V súvislosti s prezidentom či premiérom a ich reálnym vplyvom sa často používa prívlastok silný, resp. slabý. Ten v kontexte prezidentskej formy vlády naznačuje množstvo kompetencií, ktoré sú kumulované do rúk prezidenta. To isté platí o premiérovi v prípade kabinetnej formy vlády. Prívlastok „silný“ prezident či predseda vlády nie je len o miere vplyvu, ale aj o veľkosti ich politickej zodpovednosti. Presunom viac ako 400 rôznych kompetencií sa posilnila aj naša lokálna a regionálna politika. Samosprávy môžu svojimi rozhodnutiami pripísať dôležitosť rôznym oblastiam svojho života. Mestská hromadná doprava, sieť predškolských a školských zariadení, široká škála sociálnych služieb či rozličná podoba priamej a nepriamej podpory podnikania. Karty byli rozdané To všetko sú oblasti, v ktorých sa naše obce, mestá i samosprávne kraje môžu naplno realizovať. Jediným kritériom ich sebarealizácie sú pochopiteľne ekonomické zdroje. Práve kombinácia širokej škály služieb a veľkosti rozpočtu sú základnými črtami silnej, prípadne slabej samosprávy. Práve pri tejto klasifikácii sa musí začať diskusia o skvalitňovaní najnižšej úrovne politiky. Rovnako v prípade silných, ako aj slabých samospráv ide o čo najefektívnejšie využívanie finančných zdrojov a zvyšovanie príjmovej časti rozpočtu z iných, vonkajších zdrojov, ako aj o financovanie širokej škály kvalitných služieb. Samozrejme, že namieste je aj diskusia o politickej zodpovednosti, a to hlavne medzi najvyššími predstaviteľmi samosprávy a nepochybne aj o kvalite práce úradov a úradníkov. Politická zodpovednosť verzus alibizmus Politickú zodpovednosť je potrebné vnímať aj ako časť vzťahu medzi politikmi a vonkajším prostredím. V samospráve sa prejavuje aj ako vzťah medzi konkrétnymi politikmi a občanmi. Jej miera priamo závisí od každého rozhodnutia, hlasovania a verejnej diskusie. Pravdou ostáva, že komunálni politici sa tak ako ostatní politici delia na zodpovedných a nezodpovedných. Tých druhých je z objektívnych príčin viac. V prvom rade preto, lebo za každé chybné rozhodnutie poslancov obecného, mestského či krajského parlamentu nesie zodpovednosť štatutár. A nie tí, ktorí hlasovali tak, ako hlasovali. Keďže kolektívna vina neexistuje a zodpovednosť je stále len individuálna, nekompetentnosť, nezodpovednosť a populizmus majú v komunálnej sfére živnú pôdu. Tá by však mala byť nahradená nielen verejnou kontrolou, ale priamou diskusiou. Priama diskusia s občanmi o riešení každodenných problémov je v porovnaní s politikou na národnej úrovni obrovskou výhodou aj samozrejmosťou. Otázna je však jej intenzita. Reformy druhého radu Prostredníctvom reformy verejnej správy sa posilnili samosprávy na úkor štátu ako celku. Sprievodnou akciou celého tohto procesu sú aj reformy tzv. druhého radu. Ide o reformy, ktoré neboli vyvolané žiadnymi právnymi normami, nariadenia či uzneseniami. Sú však prirodzenou reakciou na presun moci, zodpovednosti i kontroly. Za takéto reformy môžeme považovať vnútornú reformu politických strán, posilnenie pôsobnosti lokálnych médií i prehĺbenie aktivít mimovládnych organizácií. Práve takéto reformy a ich intenzita sú priamo ovplyvnené životom samospráv. Ich podoba musí byť priamo úmerná tomu, či sa strany, médiá a mimovládne organizácie nachádzajú v prostredí silnej či slabej samosprávy. Až potom bude najnižšia úroveň politiky o politike ako takej. Teda o výraznej konkurencii politických alternatív, o konkurencii pri poskytovaní služieb a tiež o presadzovaní spoločných zámerov aj vo vzťahu k vláde a vládnej politike. Objektívna existencia rozdielov Za prvý signál priradenia sa k silným samosprávam môžeme považovať vytvorenie Združenia primátorov krajských miest K8. Doterajšie fungovanie K8 bolo na neformálnej báze. Nespokojnosť členských miest s presadzovaním ich záujmov v najväčšej strešnej organizácii ZMOS-om a prostredníctvom neho vyvrcholila spracovaním návrhu na vznik oficiálneho združenia. Krajské mestá sú predovšetkým metropoly, ide o hlavné mesta našich krajov. Ich záujmy, ale aj potreby sú v mnohom odlišné v porovnaní s inými mestami. Práve takéto odlíšenie a záujem o spoločný, koordinovaný postup pri presadzovaní špecifických priorít je dôkazom spájania istého druhu rovnakých samospráv. Komora starostov a Komora primátorov predstavujú orgány, v ktorých oddelenie pôsobia starostovia a primátori. Na stretnutiach definujú spoločný postup v rámci Združenia miest a obcí. Aj toto je dôkazom existencie objektívnych rozdielov medzi samosprávami. Rozdeľovanie samospráv na silné a slabé nemôže mať za cieľ vylúčenie jedných alebo druhých z rozhodovacích procesov. Predovšetkým musí predstavovať ucelený pohľad na existujúce rozdiely v samosprávach. Analýza fungovania samospráv sa nemôže realizovať vtedy, keď sa detailne nepoznajú ich odlišnosti a to, čo ich robí odlišnými. Veď samospráva je o samostatnej správe vecí verejných, a tam nie je možné aplikovať len jednu univerzálnu schému práce.
Autor je politológ a pôsobí v samospráve
