Úžerník – hriešnik stredoveku

Jacques Le Goff (1924), v súčasnosti jeden z najznámejších svetových medievalistov, najradšej pracuje v noci. „Potrebujem noc, aby som znovu objavil minulosť, umožňuje mi odpútať sa od prítomnosti,“ hovorí. Navyše iba v noci vraj môže vzniknúť kniha, ktorá v sebe ukrýva aspoň kúsok vášne. Peníze a život (Ekonomika a zbožnosť ve středověku) je síce knižka útla, napriek tomu jej Le Goffovi vlastná zanietenosť nechýba. Le Goff sa o stredovek začal zaujímať už počas štúdia na lýceu. Vďaka vynikajúcemu učiteľovi Henri Michelovi sa naučil, ako správne pristupovať k historickým dokumentom, aj to, že je dôležitejšie historické udalosti vysvetľovať ako o nich len rozprávať. Rady, ktoré si osvojil počas študentských čias, zúročuje doteraz. S historickými faktmi narába úctivo, zároveň však každý rukopis, každý text či obraz študuje s veľkou náruživosťou. A s trpezlivosťou, ktorá dnešnej generácii neraz chýba. Kniha (či skôr väčšia štúdia) Peníze a život rozoberá problematiku stredovekého úžerníctva. Hlavnou postavou Le Goffovho takmer literárneho rozprávania je teda úžerník (po česky lichvář), ktorý – hoci mal v stredoveku zvláštne postavenie – je viacerými historikmi dnes spätne považovaný za predchodcu kapitalizmu. Neznamená to však, že Le Goffova štúdia je nejakou cestou do minulosti ekonómie. „Nebudu na tomto místě provádět fundovanou ekonomickou analýzu, která by musela brát v potaz způsob, velmi odlišný od dnešního, jakým jsou vnímány skutečnosti, jež dnes utvářejí obsah specifické disciplíny, tedy ekonomie.“ (s. 17) V centre Le Goffovej pozornosti je stále človek. „Dějiny, to jsou především lidé.“ (s. 67) Človek – úžerník, konfrontovaný so stredovekou spoločnosťou, ktorá odpovede na otázky a riešenia na všetky problémy hľadala v Biblii. „Autorita Bible udávala původ, osvětlení a postup při řešení daného případu.“ (s. 18) Náboženstvo sa stalo spovedníkom aj pri vyrovnávaní sa s fenoménom úžery. Úžera bola v stredoveku opisovaná a znázorňovaná mnohými spôsobmi. Boli to najmä stredoveké exemplá, ktoré sa stali pre historikov zdrojom svedectiev. Čerpá z nich aj Le Goff. Vo všeobecnosti však možno povedať, že úžera bola definovaná ako neprávom nadobudnutý zisk. V 13. storočí však takéto nadobudnutie majetku nebolo považované iba za zločin, ale aj za hriech. Predovšetkým hriech proti spravodlivosti – tento pojem bol aj kľúčovým pojmom vtedajšej ekonómie (i keď vtedy ešte nemožno hovoriť o ekonómii v pravom slova zmysle). Jediná cesta úžerníka teda po smrti smerovala do pekla (Le Goff uvádza niekoľko spôsobov zobrazovania úžerníka – či už pred tým alebo po tom, ako zomrel). Nádej na spásu svitla hriešnikovi až na sklonku 13. storočia, keď sa zrodil očistec. „Od roku 1000 až do 13. století prodělal Západ mohutný vývoj a lidé i církev nemohli nadále snášet zjednodušující opozici mezi rájem a peklem. Když byly vytvořeny podmínky k tomu, aby bylo definováno třetí místo v záhrobí, kde se budou mrtví moci očistit od zbytků svých hříchů, objevilo se slovo purgatorium, očistec.“ (s. 56 – 57) Čiernobiele videnie posmrtného života tak nadobudlo tretí rozmer – miesto, v ktorom aj úžerník mohol dospieť k spáse. Podmienkou bolo vrátiť všetko, čo človek počas života získal neprávom. Celé bohatstvo. Napriek tomu sa našli takí, ktorých kázania o pekelných mukách neprinútili vzdať sa nadobudnutého majetku. A pritom z očistca viedla len jedna cesta – do raja. Človek však od počiatku dejín riskoval. Rád vzdoroval, neraz provokoval. Aj za cenu, že bude potrestaný. Stredoveký človek mal takisto na výber – mohol voliť peklo či raj. Rovnako ako dnes sa nespovedal len pred Bohom či spoločnosťou, ale aj sám pred sebou. A úžerník, nech už bol pred ôsmimi storočiami zatracovaný alebo spasený, sa tiež podieľal na chode stredovekej pospolitosti. Tento „obchodník s budúcnosťou“, ako ho nazval Le Goff, podnietil, ako som už spomenula, v istom zmysle vznik kapitalizmu – „ekonomického systému, který se navzdory svým nedostatkům a nespravedlnosti i přesto, že byl v určité době vystaven zevrubné kritice a potupě, na Západě stává nositelem pokroku.“ (s. 33) Jacques Le Goff nie je typ historika, ktorý má tendenciu zasypávať čitateľa množstvom dátumov, historických udalostí, politických dohôd či mien panovníkov. Je oveľa viac spisovateľom ako jednoduchým zberačom historických faktov. Slovo pre neho nie je len jednoduché zoskupenie hlások, ale prostriedkom na vytváranie nových významov. Le Goffove vedomosti sú také široké a hlboké, že si môže dovoliť balansovať na hrane vedeckého a literárneho štýlu. Častokrát obávanú históriu mení vo svojich knihách na dobrodružstvo, do ktorého čitateľa vtiahne už po prvej stránke a nepustí ho, kým s ním túto misiu nedotiahne do konca. (Jacques Le Goff: Peníze a život. Argo, Praha 2005)