Larry King sa v tradičnej relácii na CNN nenútene nahol ponad stôl a pošticoval svojho protihráča Donalda Trumpa, či má príčesok. Vedel, pravdaže, čo robí, miliardár ho v rozhovore naživo k preskúšaniu svojho toupé fanfarónsky vyzval, takže škandál zdanlivo Kingovi nehrozil. Riskoval a nezmýlil sa, je to už dobrý rok, a CNN ho naďalej má za sliepku, čo jej znáša zlaté vajíčka. Nie tak u nás – populárny Andy Hryc si dovolil zašpásovať na konto vedenia STV, ani nie v priamom prenose, a už dostal padáka zo „zábavnej“ relácie Bumerang. Zaráža, že „výmena“ ho nepostihla ako nudného zabávača, čo by malo logiku, ale ako jedného zo signatárov výzvy 1000 slov o kultúre a hodnotách, kde sa kritizuje aj STV. Verejnoprávnemu manažmentu sa podarilo narežírovať aj povestné čaro nechceného: „Nie je slušné ani etické brať nemalé peniaze od STV za účinkovanie v jej programe a potom kritizovať bulvarizáciu a komercionalizáciu, na ktorej sa sám podieľal,“ povedal predstaviteľ šéfstva Zahradník (citujem zo SME z 19. 5. 05). Prvý raz sa tu, čierne na bielom, deklaruje, aj keď najskôr omylom, verejný súhlas manažmentu s opakovanou výčitkou kritikov, že STV sa bulvarizuje a komercionalizuje. Tým sa ale špás končí. Vychádza najavo, že problém s financiami na kultúru nespočíva ani tak v tom, že peňazí je málo, ale predovšetkým, kto a podľa akých kritérií ich rozdeľuje, či z milosti prideľuje. Celkom jednoznačne sa javí, že z miliárd, čo tečú cez STV, sa nesmie ujsť na inú kultúru, než akú je schopný stráviť manažment STV. Aj preto nemáme na verejnoprávnej obrazovke pôvodnú tvorbu, relácie pre deti či symfonickú hudbu. A nebudeme tam mať osobu, ktorá by kritizovala STV. Za neduživým televíznym humorom typu Bumerang, alebo za jeho staršou sestrou Sedem s ručením obmedzeným, by mi ľúto nebolo, lebo prešívanie, skupovanie, výroba a dodávanie starých či inovovaných vtipov sa u nás stalo výnosnou obchodnou činnosťou, a tá poteší najviac tých, čo na nej profitujú. Preto sa tak dobre bavia, kým divák sa ošíva. Pokus o riadený vtip, keď sa hodí spoza katedry do pľacu obhryzený koštialik povinnej témy, je asi tou najmenej pravdepodobnou cestou, ako sa dostať k vzácnej chvíľke oslobodenia skrze humor. Nepomôžu ani charizmatické osobnosti, tobôž, keď mnohé z nich rozpúšťajú svoju charizmu častým, aj nevhodným používaním obchodného razenia. Ostatne súdim, že nastal čas pre návrat Milana Markoviča na obrazovku, pre jeho konzekventný osobný humor, lebo za dverami číhajú málo žartovné chvíle.
Menu
Menu
Menu
