Ariel Šaron síce ešte vždy bojuje o uzdravenie, podľa doktorov je však politicky prakticky mŕtvy. Jeho vplyv na izraelskú, blízkovýchodnú a do istej miery aj globálnu politiku ho však určite prežije. Ariel Šaron sa narodil v Kfar Malale 27. februára 1928. V štrnástich rokoch sa pridal k ilegálnej skupine Haganah. V roku 1948 bojoval v Jeruzaleme vo vojne za nezávislosť Neskôr začal študovať na Hebrejskej univerzite, svoje štúdiá však prerušil, keď ho povolali, aby založil a viedol špeciálne komando 101, ktoré vykonávalo odvetné operácie. Šaron a 101 boli zodpovední za neslávne známy krvavý útok v Oibiehu v októbri 1953, v ktorom bolo zabitých 69 civilistov. Tento útok bol odplatou za teroristický útok na Tirata Jehudu. Šaron a ďalší neskôr tvrdili, že nevedeli, koľko civilistov bolo zabitých, v izraelskom televíznom dokumente však priznal, že útok bol potrebný a keby bolo potrebné, zopakoval by ho. Vojak a politik V roku 1957 bol vyslaný na štúdium na Camberley Staff College do Veľkej Británie. Absolvoval Telavivskú univerzitu. V roku 1964 sa stal šéfom personálu Severného veliteľstva a šéfom Oddelenia výcviku armády, o päť rokov neskôr zas šéfom personálu Južného veliteľstva. Šaron odišiel z armády v júni 1972. O rok neskôr ho však povolali do aktívnej vojenskej služby v jomkippurskej vojne, aby velil obrnenej divízii. Fotka, na ktorej stojí nad vojenskou mapou s obväzom na hlave a plánuje ďalší zo svojich útokov, z neho pre mnohých urobila národného hrdinu. Viackrát vo svojej kariére dokázal, že má zmysel pre dramatický detail. V decembri 1973 Šarona zvolili za poslanca Knesetu za pravicovú stranu Gahal. Už o rok neskôr však na post rezignoval a začal pôsobiť ako poradca pre bezpečnosť premiéra Jicchaka Rabina. Do Knesetu sa opäť dostal v roku 1977 na kandidátke Shlomzionu. Po voľbách pomáhal organizovať pravicovú stranu Likud a v prvej vláde Menachema Begina (1977 – 1981) ho vymenovali za ministra poľnohospodárstva. Počas mierových rokovaní s Egyptom Šaron presvedčil Begina, aby súhlasil s odstránením osád na Sinaji, aby dosiahol uzavretie mieru s Egyptom. Vo svojej činnosti sa síce zameral na rozvíjanie poľnohospodárskej spolupráce s Egyptom, jeho hlavnou prioritou však bolo budovanie izraelských osád na Západnom brehu a v Gaze, a to aj za cenu obchádzania zákonov. V roku 1981 ho vymenovali za ministra obrany. Šaron zosnoval libanonskú vojnu v roku 1982 s cieľom zničiť palestínske teroristické skupiny. V jej dôsledku bol Jásir Arafat vyhnaný do tuniského exilu. Vojna bola v Izraeli i v zahraničí veľmi nepopulárna pre obrovské straty na životoch. V masakri v utečeneckých táboroch Sabra a Šatila umrelo viac ako 700 Palestínčanov. Vládna vyšetrovacia komisia obvinila Šarona zo zlyhania, keď nepredvídal možnosť masakru a pri ňom nijako nezakročil. Po obvinení z nepriamej zodpovednosti za masaker Palestínčanov Šaron na post ministra obrany rezignoval. Libanonskou vojnou si získal aj povesť nenávideného jastraba v arabskom svete. Kolonizátor Šaron zostal vo vláde ako minister bez kresla do roku 1984. V rokoch 1984 – 1990 pôsobil ako minister priemyslu a obchodu a na tomto poste uzavrel dohodu o voľnom trhu s USA v roku 1985. Ďalšie dva roky zastával post ministra výstavby