Náboženstvo, etnické rozdiely a moderný štát

Téma náboženstva a etnických rozdielov v kontexte moderného, demokratického a sekulárneho štátu môže vyvolať otázku: nie je dávno neaktuálna? Nevyriešil sa problém vzťahu náboženstva a štátu v euroamerických pomeroch niekedy na prelome 19. a 20. storočia? tázka vzťahu náboženstva a štátu sa na prelome 20. a 21. storočia opätovne vrátila. Svetská, svojím spôsobom nábožensky zľahostajnená Európa je konfrontovaná so skupinami islamských imigrantov, ktorí sú kultúrne iní a na svojich odlišnostiach trvajú. Musíme sa však zastaviť pri v súčasnosti deklarovanom protiklade Západu a islamu, resp. Európy a islamu. Nápadná je nesúrodosť tohto prirovnania. Nebolo by vhodnejšie používať skôr spojenie „Európa – Blízky východ“ alebo „kresťanstvo – islam“? Veď takto na jednej strane vystupuje entita, ktorá je definovaná v podstate nábožensky, a na druhej strane entita definovaná formálne geograficky, ale v skutočnosti skôr širšie civilizačne, pričom náboženstvo zohráva len podružnú úlohu a rozhodujúce sú znaky, ktoré sa chápu ako prejavy spoločenskej, ekonomickej a technologickej modernity. Konflikt v civilizácii Ale práve v tom je podstata problému. Nejde ani tak o problém kresťanstvo – islam, či konflikt dvoch civilizácií, ale v európskych pomeroch ide vo svojej podstate o konflikt svetskej, modernej, demokraticky orientovanej spoločnosti a štátu s istou náboženskou komunitou. Opätovne tu máme vyostrený vzťah štát – náboženstvo. Nejde o konflikt medzi dvoma civilizáciami ako takými, ale skôr o problémy vyplývajúce z príchodu islamských komunít do Európy. Človek dokáže byť veľmi tolerantný voči kultúrnym odlišnostiam, ktoré sa vyskytujú tisíce kilometrov od neho. Dokážu ho však iritovať odlišnosti u jednotlivcov alebo skupín, s ktorými „musí žiť na jednej ulici“. O to viac, keby prítomnosť cudzorodého elementu mala nejakým spôsobom meniť vonkajšiu podobu dominantnej pôvodnej spoločnosti. Skúsenosť učí, že nie je problém byť tolerantným voči veľmi malej a nepočetnej skupine – dokonca môže byť vnímaná ako isté exotické oživenie – nevôľu však obyčajne vzbudzuje menšina, ktorej príslušníci, ktorých počet nie je zanedbateľný, majú isté spoločenské ambície alebo sa chcú podieľať výraznejšie na formovaní podoby celej spoločnosti. Veľmi výbušnou sa stáva situácia tam, kde rozdielna natalita rôznych etnických zložiek ohrozuje existujúcu a zaužívanú demografickú a politicko-mocenskú rovnováhu v danej populácii. Príliv moslimských alebo aj iných cudzorodých imigrantov do Európy bol spojený s nedorozumením vyplývajúcim z niekoľkých nenaplnených očakávaní. Rasovo, kultúrne a nábožensky odlišní imigranti očakávali, že ak sa európska spoločnosť deklaruje ako tolerantná a demokratická, v rámci tejto tolerancie im bude umožnené žiť po svojom. Prijímajúce európske krajiny boli natoľko presvedčené o atraktívnosti svojho civilizačného modelu, že pod slovom tolerancia voči iným kultúram a etnikám v podstate rozumeli to, že im umožnia asimilovať sa, prijať európsku kultúru. Prvé vlny imigrantov prichádzali do krajín ako Francúzsko, Holandsko či Británia v čase doznievania existencie koloniálnych impérií. Preto mohli mať pocit, že sa sťahujú nie do úplnej cudziny, do iného prostredia, ale skôr v rámci širšieho spoločenstva, ktoré sa definuje ako