Narodil som sa v roku 1980, v čase, keď sa švédsky sociálny štát začínal rozpadať. Obaja moji rodičia sú demokratickí socialisti, ani jeden z nich však už dnes nehlasuje za sociálnu demokraciu, hoci pokiaľ viem, prinajmenšom môj otec ju volieval celý život. Je teda súčasťou masy voličov, ktorá túto stranu opustila, je súčasťou krachu sociálnej demokracie.
Hoci sociálnodemokratickú stranu tradične podporovala asi polovica obyvateľstva, dnes jej popularita klesla a už nejaký čas sa pohybuje okolo tridsiatich percent. Neotrasiteľnosť ľavicovej väčšiny bola teda po takmer sto rokoch zlomená a v krajine sú dnes dva viac menej rovnako silné bloky. Ešte dôležitejšia je však zmena samotnej politiky a smrť švédskeho projektu sociálneho štátu.
Počiatky ,,švédskeho modelu“
Sociálnodemokratická strana sa do-stala k moci ihneď po dosiahnutí rovného volebného práva v roku 1921 a odvtedy sa pri nej s určitými výnimkami udržala dodnes. Jej hlavným projektom bolo nájsť priestor medzi dvoma agresívnymi superveľmocami, aby mohli vytvoriť zmes kapitalizmu a socializmu – tzv. švédsky model.
Švédska sociálna demokracia sa nespoliehala len na robotnícku triedu, ale aj na vrstvy stredné a v niektorých prípadoch dokonca i bohatých kapitalistov. Už v 20. rokoch sa spájala s rodinou Wallenbergovcov, najbohatšou kapitalistickou dynastiou. Sociálni demokrati nechceli odstrašiť kapitál a riskovať nezamestnanosť. Zároveň s tým si Wallenbergovci uvedomili výhody vzdelanej, zdravej pracovnej sily, ktorá nespôsobovala revolúcie, štrajky a všeobecné problémy. Štát dotoval priemysel peniazmi z daní a na pomoc jeho rastu zaviedol protekcionár-ske opatrenia. Postupom času v malom Švédsku len s deviatimi miliónmi obyvateľov vyrástli veľké medzinárodné spoločnosti – ABB, Volvo, SAAB, Scania, Ericsson, IKEA, Husquarna atď.
No hoci je švédska podnikateľská obec veľká, štátny sektor bol vždy väčší a dôležitejší. Zdravotníctvo sa výrazne dotovalo (pre deti a mládež je celkom zadarmo) a dosahovalo vysokú úroveň. Zadarmo bolo aj vzdelávanie – vláda dokonca podporovala študentov štipendiami na životné náklady. Materské školy boli lacné a otvorené pre všetkých, čo ženám umožnilo pracovať na plný úväzok. Nezamestnanosť bola nízka a systém sociálnej podpory fungoval efektívne. Aby sa to všetko dalo zaplatiť, dane patrili k najvyšším na svete – väčšina ľudí sa však domnievala, že je to spravodlivé a že ich peniaze idú na dobré veci.
Duch Saltsjöbadenu
Odbory boli (a stále sú) veľké a moc-né, otvorene spojené so sociálnou demokraciou. Po tom, čo armáda počas štrajku v roku 1931 zastrelila niekoľkých robotníkov, sa vo Švédsku neodohralo veľa dramatických konfliktov medzi prácou a kapitálom. Tejto korporatívnej mentalite sa hovorilo Saltsjöbadsandanu – duch Saltsjöbadenu – podľa miesta stretnutia odborov a zamestnávateľského zväzu, na ktorom pod tlakom sociálnodemokratickej strany podpísali akúsi zmluvu o neútočení. Vyhýbať sa konfliktom v národe a zapájať všetkých bolo kľúčovou súčasťou švédskej sociálnej demokracie.
Z tohto dôvodu malo pravdepodobne 80 až 90 percent obyvateľstva na-ozaj pocit, že je súčasťou systému, že štát je ich štátom. To platilo pre stredné vrstvy i pre robotnícku triedu. Kriminalita bola nesmierne nízka. Ľudia nepáchali zločiny nielen preto, že na nich dávala pozor polícia, ale aj preto, že sa zločin proti spoločnosti považoval za zločin proti sebe samému. Čierny trh bol minimálny a vyhýbať sa plateniu daní bolo veľmi zriedkavé (s výnimkou tých najbohatších.) Súčasťou projektu sa necítili byť tí, ktorí patrili k elite, a tí, čo boli veľmi chudobní. Elita mal pocit, že ju štát okráda o peniaze, a chudobní zase nevideli, čo dobré im spoločnosť okrem pekných slov dáva. Napriek tomu Švédsko malo (a stále má) najnižšiu úroveň chudoby na svete.
