Začiatkom júla Klub Nového slova zorganizoval besedu, ktorú tentoraz venoval prezentácii knihy svojho člena a dlhoročného spolupracovníka týždenníka SLOVO Františka Novosáda ALCHÝMIA DEJÍN. S úvodným hodnotením vystúpil politický komentátor Marián Leško. Marián Leško: Obdivujem odvahu, s akou sa František Novosád pustil do písania svojej najnovšej knihy. Analyzoval v nej dosť nešťastný prístup, aký dosiaľ používa väčšina autorov pri podávaní dejín Slovenska, osobitne dejín 20. storočia. Pritom nám ponúka vlastný, kvalitatívne vyšší výklad histórie a prináša aj mimoriadne zaujímavé skutočnosti, aké som ako politický komentátor možno ani nečakal. Nepochybne medzi najoriginálnejšie state patrí tá, v ktorej na neveľkej ploche hutne rozoberá príbeh vzostupu a pádu SDĽ. Upútal ma autorov prístup, akým odhaľuje príčiny, že sa táto strana stala koncom roku 1992 jazýčkom na politických váhach Slovenska, až si myslela, že je to jej hlavné poslanie. Pritom stratila schopnosť reprezentovať záujmy určitých skupín obyvateľstva. SDĽ mala mať na čele autokrata, ktorý by vedel, kedy má povedať áno a kedy nie. Nemala. Dnešok nastoľuje otázku, či takýmto predstaviteľom súčasnej ľavice je práve Robert Fico. Zaujali ma úvahy o Mikulášovi Dzurindovi, o slovenskom bonapartizme, ktorý bol možno funkčný v prvom období pri nastolení určitej politickej rovnováhy, ale teraz už vyhľadáva skôr prevahu. Novosád sa zaoberá aj otázkami, či je ideológia v politike prežitá, aké sú súčasné úlohy štátu, tendencie jeho ekonomickej efektívnosti a sily súdržnosti obyvateľov. Kniha prináša veľa pálčivých tém. Súhlasím s jej autorom, že pokiaľ ide o písanie o verejných otázkach, nemôže iba hodnotiť. Verejný život je totiž konfrontáciou, zrážkou rozličných pohľadov a prístupov. František Novosád: Som rád, že aj vďaka Klubu Nového slova môžem prezentovať svoju knihu. Pokúsil som sa v nej analyzovať slovenskú spoločnosť troma spôsobmi – personálnym vývojom, v inštitucionálnej rovine a na základe toho, že sa spoločenský poriadok vytvára rozličnými formami koordinácie. Dejiny novovekej spoločnosti vo všeobecnosti sú vyrovnávaním sa s kapitalizmom a so vzťahmi, ktoré prináša. Jedným zo spôsobov tohto vyrovnávania bol aj reálny socializmus. Slovenské dejiny sa v tomto smere od ostaných mimoriadne nelíšia. Ak áno, tak najmä v tom, že sa oneskorene riešila národná otázka. Slovenská politika sa vždy orientovala na vyrovnávanie sa s inými národmi a na to neraz nasadzovala celý svoj potenciál. Potvrdzuje to aj reťaz politických zvratov v rokoch 1918, 1939, 1945, 1968 a 1989, keď nemala vždy dosť síl na to, aby získala pre zmeny celú spoločnosť. Každý dejinný zlom prinášal na povrch aj čudné indivíduá. A neboli to povestné osmičky, ale jednotky v dátumoch, keď sa napokon rozhodlo o ďalšom smerovaní. Spomeňme si na roky 1901, 1921, 1941, 1951, 1971, či 1991. Najväčšie problémy boli vždy tie, ktoré sme si spôsobili sami, a nie tie, ktoré na nás vplývali zvonku. Slovenské politické elity mali vždy problémy so svojím uplatnením. Nepodrobili sa hlbšej sebareflexii. Potvrdzuje to aj osud dominantných ideológií. Jediným subjektom, ktorý