PKK a integrácia Turecka do európskych štruktúr

Kurdská strana pracujúcich, známa najmä pod skratkou PKK (Partiya Karkeren Kurdistan), sa už od roku 1978 usiluje o praktické naplnenie práva Kurdov na sebaurčenie. Dovtedy boli ich problémy riešené skôr prostredníctvom demokratických pravidiel a inštitúcií, hoci často neúspešne. S narastajúcim tureckým nacionalizmom a porušovaním ľudských práv Kurdov však viera v pokojné riešenie kurdskej otázky klesala. Keďže Turecko – na ktorého území táto organizácia pôsobí a kde žije až 12 miliónov Kurdov (z celkového počtu 25 miliónov) – je zásadne proti plnohodnotnému uznaniu práv kurdskej menšiny, PKK sa svoje požiadavky pokúšala od roku 1984 riešiť teroristickými a vojenskými prostriedkami. Viac ako 20-ročný konflikt medzi tureckými ozbrojenými silami a PKK si doteraz vyžiadal viac než 37 000 obetí. Vývoj v PKK Relatívne silná pozícia PKK medzi kurdským obyvateľstvom v Turecku za posledné roky slabne. Okrem iných faktorov (urbanizácia, nesúhlas Kurdov s jej násilnými akciami, zatknutie Öcalana, medzinárodná izolácia atď.) je to spôsobené aj skutočnosťou, že PKK sa postupne vzdáva radikálnych a utopických požiadaviek a nastoľuje reálne požiadavky kurdského národa. Prívrženci strany nie sú pravdepodobne pripravení na náhlu demokratizáciu strany – nerozumejú premene strany z PKK na KADEK (Kurdsky kongres slobody a demokracie) a následne na Kongral Gel (Ľudový kongres) a veľmi zdráhavo prijímajú umiernené kroky vedenia, ktoré sa síce pochopiteľne, ale nepopulárne vzdáva svojich nekompromisných požiadaviek. PKK tak podľa niektorých analytikov stráca podporu najmä v severnej časti Kurdistanu (mesto Diyarbakir) a medzi radikálne zmýšľajúcimi Kurdmi. Podpora Kurdov je skôr smerovaná k strane HADEP (Ľudovo-demokratická strana), ktorá má podporu až okolo 70 percent Kurdov. Táto zmena v myslení vedenia nastala v roku 1999, keď zatkli generálneho tajomníka PKK Abdulaha Öcalana. Zatknutie a hrozba trestu smrti spôsobili minimálne to, že PKK, direktívne riadená práve Öcalanom, sa prihlásila k mierovému riešeniu svojich požiadaviek. Dokonca aj samotná požiadavka na vytvorenie kurdského štátu bola neskôr nahradená len kultúrnou autonómiou kurdskej menšiny v rámci Turecka. V súčasnosti PKK prostredníctvom svojho väzneného šéfa podporuje myšlienku konfederalizmu bez suverénneho štátu pre Kurdov, prostredníctvom ktorého by v „Kurdistane“ platilo turecké, európske a konfederatívne právo. Na druhej strane kontroverzie ohľadom zmien v PKK sú spôsobené aj faktom, že napriek už spomínanej demokratizácii strany sa z nej odštiepila skupina vplyvných predstaviteľov. Tí považujú stranu stále za teroristickú a autoritársku, resp. totalitnú. Osman Öcalan, brat Abdullaha, odchod zo strany označil za reakciu na autoritárske praktiky svojho brata, na medzinárodnú izoláciu PKK či prenasledovanie bývalých členov PKK. V neposlednom rade je PKK kritizovaná za to, že nedokáže povedať nie terorizmu, navyše ak jej niektoré útoky majú znaky teroristickej akcie. PKK a terorizmus Spojenie PKK s terorizmom je totiž významným faktorom, ktorý ovplyvňuje úspešnosť PKK pri obhajobe Kurdov v rámci Turecka, ako aj pred medzinárodným spoločenstvom. Práve obvinenie organizácie z terorizmu zvyčajne vytlačí inak vplyvnú skupinu z politickej scény. To platí aj v prípade PKK. PKK je obviňovaná z kontaktov s teroristickými skupinami v Latinskej Amerike (Svetlý chodník) či na Blízkom východe (Hizballáh) a narkoterorizmu, prostredníctvom ktorého získava finančné prostriedky na nákup zbraní. Pochopiteľne, strana je na americkej listine teroristických organizácií, keďže Turecko patrí medzi najbližších spojencov USA. Navyše, po vojne v Iraku musia americké úrady čoraz častejšie dokazovať, že PKK je v severnom Iraku skutočne jej nepriateľom, hoci akcie proti nej sú z viacerých dôvodov sporadické. Americké vládne zdroje PKK charakterizujú ako „marxisticko-leninskú teroristickú skupinu tureckých Kurdov usilujúcu sa o založenie marxistického štátu na juhovýchode Turecka“. Umiestnenie na európskom zozname, ktorý bol vytvorený pod tlakom USA po útokoch na WTC v roku 2001, však nebolo také jasné a dodnes sa v rámci EÚ vedú spory o tom, či tam patrí alebo nie. Pod vplyvom Turecka a jeho ame-rického spojenca bola nakoniec v roku 2002 organizácia PKK zaradená na zoznam. Okrem zmrazenia účtov PKK a lepšej koordinácie európskych polícií a súdnictva proti nej je významný aj politický dosah tohto kroku. Obyčajou je totiž nerokovať s teroristami. A tak po roku 2002 nie je vhodné rokovať o kurdskom probléme s PKK tak, ako to bolo možné predtým. Kritika zaradenia PKK na zoznam pochádzala najmä z ľavicového tábora, ktorý poukazoval na to, že je rozdiel medzi teroristickou organizáciou a oslobodzovacím hnutím, akým podľa nich PKK je. Navyše, jej zaradenie na zoznam akoby zbavilo viny tureckú vládu, ktorá má určite veľké „zásluhy“ na tom, že kurdský problém sa rieši násilnou cestou (ľavicoví Nemci dokonca v polovici 90. rokov bojkotovali dovolenky v Turecku práve kvôli politike Turecka voči tejto menšine, resp. strane). Článok bol publikovaný na internetovej stránke www.svve.sk (Dokončenie v budúcom čísle)