V šuflíku písacieho stola mám pripravenú veľkú obálku. Na obálke meno Miro Procházka. Od utorka 18. októbra viem, že túto obálku adresát neotvorí, lebo – Je predsa október a vonku leží hmla a mne je lepšie takto len zďaleka sa dívať tým všetkým klope srdce a ja som len divák z poslednej galérie.
Keď som Mirovi – myslím, že v júli – telefonovala, dohodli sme sa, že prídem na kávu a donesiem mu rozhovor s Arnoštom Lustigom, ktorý som robila pre Slovo. A chcela som mu dať prečítať aj svoju novú knižku. Žiaľ, káva sa už nekonala, Miro šiel do nemocnice (ja starý hypochonder, povedal mi vtedy) a hodiť mu obálku len tak do schránky mi pripadalo suché. Lebo s Mirom boli najzaujímavejšie rozhovory. A stretnutia. Mal dve veľké lásky – Laca Novomeského a svoju ženu Marínu (Kráľovičovú). Bol obdarený intelektom a šarmom, no aj citovosťou, ktorú rád prekrýval veľkým gestom. Doma bol v poézii aj publicistike, vo filme aj dráme, v športe aj politike, na svojej ceste životom sa stretol s mimoriadnymi osobnosťami – od herečiek a hercov, cez dramatikov a režisérov až po športovcov a politikov. Písal poéziu, no poéziu vedel vniesť aj do športových olympiád, na ktorých sa zúčastňoval ako novinár. Z každej svojej zahraničnej služobnej cesty – či šiel na filmový festival alebo s Marínou do Paríža na oneskorenú svadobnú cestu (pri výročí zlatej svadby) – priniesol nezabudnuteľný záznam, ktorý ponúkal svojim čitateľom i poslucháčom. Čitatelia Slova si spomenú na jeho filmové recenzie zo svetových festivalov, ale i pozoruhodné letné rozhovory s politikmi, v ktorých sa pokúsil odhrnúť závoj z ich všedného života. Lebo – rovnako ako jeho obľúbený Laco Novomeský – vedel, že život, to sú práve tie veci a vecičky sveta. Je október a Miro nám odišiel. Ale kto ho mal rád, ten sa s ním nelúči, on nie je veľmi na rozlúčky.