Až do konca 70. rokov vládli sociálni demokrati bez odporu, hoci záviseli od malej komunistickej strany. Ich model triumfoval a sebavedomie kulminovalo. Keď sa už dosiahla politická demokracia (rovné volebné právo) i sociálna demo-kracia (sociálny štát), veľa ľudí sa domnievalo, že je čas prejsť k ďalšej fáze demokracie – k demokratickej kontrole nad ekonomikou. Začiatkom 70. rokov prišli odbory s myšlienkou „fondov ná-mezdných zamestnancov“. Veľké spoločnosti mali byť nútené investovať časť svojich ziskov do fondov, ktoré by kontrolovali zamestnanci. Tie by potom kúpili časť akcií. Takto by postupne pracujúci vo veľkých podnikoch získali väčšinu akcií spoločností, ktoré ich zamestnávali, a dostali by ich pod svoju kontrolu. Cieľom fondov bolo jednoducho „poskupovať“ kapitalizmus a dosiahnuť tak bez ozbrojenej revolúcie socializmus.
Víťazný pochod neoliberalizmu
Po ropnej kríze v roku 1973 sa k moci na chrbte protijadrového hnutia dostala pravicová koalícia. Keď sa sociálni demokrati opäť vrátili do vlády, zaviedli síce spomínané fondy, no v silne odradikalizovanej podobe, v ktorej sa už nemohli stať nástrojom na ovládnutie ekonomiky. Vzhľadom na to, že sa usilovali získať členstvo v Európskej únii, a vzhľadom na politické a ekonomické zmeny, v dôsledku ktorých sa Švédsko stalo závislejším od svetovej ekonomiky, sociálni demokrati sa sami koncom 80. rokov tejto myšlienky úplne vzdali. Ilustruje to prechod od sociálnodemokratickej ofenzívy k súčasnému ústupu.
Vláda pravice počas rokov 1976 až 1982 bola prudkým úderom sebadôvere sociálnych demokratov, ktorí sa po nej a v priebehu globalizácie ekonomiky koncom 70. a v 80. rokoch čoraz viac vzďaľovali od svojej tradičnej politiky. Nielenže sa vzdali fondov námezdných zamestnancov, ale aj kontroly nad menovými trhmi, čo prinieslo viac špekulácií. Reformovali daňový systém, aby ho prispôsobili EÚ, do značnej miery decentralizovali politickú administratívu a dostali sa do sporov s odbormi. Nakoniec sa vzdali aj myšlienky plnej zamestnanosti a začiatkom 90. rokov dokonca i odporu voči súkromným, na zisk orientovaným bezpečnostným službám a demokratickej (parlamentnej) kontroly nad centrálnou bankou.
Keďže sociálni demokrati demontovali sociálnu podporu a otvorili Švédsko globálnym špekuláciám, krajina sa stala oveľa zraniteľnejšou. Keď sa začiatkom 90. rokov ocitla svetová ekonomika v kríze, malo to na Švédsko tvrdý dopad. Narástli rozdiely v príjmoch i nezamestnanosť, životná úroveň poklesla a ľudia zatúžili po zmene. Pravica, ktorá sa po prvýkrát za takmer sto rokov cítila silná, vyhlásila, že krízu vyvolali prílišné so-ciálnodemokratické výdavky a vysoké dane, ktoré zaťažujú ekonomiku. V roku 1991 sa pravicová koalícia dostala k moci. Bolo to po prvýkrát od 30. rokov, čo sociálni demokrati získali menej ako 40 percent hlasov. Nová vláda ihneď spustila thatcherovský program minimalizácie štátu. Jeho súčasťou boli nižšie dane (najmä pre bohatých) a privatizácia bytov, štátnych podnikov, vzdelávania a zdravotníctva, zrušenie štátnych monopolov v základných službách, ako je energetika, vodárenstvo, železnice, rozhlas atď.
Hráči špekulatívneho kapitalizmu
Do najbližších volieb vzrástol masový odpor voči tejto neoliberálnej politike, zvlášť proti privatizácii. Ľudia boli nahnevaní, frustrovaní a do istej miery dokonca cítili nostalgiu. Sociálni demokrati sa s novou silou vrátili do vlády a dodnes v nej sedia. Ich strana však neobnovila sociálny štát, ktorý sama kedysi vytvorila. Namiesto toho pokračovala v jeho demontáži – urýchlila proces privatizácie a ešte väčšmi obmedzila štátny sektor. Ďalšou veľkou zmenou bola dôchodková reforma. Peniaze na dôchodky šli pôvodne cez štátny rozpočet, no to sa zmenilo, takže každý občan musí teraz investovať časť z nich do akcií alebo penzijných fondov. Ak to nespraví, štát to urobí zaňho. Strana tak podporila reformu, ktorá donútila celé obyvateľstvo stať sa hráčmi špekulatívneho kapitalizmu.
