A čo ďalej …?

Výsledok francúzskeho referenda 29. mája, „nie“ v Holandsku len o tri dni neskôr, či vyhlásenia britskej a českej vlády o zrušení resp. oddialení plánovaných referend o prijatí ústavy Európskej únie dnes už nikto nemôže ignorovať. Ani štáty, v ktorých už bola euroústava ratifikovaná, ani tie ostatné, ktoré sa to len chystajú urobiť. V Európe sa zrodila nová politická situácia. Nová situácia nás núti prehodnotiť kritériá a hodnoty, ktoré boli doteraz považované za správne a vhodné pre politicko-sociálnu výstavbu Európy. Európska identita sa ocitla v kríze. Položiť si otázku, kde sa stala chyba a aké dôsledky je potrebné vyvodiť, sa mi zdá samozrejmosťou. Všetci vieme, že francúzski a holandskí občania sa vyjadrili nielen k predloženému textu euroústavy, ale zároveň hlasovali proti ich súčasným vnútroštátnym politikám. Nie je aj toto signál k premysleniu si, a možno aj k podstatnej zmene spôsobu, akým sa deje spoločná európska výstavba? Priepasť medzi politikou technokratického Bruselu a každodennými problémami jednoduchého európskeho občana sa neprestajne prehlbuje. Európska únia sa stáva vzdialeným inštitucionálnym bodom a vnútropolitický zápas so svojimi internými problémami v mnohých členských štátoch prevažuje nad myšlienkami o budovaní Európy. Už ani nehovoriac o zmýšľaní samotných obyvateľov, pre ktorých EÚ znamená imaginárny byrokratický „superštát“. Dôkazom bola aj extrémne nízka účasť občanov nových členských štátov (medzi nimi aj Slovenska) na európskych voľbách. Strata dôveryhodnosti parlamentov? Má však zamietnutie euroústavy v dvoch krajinách len vnútropolitickú dimenziu? Myslím si, že v prijatí či neprijatí daného textu ústavy treba vidieť viacero dôležitých nedostatkov všeobecného charakteru. Prvým je rozdiel medzi referendom a parlamentným schválením európskej ústavy. Tieto dva demokratické legislatívne spôsoby ponúkajú prekvapivo rozdielne výsledky – vo Francúzsku by tá istá euroústava bola schválená parlamentom na 80 percent. Pozitívny výsledok by malo aj hlasovanie v holandskom parlamente. V Nemecku je referendum od druhej svetovej vojny zakázané. Ak by nebolo, bol by nemecký národ pri schvaľovaní euroústavy naozaj taký jednotný, ako bol jeho parlament ? Ako dosť podstatné sa teda javí riziko kredibility národných parlamentov. Reprezentujú naozaj presvedčenie a myšlienky svojich občanov? Kde sa potom podela demokratická spoločnosť a s ňou spojený objektívny parlamentný systém? Alebo žeby sa referendum stalo nástrojom populistických síl a ich strán? Je potom vôbec potrebné pri podobných politických otázkach celoeurópskeho charakteru konzultovať názor širokej verejnosti, alebo je lepšie radšej uspokojiť s rozhodnutiami politikov na čisto parlamentnej úrovni? „Európsky sociálny model“ Druhá nástojčivá otázka sa týka jednotného európskeho sociálneho modelu, ak o takom vôbec môžeme uvažovať. Sociálna neistota bola tým najpodstatnejším prvkom francúzskeho májového „nie“. Všeobecná nespokojnosť s vysokou nezamestnanosťou, nedostačujúcim dôchodkovým systémom, mimoriadne zadĺženým zdravotným poistením a neustále sa opakujúcimi štrajkami proti reformám v školstve len dokazujú, že francúzsky sociálny model určite nie je exportovateľný. Aj v samotnom Francúzsku je považovaný za nedostačujúci, hoci ho ešte stále silne podporujú všetky odborové organizácie a syndikalisti. Tento model bol vytvorený v päťdesiatych až šesťdesiatych rokoch a vôbec nezodpovedá dnešnému ekonomickému, globalizáciou silne ovplyvnenému systému. Pre sociálne silnú Európu preto nie je riešením. Je však vôbec možné vytvoriť jeden rovnaký model pre všetky európske štáty v štádiu, v akom sa dnes nachádzajú? Ak sa pozrieme do škandinávskych krajín, švédsky alebo dánsky model sú momentálne v móde. Možno ponúkajú riešenie. Vysoké a kvalitné zaopatrenie v nezamestnanosti, ponuka vzdelávania pre dospelých