Vydarených nahrávok je tak málo ako pochvalných hudobných (ale najmä literár/noved/ných) recenzií. Recenzie sú zvyčajne najvydarenejšie vtedy, keď nie sú príliš (alebo radšej vôbec) pochvalné. Recenzent si zahromží, predvedie svoju vzdelanosť, popresúša sa po móle na prehliadke najnovších recenzentských modelov. Autorovi stúpne adrenalín, anonymný čitateľ sa pozabáva. Nedávno som natrafil na jednu pochvalnú hudobnú recenziu. Slovenskú. O slovenskom diele. Recenziu napísala Slovenka. Do obrázkového mesačníka Miau. Týkala sa cédečka slovenskej speváčky Zuzany Smatanovej. Text priam sršal pochvalnými slovami. Superlatívmi. Prezrádzal, že materiál zvukového nosiča je srdcu recenzentky veruže veľmi blízky. To je nebezpečné. (Bože, však ja už píšem ako Hríb!) Duchovná (u žien častejšie: citová) spriaznenosť môže riadne zakaliť toľko ospevovaný a tak často vyžadovaný „objektívny pohľad“ a zamiešať karty. Karty sa však tentokrát nemiešali. Veď len kúsok po vyjdení predmetnej recenzie sa konalo slávnostné odovzdávanie hudobných ocenení a recenzentkina intuícia sa jednoducho – potvrdila. Veď slávicou, ak sa nemýlim, sa stala práve Zuzka Smatanová, držiteľka niekoľkých Aurelov. Hudobné ocenenia – najmä slovenských nosičov a interpretov – sú mi už poriadny kus času ľahostajné. Takže sa venujme radšej textu recenzie, ktorý zaujme hneď niekoľkokrát. Recenzentka vyzdvihuje na Smatanovej cédečku práve to, čo by automaticky malo obsahovať asi každé cédečko takého interpreta, ktorý stavia na imidži úprimnosti a „filozofického rozmeru“. Recenzentka Smatanovej tvorbu hodnotí slovami: „… jej úprimný a prirodzený hlas je skutočne odzbrojujúci a slová, ktoré vedľa seba ukladá, viac než zmysluplné.“ Hm, netušil som, že to, čo je bazálna, minimálna požiadavka pri každej pesničke, sa môže stať znakom vrcholného výkonu! A vlastne: čomu sa čudujem? Na Slovensku, kde veci väčšinou zťažka fungujú plynule a prirodzene a kde sa nenarodili a nikdy netvorili nijakí géniovia – azda iba s výnimkou Albrechta Dürera, ktorý navrhol hrad Červený kameň, alebo Majstra Pavla z Levoče – je vrcholným výkonom to, čo sa sa inde považuje za samozrejmý štandard. Recenzentka sa však štandardmi nezapodieva, taká je uveličená Smatanovou, ktoré je podľa nej „nádherne jednoduchá“. Nádherne jednoduchý – to u nás má dlhú tradíciu. Takým bol a je Meky Žbirka, Jožo Ráž, Jana Kirschner, Ivan Tásler, Katka Knechtová, Tomáš Bezdeda… Toľko nádherne jednoduchého spevavého vtáctva! Taká nádherne jednoduchá krajin(k)a! Tu by vlastne nič nemalo byť komplikované: ani úrady, ani zdravotníctvo, ani školstvo, ani… ani… domyslite si! Vráťme sa k textu recenzie a ukončíme — som už fakt vyfľusnutý — dnešné trkotanie citátikom z nej: „O tejto dievčine budeme počúvať ešte veľmi, veľmi dlho. Teda, pokiaľ nás neomrzí krása, ktorá je synonymom pre jej piesne, z ktorých vybrať iba jednu, najlepšiu, je absolútne nemožné.“ Jozef Varnusz
