli spokojní s pravicovou, a podľa posledných správ nie sú spokojní ani so súčasnou ľavicovou vládou. Sú Česi len večnými nespokojencami alebo je to len zdravý zmysel pre kritiku, ktorý ich núti k podobným výzvam? Na pódiu, tak ako pre 10 rokmi, opäť vystúpili Pražský výběr, Ivan Hlas a Vladimír Mišík, Marta Kubišová opäť zaspievala – opäť Modlitbu pre Martu… Vraj sa však predsa len niečo zmenilo. Jednak, keby vraj nebolo novembra 1989, umelci, ktorí v sobotu vystúpili, by vystúpiť nemohli. A ešte: v dave vraj bolo tentoraz chladnejšie, lebo žiadnu z únikových ciest nestrážili príslušníci VB ani milicionári, a tak bola hustota prítomných na m2 o niečo redšia. Okrem iného aj z psychologických dôvodov by nebolo dobré pri pustiť, že toto sú jediné zmeny, ktoré sa (nielen) v českej spoločnosti udiali po novembri 1989.