a predsedu ministerského výboru pre imigráciu a absorpciu. Po páde Sovietskeho zväzu a imigračných vlnách z Ruska Šaron inicioval a realizoval program na „absorpciu“ imigrantov. Ten zahŕňal výstavbu 144 000 bytov v relatívne krátkom období, ale aj nákup veľkého množstva karavanov na prechodné bývanie, za čo si vyslúžil nemalú kritiku. V rokoch 1992 – 1995 bol Šaron členom zahraničného výboru a výboru pre obranu Knesetu, v roku 1996 ho zas vymenovali za ministra národnej infraštruktúry v Netanjahuovej vláde. V tejto funkcii hľadal všetky možné spôsoby, ako podporiť výstavbu ďalších osád na Západnom brehu a v Gaze. Staval sa proti mierovým dohodám z Oslo s Palestínčanmi a usiloval sa podkopávať ich. O dva roky neskôr bol Ariel Šaron vymenovaný za ministra zahraničných vecí. V tejto funkcii viedol rokovania o permanentnom statuse s Palestínskou samosprávou. Stretol sa s americkými, európskymi, palestínskymi a arabskými lídrami s cieľom pokročiť v mierovom procese. Inicioval projekty s podporou medzinárodného spoločenstva na riešenie dlhodobých problémov krízy s vodou v regióne. Zároveň vyvíjal aktivity na urýchlenie výstavby osád na Západnom brehu. Po voľbách v máji 1999, keď sa izraelským premiérom stal Ehud Barak, sa Šaron po odstúpení Benjamina Netanjahua stal lídrom strany Likud. V septembri 200 trval na návšteve Chrámovej hory v Haram al-Šarif. Tento krok viedol k vlne násilia a v praktickej rovine znamenal koniec mierových dohôd z Oslo a pád jeho rivala Ehuda Baraka. Vo voľbách vo februári 2001 bol Ariel Šaron zvolený za premiéra a volebné víťazstvo zopakoval aj vo voľbách v januári 2003, keď porazil lídra Strany práce Amrama Micnu. V novembri 2005 pre rastúcu opozíciu v strane Likud z tejto strany odišiel a založil novú stranu Kadima, ktorá sa začala tešiť veľkej popularite. Na poste premiéra oficiálne pôsobí až dodnes. Pre vážne zdravotné problémy ho zastupuje vicepremiér Ehud Olmert. Dedičstvo Podľa niektorých pozorovateľov Šaron zosobňoval izraelský mýtus „kolonizátora – bojovníka“ a na tom postavil svoju popularitu. Jeho najväčším obmedzením bolo, že riešenie životne dôležitých izraelských otázok videl v sile – múdro používanej (čoho súčasťou je aj taktický ústup za účelom omnoho väčšieho zisku na inom fronte), no za každých okolností väčšej, než je sila súpera. Amos Oz, izraelský spisovateľ a zakladateľ hnutia Peace Now! 7. januára pre Guardian napísal: „Po všetky tie roky som ho nemal rád. Symbolizoval pre mňa všetko, čo som nemohol zniesť v mojej vlastnej krajine: násilnícky pocit, že máte vždy pravdu, zmes brutality a sebaľútosti, neukojiteľný hlad po pôde a mystickú náboženskú frazeológiu, ktorá sa mi zdala z úst hedonistického sekulárneho vojaka pokrytecká. Nebolo iného človeka, ktorý by do takej miery zosobňoval opitosť mnohých Izraelčanov mocou moci.“ Pre väčšinu Izraelčanov však bol zárukou bezpečnosti – síce relatívnej, dosiahnutej vojenskou silou, ale dôveryhodnejšej, než dokázali ponúknuť jeho politickí súperi. Boli mu schopní odpustiť aj to, čo by za „normálnych okolností“ politika odstavilo – zmeny názoru, problematické praktiky (ako vojaka i politika), netransparentné kroky v záujme udržania moci… Spracovali: Judita Takáčová a Radovan Geist