multikultúrne (hoci nie s rovnoprávnymi súčasťami). Konfrontácia sekulárneho európskeho štátu s nábožensky prísne definovanou komunitou nie je vlastne nový problém. Európa sa s ním stretla v 19. storočí pri pokuse o zrovnoprávnenie a emancipáciu židov. Právnymi normami sa dosiahlo ich občianske zrovnoprávnenie. Geto sa však muselo zrušiť nielen zvonka, ale muselo sa rozpustiť aj zvnútra. V izolovanom gete židia mohli žiť stáročia podľa svojich – často veľmi prísnych – predpisov a len málo prichádzali do kontaktu s ostatnou populáciou. Plne to zodpovedalo stredovekej predstave o právnom partikularizme. O možnosti existencie viacerých právnych systémov v jednom štáte pre spoločenské skupiny, ktoré sa medzi sebou príliš nestýkala ani nemiešali, a kde každá vedela, kde má svoje miesto. V moderných štátoch s predstavou o občianskej rovnosti je niečo také ťažko predstaviteľné. Problém sa vyskytoval už len pri takých drobnostiach, ako strava, voľné dni a pod., nevraviac o manželstve či výchove detí. Aby sa žid mohol integrovať do spoločnosti, musel sa zmeniť aj samotný judaizmus. Musela nastúpiť vlna tzv. reformného židovstva. Židia sa do veľkej miery museli asimilovať. Alebo odísť do Izraela, kde si vybudovali spoločenstvo, kde sú vo väčšine. Ale aj tam sa ukazuje, že napr. ortodoxní židia majú veľké problémy, keď chcú fungovať ako občania moderného štátu (hoci židovského). Demokracia a homogenita V skutočnosti musí mať demokratický režim na normálne fungovanie obyvateľstvo s väčšou mierou homogenity, než nedemokratický autoritársky režim. Vládnucej vrstve v autoritárskom režime nezáleží príliš na etnickom zložení či zvykoch a spôsobe správania sa populácie, pokiaľ je poslušná vrchnosti, platí dane a pod. V ňom štát sám určuje (aspoň teoreticky), čo zo špecifických kultúrnych prejavov jeho poddaných bude reflektované vo vonkajšej podobe verejného života politiky. V demokraciách je, naopak, vonkajšia podoba štátu a spoločnosti určovaná samotnou spoločnosťou a zmenami, napr. v jej etnickom zložení (čo ľahko vyvoláva rôzne obavy). V demokraciách je multikulturalizmus vlastne menej želateľný ako v autoritárskych režimoch – no paradoxne má demokracia menej nástrojov na jej dosiahnutie ako autoritársky režim. Homogenita bola v minulosti vždy dosahovaná skôr umelým spôsobom, plánovanými mocenskými krokmi. Prirodzený vývoj obyčajne vedie k nejakej forme heterogenity. Je však potrebné si uvedomiť, že samotná demokracia alebo formálno-právna rovnoprávnosť sú produkty modernej doby udržiavané skôr umelo aktívnou politikou. Prirodzené spoločenské systémy sú skôr hierarchicky organizované a spoločnosť má v prípade oslabenia moderného demokratického štátu (vojna, ekonomická kríza, zmena režimu) tendenciu k sebaorganizácii na hierarchickom základe (diktatúra, jednotky organizovaného zločinu, návrat ku klanovému systému a pod.). Demokracia vyžaduje rozsiahlu etnickú, kultúrnu, náboženskú a sociálnu homogenitu svojich občanov z viacerých dôvodov. Ak sa občania delia do rôznych skupín, toto delenie by nemalo mať trvalý charakter a hranica medzi jednotlivými skupinami by nemala byť nepriechodná. Jednotlivci by sa mali v dostatočnej miere stýkať aj ponad hranice jednotlivých skupín a mala by existovať aj istá možnosť prechodu medzu nimi. Nesmie sa stratiť pocit spoločnej