sa s tým teraz vyrovnáva, je KDH. To je tam, kde má byť, a hovorí to, čo chcú počuť jeho voliči. Všetky ostatné ideológie sú posunuté a nevedia si nájsť adekvátnu politickú reprezentáciu. Či už ide o liberalizmus alebo občiansky konzervativizmus – tam ide až o absurdné divadlo. Politicky najtragickejšie je na tom ľavica, ktorá sa dosiaľ nedokázala zorientovať. Či je Robert Fico ten, ktorý ju vytiahne z jej neurčitosti? V tom som skeptik. Netvrdím, že Fico nie je schopný politik. Skôr ma trápi, aký je celkový politický potenciál ľavice na Slovensku.Strana, ktorá trvalo nedosahuje 20-percentné preferencie a v slovenských pomeroch (máme takmer 3 000 obcí) aspoň desaťtisíc pravidelných aktivistov, za veľa nestojí. Taký politický subjekt na Slovensku vôbec neexistuje. Mikuláša Dzurindu zvyknú hodnotiť ako politika, ktorý šíri rovnováhu, udržuje systém v chode. Je to iba zdanie. V súčasnej vládnej koalícii nevidím osobnosť, ktorá by to spĺňala. To však neznamená, že by sa v nej takýto človek nenašiel. Napokon aj Dzurinda bol jedného dňa do svojej funkcie ,,hodený“. A pokiaľ ide o jeho demokratický bonapartizmus, keď vodca nedokáže viesť, treba ho čím skôr hodiť do koša. Jednou z príčin zlyhania SDĽ bolo aj to, že sa obrátila chrbtom k maďarskej menšine, ktorej podstatná časť bola vzhľadom na svoje sociálne postavenie na juhu Slovenska vždy ľavicovo orientovaná. Strana dokonca vyhnala zo svojich radov Betku Borzovú, ktorá bola podpredsedníčkou SDĽ práve za maďarskú menšinu. M. Leško: SDĽ nikdy nerobila rozhodnutia bez toho, aby si predtým nespočítala, aké postoje zaujmú k tej-ktorej problematike ostatné politické strany. Až potom hľadala tzv. rozumný kompromis. Rok 1992 bol pre ňu zlomový aj vo vzťahu k menšinám. Ale takýchto zlomových situácií prišlo ešte veľa. F. Novosád: SDĽ mala šancu získať aj maďarských voličov. Nevyužila to a tak celý juh volí pravicu. Samozrejme, nebolo to od SDĽ fér, ale v každom prípade išlo o ťažké rozhodovanie. Tvrdíte, že filozofia na Slovensku ešte nikdy nebola na tom tak zle ako teraz. Má vôbec filozofia nejaký význam pre súčasnú spoločnosť? F. Novosád: Knihy sú na Slovensku veľmi drahé. A ľudia ani nemajú čas na čítanie. Vzdelanie je však dôležité na to, aby spoločnosť prežila, na to, aby prežila na určitej úrovni. Na Slovensku existuje 20 univerzít, na každej sa učí filozofia, politológia, žurnalistika. Ale je to garancia lepšieho politického vzdelania? Nie. Vlastne ani nepoznáme ľudí, ktorí tieto predmety prednášajú. A čo sociológia? F. Novosád: Súčasná slovenská sociológia neskúma, aké sú podstaty spoločenských problémov, ale to, čo si o nich ľudia myslia. Potom sa s výsledkami prieskumov verejnej mienky manipuluje. Kritický stav spoločenských vied sme si spôsobili aj svojou lenivosťou. Ak ktosi mal pred rokom 1989 talent, tak si ho uchoval aj v nových podmienkach. A keď ho nemal predtým, nezískal ho ani neskôr. V 70-tych a 80-tych rokoch však bolo v jednotlivých spoločenských vedách najpohodlnejšie nič nerobiť. A dodnes sa mnohí tejto pochybnej zásady držia. Odkiaľ beriete tú skepsu k Smeru – sociálnej demokracii? Veď na Slovensku doteraz ľavica