Sociálni demokrati si osvojili nielen liberálnu politiku, ale aj jej pojmy, s kľúčovými slovami ako „privatizácia“, „udržateľná úroveň daní“ a „medzinárodný tlak“. Každú reformu sprevádzali vetou: „Nechceme to robiť, ale musíme.“ Najzaujímavejšie však asi je, že sa vzdali myšlienky verejnej kontroly nad zdrojmi. Argumentom v prospech privatizácie bolo, že verejné služby sa vďaka nej stanú efektívnejšími a lacnejšími. V niektorých prípadoch to pravda bola, v iných nie. No či už sa efektivita zvýšila, alebo nie, je nesmierne dôležité si uvedomiť, že ak si človek osvojí liberálne myslenie, ak nehovorí o ničom inom, iba o efektívnosti nákladov, stratí sa perspektíva demokratickej kontroly.
Zmena terminológie prišla zároveň s objavením sa amerických expertov na propagandu v kampaniach sociálnej demokracie. Politické strany vo všeobecnosti a sociálni demokrati zvlášť začali nahrádzať argumenty peknými obrázkami šťastných rodín so starostlivo vybranými farebnými odtienkami a prázdnymi slovami, ktoré by sa mohli zapáčiť každému. Únik od socialistickej teórie konfliktu dosiahol svoj najvzdialenejší bod. Ak by na spodku neboli napísané ich mená, politické plagáty jednej strany by sa už nedali odlíšiť od plagátov druhej. Všetky viac-menej hovoria, že strana, nech je akéhokoľvek zafarbenia, sa zaujíma o starých, deti, osamelé matky a všeobecne o ľudí, ktorí sú na tom zle.
Kam sa podelo ľavicové voličstvo?
Hoci podpora sociálnodemokratickej strany silne poklesla, mnohé výskumy dokazujú, že väčšina Švédov stále podporuje ideológiu švédskeho modelu – teda vysoké dane, z ktorých sa buduje silný štátny sektor. Ak teda nie sú všetci títo sociálni demokrati v sociálnodemo-kratickej strane, kam sa podeli? Na rozdiel od Francúzska, Dánska či Rakúska sa nedali k rasistickým stranám protestu, hoci vo Švédsku tvoria imigranti pätinu obyvateľstva. Namiesto toho v posledných rokoch vzrástla popularita kresťan-ských demokratov a Strany ľavice.
Kresťanskí demokrati pravdepodobne zosilneli preto, že ich podporili konzervatívci, ktorým sa nepáčila premena švédskej Konzervatívnej strany na neoli-berálnu. Na druhej strane si Strana ľavice určite získala mnohých bývalých voličov sociálnej demokracie. Pôvodne promos-kovská strana, ktorá sa v 20. rokoch odštiepila od sociálnych demokratov, po-žiadala o odpustenie a vyradila prívlastok „komunistická“ zo svojho názvu, slovníka i z praktickej politiky. Stala sa z nej vlastne naozajstná sociálnodemokratická strana Švédska. Zatiaľ čo program sociálnych demokratov je dnes sociálno-liberálny, z komunistov sa stali sociálni demo-krati s podobným jazykom, aký mala pred 30 rokmi sociálna demokracia.
Strane ľavice síce rovnako ako sociálnym demokratom chýba akákoľvek ekonomická vízia, no presadila do diskusie veľa iných otázok, ako je feminizmus, ekológia, multikulturalizmus, práva gejov a zvierat. Neprekvapuje teda, že ju podporuje predovšetkým vzdelaná ľavica strednej triedy. Avšak väčšina robotníkov zostala verná sociálnodemokratickej strane. Niektorí aj stále za ňu hlasujú, iní si nevedia nájsť žiadnu stranu, ktorá by predstavovala ich názory.
Odblesky niekdajšej slávy
Štatistiky o volebných úspechoch kla-mú. Hoci sociálnodemokratické strany majú oficiálne pod kontrolou väčšinu západnej Európy, v praxi uskutočňujú liberálnu politiku. Socializmus je pre nich stratenou vartou. V praxi demontovali samých seba – tým, že sa vzdali svojich ideálov a vízií, vzdali sa aj sociálnodemokratickosti a stali sa neživotnou inštitúciou moci. Je príznačné, že liberálna strana spodobňovala vo svojich kampaniach začiatkom 90. rokov sociálnych demokratov ako kostru dinosaura. Pripadalo mi to ako pravdivý obraz ak aj nie sociálnej demokracie, tak určite švédskej sociálnodemokratickej strany. Dnes je iba rozmazaným „čímsi“, dokonca ani nie konzervatívnym zástancom starých čias, ale iba stranou, ktorá na radu amerických poradcov PR hrá nervóznu cik-cakovitú hru a vždy sa usiluje byť v záujme získania hlasov uprostred.
Sociálni demokrati stratili všetku sebadôveru. Myšlienka zo 70. rokov o zdemokratizovaní ekonomiky by bola dnes na smiech – ak by si ju vôbec niekto pamätal. Parlamentná ľavica už dlho ustupuje. To jediné, čo dnes v ekonomickej oblasti chce, je zachrániť niečo zo starého systému. Čo však americkí poradcovia švédskeho premiéra Görana Perssona a jeho priateľov nenaučili, je, že defenzíva ostáva len odloženou porážkou.
Preložil Michal Polák