občianskej komunity. Pocit záväzku či povinnosti pomôcť členovi takejto užšej skupiny (napr. aj na úkor príslušníka inej takejto skupiny – rôzne formy protekcie, klientelizmu, klanovej politiky a pod) by nemal presiahnuť únosnú mieru. Občan s politickými právami akceptuje, že aj jeho spoluobčan má rovnaké politické práva rozhodovať o osude spoločnosti ako on sám, v podstate len za podmienky, že tomu svojmu spoluobčanovi verí. Predpokladá, že ten sa od neho samého nelíši v politických predstavách natoľko, aby plánoval zásadným spôsobom zmeniť existujúci stav, alebo sa rozhodoval v politike na základe úplne iných priorít, očakávaní a predstáv o fungovaní spoločnosti. V moderných spoločnostiach rozdiel medzi ľavicou a pravicou v zásadných otázkach už neexistuje. Spočíva skôr v v kvantite – v predstave o miere verejného prerozdelenia. Radikálnejšie skupiny krajnej pravice či ľavice sú vytláčané na okraj a je im zakazovaná politická činnosť. Pri príliš statickom rozdelení do menších skupín sa stráca pružnosť politického systému a spätná väzba demokratického volebného mechanizmu. Každá takáto skupina má tendenciu zakladať si vlastnú politickú stranu, ktorú potom systematická dlhodobo volí. Najlepšie to vidno na prípade afrických štátoch, kde systém politických strán kopíruje kmeňové zloženie krajiny. Každý kmeň má svoju politickú stranu. Výsledky volieb sa dajú potom pomerne presne odhadnúť podľa kmeňového zloženia krajiny. Jednotlivý občan sa potom rozhoduje podľa etnické kľúča – nie na základe spokojnosti či nespokojnosti s vládou a smerovaním krajiny. Viac-menej celoživotne volí jednu stranu. Neprechádza napr. do volebného tábora opozície za to, aby stranu, ktorú volil pôvodne, vytrestal za jej nesprávnu politiku. Demokracia a náboženstvo To všetko znamená, že v rámci demokracie musia byť všetky rozdiely, na základe ktorých majú jednotlivci sklon sa združovať do veľkých a jasne definovaných skupín (národnostné, náboženské a pod.), zatlačované do úzadia. Možno až do pozície folkloristických prvkov, ktoré majú malý dosah na politické a spoločenské správania a na ich základe sa nebuduje žiaden pocit silnej identity. Znamená to, že v demokratických spoločnostiach, kde je povolená pluralita náboženských vyznaní, aj náboženstvo (ako jeden z hlavných zdrojov kolektívnej identity) musí byť zatlačené do súkromnej sféry a nemalo by hrať veľkú úlohu na verejnosti. Keďže verejný život sa neriadi zásadami toho-ktorého náboženstva, ale princípmi demokracie, občianskej rovnosti, ľudských práv, tolerancie a vedeckého pohľadu na svet (sekularizmus), aj od veriacich a jednotlivých náboženských spoločenstiev sa očakáva, že podstatne zľavia z požiadavky na dôsledné praktizovanie zásad svojho náboženstva. Skutočné dôsledné praktizovanie niektorého náboženstva v spoločnosti, ktorá neprevzala do dôsledkov zásady tohto náboženstva do verejného života, môže takéhoto veriaceho ľahko dostať do problémov. Hoci sa napríklad slovenská spoločnosť hlási ku kresťanským koreňom, aj katolík (nieto moslim alebo žid), ktorý by dôsledne chcel realizovať princípy svojho náboženstva, by sa v dnešnej modernej spoločnosti necítil pohodlne. Aj súčasné pokusy zaviesť často spomínanú zmluvu o výhrade svedomia sú reakciou na tento stav: pre skupiny s osobitnými predstavami o etike a morálke sa žiada vytvoriť