Vo svete sa každoročne usporadúvajú stovky filmových festivalov. Taliansko má predovšetkým svoje Benátky, ale popri nich tu existuje mnoho ďalších inšpiratívnych podujatí. Jedným z nich je festival MedFilm, ktorý sa tohto roku – v dňoch 7. – 13. novembra – konal už po jedenásty raz. „Dnešný svet potrebuje ľudí, ktorí sú plní lásky a bojujú za život prinajmenšom rovnako intenzívne, ako iní bojujú za deštrukciu a smrť.“ Táto Gándhího myšlienka bola ústredným mottom festivalu, ktorý jeho organizátori charakterizujú slovami: „Festival MedFilm z rešpektu k ľudskej dôstojnosti a etnickej a kultúrnej rôznorodosti vyvíja konkrétne aktivity s cieľom umožniť výmenu myšlienok, informácií a poznatkov s vedomím, že kultúra a umenie sú schopné najmä u mladých ľudí vytvárať sociálne povedomie o naliehavých problémoch, ktoré existujú bez rozdielu tak v bohatých, ako aj v chudobných krajinách. Základnými princípmi MedFilmu sú: ochrana občianskych práv a interkultúrny dialóg, vzdelávanie a výchova mládeže v sociálnej a kultúrnej oblasti, predstavenie a šírenie talianskej, stredomorskej a európskej kultúry a umenia, ochrana životného prostredia a úcta k nemu. Za každým filmom sa skrýva svet kultúry a identity, neoceniteľné dedičstvo pre budúcnosť. Bez filmu by kultúrne dedičstvo nás všetkých bolo ohrozené.“ Pre našinca nie celkom priehľadný názov MedFilm súvisí s pomenovaním Stredozemného mora (Mediterraneum): v programe festivalu sa kladie dôraz na snímky zo stredomorských krajín. Skladal sa zo štyroch súťažných (hlavná súťaž, súťaž Eurimages, talianske filmy, krátke hrané snímky) a siedmich nesúťažných sekcií, pričom prím hralo Turecko v súvislosti s jeho prípravou na vstup do Európskej únie. Hlavná téma festivalu znela: „Exil, alebo pomoc?“ Celkovo boli v rámci festivalu uvedené dve stovky filmov, z toho tri de-siatky celovečerných hraných. AMOR A PSYCHÉ PRE VÍŤAZA Hlavnú cenu nazvanú Amor a Psyché si odniesol film palestínskeho režiséra Rašida Mašarawiho Čakanie, príbeh režiséra, ktorý pred odchodom do exilu dostane za úlohu vybrať hercov pre budúce Palestínske národné divadlo. Cestujúc po utečeneckých táboroch v Jordáne, Sýrii a Libanone, uvedomuje si situáciu ľudí, ktorú vyjadruje titul filmu, a pod vplyvom týchto stretnutí prehodnotí svoje rozhodnutie emigrovať. Cena za umelecký prínos sa ušla originálnemu tureckému filmu Istanbulské rozprávky, v ktorom päť mladých režisérov spracovalo podľa scenára jedného z nich päť príbehov obyčajných ľudí, vrcholiacich počas jednej dramatickej noci. V koncentrovanej podobe vyrozprávané realistické príbehy, ktoré sa v určitých časových bodoch pretnú, sú poeticky pripodobnené známym rozprávkam (Šípková Ruženka, Popoluška, Snehulienka a sedem trpaslíkov). Ráno sa protagonisti zhodou okolností stretnú na jednom moste a nasledujú klarinetistu, ktorý pripomína legendárneho potkaniara s jeho smrtonosnou píšťalkou… Zvláštne uznanie získal Alžírčan Nadir Moknéche za film Viva Laldjérie, príbeh troch žien – matky, dcéry a jej priateľky – žijúcich v jednom hoteli v alžírskej metropole. NECH ŽIJE EURIMAGES Eurimages, podporný kinematografický fond Rady Európy, dal vzniknúť už celému radu pozoruhodných filmov. Keďže vždy musí ísť o koprodukciu minimálne troch krajín, dochádza pritom aj k zaujímavým stretnutiam a prelínaniam kultúr. Aj preto sa organizátori Medfilmu rozhodli po prvý raz zaradiť do programu osobitnú súťaž o cenu Eurimages Italia (autor tohto textu mal tú česť byť jedných zo siedmich členov poroty pre túto kategóriu). Spomedzi siedmich súťažných snímok „vyskočil“ víťaz celkom jednoznačne: stal sa ním film palestínskeho režiséra Hany Abu Assada Paradise Now. Jeho protagonistami sú dvaja mladí muži, potenciálni samovražední atentátnici, ktorí dostanú za úlohu uskutočniť bombový atentát v Tel Avive. Režisér psychologicky vierohodne a citlivo vykresľuje ich motivácie, ich odhodalnie, ale aj váhanie, pochybnosti, zmeny postojov k tomu, čo je ich úlohou. Porota ocenila práve mnohoznačnosť autorského pohľadu, vďaka ktorej sú títo hrdinovia vykreslení ako páchatelia i obete zároveň. Sympatický je aj otvorený koniec filmu, ktorý necháva