a rekvalifikačné kurzy, pomoc štátu pri hľadaní nového zamestnania… Veď aj Veľká Británia vďačí za pozoruhodné zníženie percenta uchádzačov o prácu práve takýmto pravidlám. Švédsku však trvalo jeho funkčné vytvorenie približne desať až pätnásť rokov, a bolo by neférové nepriznať, že má aj svoje nedostatky – podnikateľskej sfére by určite prekážalo vysoké daňové zaťaženie. Jediným riešením možno je, aby si každá krajina vytvorila svoj vlastný sociálny systém, ktorý rešpektuje jej špecifiká a vyhovuje sociálnej mentalite obyvateľstva, ako aj ekonomickým možnostiam štátu. Neakceptované rozšírenie Tretím nedostatkom doterajšieho politického rámca EÚ je rozšírenie, ktoré sa udialo možno príliš rýchlo, bez existujúcich adekvátnych politických štruktúr a pravidiel. Tie predstavujú ďalší bod, ktorý bude treba pragmaticky premyslieť, a to aj na úrovni textu európskej ústavy. Strach zo záplavy lacných pracovných síl či stratou zamestnania na spoločnom európskom trhu práce je v západoeurópskych krajinách veľmi zreteľný. Je preto potrebné vysvetliť a dokázať občanom jeho neopodstatnenosť. Vysoká nezamestnanosť v niektorých pôvodných členských krajinách únie však hrá do karát populistickým pravicovým stranám, ktoré vidia v rozširovaní európskych hraníc nebezpečenstvo a svojou demagógiou manipulujú veľkú časť verejnej mienky. Názory sa zásadne lámu aj na otázke začlenenia Turecka do EÚ, čo je pre úniu bezpochyby strategické ekonomicko-politické rozhodnutie. K tomu sa pridáva problém „európskej identity“, ktorá sa spolu s rozrastajúcou Európou dostáva do ťažko definovateľného postavenia. Reakcie Ako sa k daným otázkam a negatívnym výsledkom dvoch referend stavajú ostatné štáty EÚ? Veľká Británia zaujala po vyhlásení výsledkov postoj, ktorý uplatňuje od vlastného vstupu do EÚ: politiku „wait and see“ („počkáme a uvidíme“), a pozastavila prípravy na plánované referendum. Spomalenie ratifikovania euroústavy jej zjavne neprekáža. Väčším prekvapením bola podobná reakcia českej vlády. Poľsko pokračuje v prípravách na referendum, hoci výsledok sa ani zďaleka neukazuje ako jednoznačný, a jeho roztrieštený charakter posilinili i polemiky a celonárodná diskusia vo Francúzsku. Samotné Francúzsko sa ocitlo v krízovej situácii. Dôsledkom bola okamžitá (a nie práve najvydarenejšia) zmena vlády a premiér Jean-Pierre Raffarin sa nevyhol demisii. Ako by reagovalo Slovensko, keby sa tam ešte len malo uskutočniť referendum o euroústave, sa nedá predpovedať. Je opodstatnené obávať sa veľkého nezáujmu slovenských občanov o európsku politiku, ktorá sa však čím ďalej, tým viditeľnejšie a citeľnejšie bude týkať ich bežného života. Ostať v klamnej predstave o bezpečnom a ničím neohrozenom rozvoji našej krajiny pod krídlami bohatej EÚ by sa mohlo v budúcnosti ukázať ako veľká chyba. Stále rozličné predstavy Predstavy jednotlivých krajín sa líšia. V očiach niektorých je Európa príliš sociálna, pre iných nie dostatočne. Pod pojmom liberálny a ultraliberálny si nie všetci predstavujeme tú istú ekonomickú, sociálnu či politickú úroveň. Preto snáď aj šokujúci výsledok referend dvoch zakladateľských európskych krajín. Preto možno nevyhnutnosť premyslieť a preštylizovať text euroústavy… Väčšina ľudí chce spoločnú Európu. „Nie“ bolo zatiaľ vyslovené proti konkrétnemu zneniu euroústavy prezentovanému občanom, nie proti samotnej EÚ. Kompromisy budú nevyhnutné. V ťažkej situácii, v akej sa EÚ momentálne nachádza, bude v prvom rade umenie priniesť konštruktívne návrhy, ktoré dovolia všetkým členským štátom nájsť v euroústave svoju tvár. Európska integrácia neraz ukázala, aké ťažké je akceptovať kompromisy. Na politickej úrovni je aj ich vytvorenie namáhavé a zložité. Na ich spoločné schválenie všetkými 25 členskými štátmi EÚ, ako sa nedávno ukázalo, ešte treba čas. Autorka je mediálna analytička, pôsobí na univerzite v Toulouse vo Francúzsku