osobitný právny režim, právny partikularizmus v niektorých špecifických otázkach. To, že moderná demokratická spoločnosť a náboženstvo majú veľké problémy vzájomne koexistovať, vyplýva z viacerých faktorov. Predovšetkým náboženstvo operuje s istými vyššími pravdami (dogmami), ktoré sú určené vyššou mocou. Nie je možné zmeniť ich, resp. mať o nich pochybnosti. Demokracia akosi počíta s tým, že všetky vzťahy, zásady a inštitúcie sú produktom ľudskej činnosti a slobodného rozhodnutia. Takže je možné ich meniť a reformovať. V náboženstve existujú dogmy a zásady, ktoré nemôžu byť predmetom kompromisu. Nie je možné odchýliť sa od nich. V demokracii sa počíta s tým, že predmetom rokovania a kompromisu môže byť takmer všetko. Principiálne by nemalo existovať stanovisko, ktoré by v rámci spoločnej dohody nemohlo byť prispôsobené názoru iných. V demokraciách tiež platí, že všetci občania by sa navzájom mali považovať zo rovnoprávnych, rovnocenných a s rovnakým právom na svoju cestu a spôsob života, ktorý treba rešpektovať. Niet nejakého spôsobu života či názory, ktoré by mali byť nadradené nad spôsob života a názory iných ľudí, či voči ním menejcenné (okrem krajných prípadov ako sú kriminálne aktivity). Pocit príslušnosti k niektorej cirkvi či náboženskému spoločenstvu v jednotlivcovi však vzbudzuje pocit morálnej nadradenosti nad ostatnými, pocit vyvolenosti, pocit poznania vyššej pravdy. Keď veriaci človek sám dodržiava istý prísny morálny kódex, v demokracii sa očakáva, že bude tolerovať jeho porušovanie u ostatných. Väčšina náboženstiev si však vyžaduje odmietanie a trestanie hriechu – či aspoň jeho morálne odsúdenie a vyhýbaniu sa stykov s hriešnikmi… Kresťanstvo, islam, judaizmus Zdá sa, že v európsko-americkej civilizácii je možné spolužitie moderného demokratického sekulárneho štátu len s umiernenou, pomerne vlažnou formou kresťanstva. Ďalšie dve západo-eurázijské náboženstvá, judaizmus a islam, sú omnoho problematickejšie. Identifikovať môžeme tri dôvody. Moderný európsky štát a kresťanstvo majú spoločné historicko-kultúrne korene. Tým vzniká menej konfliktných bodov v rôznych maličkostiach (voľný deň v týždni, otázka oblečenia a pod.) Kresťanstvo, na rozdiel od islamu a judaizmu, neobsahuje taký podrobný zoznam predpisov upravujúcich bežný občiansky a verejný život, ktorý by bol posvätený náboženskou tradíciou. A nakoniec, predstava o hriešnosti človeka a potrebe kresťanskej pokory mierne znižuje potenciálnu agresívnosť a netolerantnosť kresťanských komunít. Sú ochotnejšie znášať kroky zo strany štátnej moci, ktoré by sa dali chápať ako obmedzenia. V kresťanstve existuje koncept oddelenia svetského a duchovného života. Moderné sekulárne demokracie sa môžu navonok prezentovať ako multikultúrne a tolerantné. Podrobnejšia analýza však ukáže, že táto multikultúrnosť a tolerancia majú svoje hranice. Nesmie dôjsť k ohrozeniu pocitu občianskej jednoty spoločenstva. Žiadna skupina nesmie uprednostňovať normy svojho užšieho spoločenstva pred normami celej spoločnosti alebo celého štátu. Nesmú sa tiež vysegregovať komunity s príliš rozdielnym modelom správania a rozdielnym systémom hodnôt, ktoré by sa prejavovali v politickej oblasti. Text bol v pôvodnej podobe referátom predneseným na konferencii „(Ne)rovnosť a rovnoprávnosť“ 14. 10. 2005 v Tatranskej Štrbe