divákovi priestor na vlastnú interpretáciu. Pozoruhodný bol aj grécko-turecký film Rukojemníci režiséra Costantinosa Giannarisa, inšpirovaný skutočnou udalosťou, ktorá sa odohrala v severnom Grécku v roku 1999, keď mladý Albánec uniesol autobus aj s cestujúcimi s cieľom dostať sa z Grécka späť do svojej vlasti. Muž, ktorý sa spočiatku javí jako zločinec, si postupne získava sympatie unesených cestujúcich i divákov: jeho zúfalý čin je totiž výsledkom nedôstojného postavenia a ustavičného ponižovania, ktoré si ako cudzinec so štatútom akéhosi druhoradého človeka musel vytrpieť. Jeho fyzická likvidácia albánskou políciou v závere sa potom javí ako celkom zbytočná smrť, ktorá nič nerieši. Niektorých členov poroty zaujal aj film „z iného súdka“: v celkom nepolitickom Páde anjela rozpráva Semih Kaplanoglu mystický príbeh mladého dievčaťa, ktorého jednotvárny život (je chyžnou v malom hoteli) ovplyvní kufor so šatstvom neznámej ženy, ktorá spáchala samovraždu. Film zaujal pomalým, ale nie nudným tempom, dôsledným vykreslením tajomnej atmosféry, minimalizmom použitých formálnych prostriedkov. Naopak, sklamaním bola snímka režiséra rumunského pôvodu Radu Mihaileana, ktorý pred niekoľkými rokmi očaril aj našich divákov vynikajúcou trpkou komédiou Vlak života. V snímke Byť, žiť a stať sa spracúva životný príbeh malého černoška z Etiópie, ktorého si adoptuje sefardský rodičovský pár z Tel Avivu. Ide vlastne o zúfalý čin jeho matky, ktorá využije humanitárnu záchrannú akciu: malý protagonista nie je ani žid ani sirota. Žiaľ, to, čo nasleduje, je dosť rozvláčne, nesúrodé rozprávanie s nelogickými zvratmi a melodramatickými prvkami a nekonečne „nadstavovaným“ koncom. Od autora Vlaku života by sme očakávali viac. PESTROSŤ PREDOVŠETKÝM Treťou festivalovou súťažou bola skromne zastúpená sekcia nových talianskych filmov. Spomedzi piatich titulov zvíťazila snímka režiséra Ferzana Ozpeteka, v Taliansku žijúceho Turka, autora aj u nás uvedených filmov Ignoranti a Okno naproti. Jeho najnovšie dielo, ktoré sme mohli vidieť aj na tohtoročnom festivale Art Film v Trenčianskych Tepliciach/Trenčíne, však nedosahuje úroveň tých predošlých: príbeh protagonistky filmu Sväté srdce, mladej továrničky, ktorá sa bez presvedčivejšej motivácie rozhodne zasvätiť svoj život pomoci chudobným, je patetický a tézovitý, čo u Ozpeteka, osvedčeného majstra psychologickej drobnokresby, nepríjemne prekvapí. Dojem zo Svätého srdca možno stručne zhrnúť slovami, že aj majster tesár sa niekedy utne. Kto sa neuťal, bola slovenská herečka Barbora Bobuľová v hlavnej úlohe, za ktorú tohto roku získala Donatellovho Davida, taliansku výročnú cenu za herecký výkon. Štvrtou a poslednou súťažou bola bohato obsadená sekcia krátkych filmov, v ktorej zvíťazili snímky z Francúzska a Poľska; členom desaťčlennej študentskej poroty, ktorá ju hodnotila, bol aj poslucháč réžie na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU Mátyás Prikler. Práve táto sekcia naplnila poslanie, ktoré si MedFilm dáva do vienka – byť nielen festivalom, ale aj „laboratóriom“, diskusnou tribúnou, miestom konfrontácií: o filmoch a ich hodnotení totiž mladí porotcovia diskutovali s trestankyňami v jednej z rímskych väzníc. Prezidentka festivalu Ginella Voccaová nám o tomto nápade povedala: „Osadenstvo talianskych väzníc tvoria až zo štyridsiatich percent cudzinci, imigranti, ktorí majú neraz originálny pohľad na filmy, odlišný od názoru odborníkov. Ich práca v porote je súčasťou výchovného programu, ktorým vo väzení prechádzajú.“ Bolo by nemiestne povedať, že festival sa týmto spôsobom ešte viac otvára verejnosti, ale v každom prípade ide o zaujímavú myšlienku netradičnej spolupráce. Hoci Slovensko nemalo žiadne zastúpenie v súťažiach, mimo súťaže boli uvedené aspoň štyri naše krátke filmy – dokumenty Hľadanie ilúzií Sahray Karimi a Čisté srdce Dany Rusnokovej, animovaná séria Ivana Popoviča Mr. No problem 1 – 7 a v rámci pocty študentskej porote Autoportrét M. Priklera. Ako nám prezradila G. Voccaová, vedenie festivalu uvažuje o prezentácii samostatnej sekcie slovenských filmov – možno už na budúci rok. Autor je filmový publicista
