Dlhodobá životná skúsenosť našich predkov vyústila do tvorby prísloví a porekadiel. V našej spoločnosti sa udomácnila prax diametrálnych rozdielov medzi slovom a skutkom. „Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú“. Už naši predkovia odhalili podstatu volebnej kampane. Tento rozdiel medzi slovom a skutkom však občan mlčky toleruje. Dúfam, že nie v duchu: „Nehas, čo ťa nepáli“. Potom asi platí: „Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva“, alebo „Aká matka, taká Katka“. Prenesené do občianskej spoločnosti – aký občan, taká vláda. Život našej súčasnej spoločnosti však dokazuje, že nie všetky tieto príslovia platia aj dnes. Naša realita ich pravdivosť nahlodala. Vraj „Bez práce nie sú koláče“. No, len sa spýtaj, vážený občan, privatizérov. Z príslovia „Dovtedy sa chodí s džbánom po vodu, kým sa nerozbije“ je rukolapný dôkaz, že naši volení a vyvolení nosia už len ucho z tohto džbána, a predsa v ňom dokážu nosiť vodu, hlavne pre seba. „Lož má krátke nohy“, a to až také krátke, že nimi nedokáže docupitať k žiadnej spravodlivosti. Náš život riadia strany. A strana poskytuje ohromnú anonymitu slov. Anonymita je potom aj atribútom zodpovednosti. Dominantnou sa stala skutočnosť, že poslanci nie sú viazaní inštrukciami svojich voličov, čo vedie k tomu, že parlament sa stáva nezávislým na ľude.
Programy politických strán sú dnes všetky rovnaké. Všetky deklarujú dobro občana. Ale ktoré dobro a ktorého občana? Robotník má predsa o svojom dobre inú predstavu ako podnikateľ. Preto by mal občan dbať na to, aby každá strana to svoje dobro aj patrične konkretizovala. Nič nehovoriacim heslám nie je ani čo vytknúť. Je to organizovaná anonymita. Politická strana je dnes prežitkom. Dokazuje nám to realita v parlamente. Poslanci otvorene ignorujú stranu, na chrbte ktorej sa do parlamentu dostali. Z dnešnej reality poznáme aj iný príklad – často sa s jedným slušným politikom zvezie do národnej rady aj päť neslušných. Len preto, že občan sympatizuje výlučne s daným politikom, no ten je súčasťou jemu napríklad aj nesympatickej strany. Z celej tejto situácie je tu však celom reálne a konkrétne riešenie, uplatňované vo väčšine demokratických krajín – väčšinový volebný systém. Chce to len málo: politickú vôľu. Alebo je to veľa? Pre toho, kto sa nebojí zodpovednosti, určite nie. Navyše, ak táto zodpovednosť sa opiera o morálny kredit.
Ak by sme na Slovensku vytvorili 150 volebných obvodov a každý z nich by mal svojho víťaza, pochádzajúceho spomedzi voličov, ktorí ho zvolili, určite by anonymita politickej zodpovednosti patrila na smetisko.
Autorka (1973) je študentka na Fakulte Pr a MV UMB