nikdy nemala také vysoké predvolebné preferencie, ako má táto strana. F. Novosád: Za skeptika sa nepovažujem, len hodnotím, v akom stave sú súčasné spoločenské vedy. Pritom v minulosti išli do nich obrovské peniaze.Spomínali ste, že SDĽ vždy najprv zvažovala, ako bude reagovať jedna a ako druhá strana a až potom sa na základe toho rozhodovala. Má si vôbec slovenská ľavica brať ponaučenia od kohosi v európskom priestore? F. Novosád: Má. Z dejín severských spoločností sa môžeme ponaučiť. V 19. storočí boli škandinávske krajiny veľmi chudobné. Vysťahovalectvo zo Švédska bolo rovnako veľké ako zo Slovenska. Ale vedeli, ako sa z tohto marazmu dostať. Aj v novej situácii, napriek prevládajúcim trendom vo svete, obyvatelia severských štátov udržiavajú vzájomnú súdržnosť a solidaritu. Politika je tu aj na to, aby neprenechala voľný priestor silám, ktorú sú namierené proti spoločenskej súdržnosti. V tom som optimista. Základom zásadného politického sporu je vždy spor medzi ľavicou a pravicou. Dnes to u nás, ale vôbec vo svete vyzerá, že pravica je na tom lepšie. Ale to je iba zdanie, dočasné zdanie.Prečo sa na SDĽ nenaviazali manažéri bývalých socialistických podnikov, ako to bolo v ľavicových stranách v susednom Poľsku, Maďarsku, ale aj v Česku? Do SDĽ šli najmä ľudia zo straníckych funkcionárskych štruktúr, a to bola chyba. F. Novosád: Prichádzame k fenoménu Vladimír Mečiar. Ja v ňom však nevidím nič záhadné. V 80-tych rokoch nastúpila na Slovensku nová, pomerne mladá priemyselná nomenklatúra. Išlo o vzdelaných ľudí, schopných manažérov, ktorí riadili vo fabrike aj s vyše tritisíc pracovníkmi. Do funkcií sa nedostali na základe straníckej protekcie. Skôr naopak, komunistická strana sa musela uchádzať o ich priazeň.Po novembri 1989 sa dostala k moci pravica, ktorá rozpútala kádrovú vojnu. SDĽ sa tohto manažment nezastala, dokonca ho od seba odháňala. Ten si preto chcel vytvoriť vlastnú politickú reprezentáciu. Mečiar si uvedomil, že môže bývalých socialistických manažérov využiť. Napokon, poznal ich mentalitu, správanie sa, väzby, veď dlhé roky pôsobil v ich prostredí. V tom spočíva celé tajomstvo vzniku a prvých úspechov HZDS. Nijaké čaro, záhadné fluidum, prehnaný nacionalizmus, či orientácia na Východ, ako sa to Mečiarovi niekedy podsúva. Oprel sa o najhodnotnejšie sociálne skupiny, ktoré sa potom stali jadrom novej slovenskej buržoázie.Sú naše dejiny naozaj naše? Ľavica je v útlme a aj keď bola vo vláde, tak iba korigovala to, čo robili jej koaliční pravicoví partneri. Vôbec neformuluje svoje postavenie ani poslanie napríklad v ekonomike. Prečo? F. Novosád: Vo svojej knihe píšem aj o postavení Slovenska vo svete. Niekedy doňho prenikajú vonkajšie vplyvy brutálnejšie ako v susedných štátoch. Slovensko nikdy nebolo izolovanou krajinou. To, čo sa teraz deje v našej spoločnosti, sa deje predovšetkým na základe jej vnútorných problémov. Tie však tiež nie sú celkom imúnne voči vonkajším vplyvom. M. Leško: Priateľ Novosád píše aj o možnostiach štandardizácie spoločnosti na Slovensku. Podľa neho je kritériom to, ako sa v nej bude politická strana reprezentovať. V tom s ním nesúhlasím. Pohľad zvonka nie je nevýrazný. Je to čosi, čo môže vnášať do slovenského politického života korekcie. A svoj zmysel prináša aj regionálna politika. Napríklad vo voľbách do orgánov VÚC je Smer (a nielen on) schopný sa spojiť so SNS alebo s ktoroukoľvek pravicovou stranou či s HZDS. Ide o príznak toho, že sa hľadá cesta ľahšieho odporu. Bez ohľadu na to, čo to urobí so základnou orientáciou strany. Možno v tom ľudia chápu určitý pragmatizmus, ale mali by existovať nejaké hranice, ktoré by boli už pre tú či onú politickú silu neprekročiteľné. F. Novosád: SDĽ spotrebovala obrovskú časť svojej energie na to, aby ju ako postkomunistickú stranu Socialistická internacionála rešpektovala. Preto ani v mysli nepripustila, že by v krajoch ponúkla spoluprácu SNS či HZDS. Teraz, naopak, Internacionála vynakladá veľa úsilia na to, aby na Slovensku našla sebe blízku silnú politickú stranu. Aj preto si z toho Smer nerobí takú ťažkú hlavu a je pragmatickejší. Napokon, rakúski ľudovci sa spojili s heiderovcami. Najprv bolo pre to na Západe veľa kriku, ale teraz si na to sotvakto spomenie. Slovenská spoločnosť je stále amorfná, neurčitá, máloktoré sociálne skupiny majú jasné východiská zo svojho postavenia. Preto bezdomovec bude naďalej voliť SDKÚ a človek s desaťizbovým bytom Smer. Mentálne táto diferenciácia nie je zachytená. Preto aj tie čudné koalície v regiónoch. Niektoré strany dokážu nevyjasnenosť voličských postojov využiť vo svoj prospech. Akú úlohu v tom zohrávajú televízie, rozhlas a tlač? F. Novosád: Sila pôsobenia médií, ktoré nám chcú úspešne vsugerovať, že sme na tom všetci dobre a že všetci máme radi Mojsejovcov, SuperStar či najnovšie reality šou, je veľká. Využívajú to aj politické strany, ale svoje ideologické zásady otvorene vyjadruje iba KDH. Ostatné ich zrejme ani nemajú. A čo cirkvi na Slovensku? F. Novosád: Na Slovensku je to tak, že cirkev predstiera, že má vplyv na politiku. A politické strany predstierajú, že ju počúvajú. Postupne sa to má premietať aj do života, Slovensko sa spútalo systémom zmlúv s Vatikánom. Skutočnosť je však iná. Aj cirkevní hodnostári priznávajú, že to KDH preháňa so zabezpečovaním postavenia katolíckej cirkvi v spoločnosti. Pre cirkev to v konečnom dôsledku vôbec nemusí byť užitočné. Niečo iné je účasť na nedeľňajších bohoslužbách, ale v praxi sme podľa mňa rovnako ateistická spoločnosť ako česká či maďarská. Aj keď mnohí tvrdia opak.
Pomohol by vyčisteniu našej politickej scény väčšinový volebný systém? M. Leško: Možno by pomohlo to, keby strany uchádzajúce sa o dôveru voličov mali povinnosť zložiť vysokú peňažnú kauciu. Potom by malé straničky ostatným nezavadzali. Stredná Európa však nie je stavaná na väčšinový systém. Možno ešte miešaný by Slovensku pomohol, ale väčšinový určite nie. F. Novosád: Na začiatku 90-tych rokov sa mali prijať oveľa prísnejšie pravidlá pre registráciu nových politických strán, vrátane viazaného mandátu poslancov. Podpora väčším stranám by bola výraznejšia. Alebo nám budú vládnuť silné politické strany alebo pomaly polovica tzv. nezávislých poslancov bude v Národnej rade pod lobistickými vplyvmi. Iný výber nás nečaká.
