Latinská Amerika pokračuje v zbavovaní sa neoliberalizmu, modelu, ktorý po 35 rokoch nahlodal demokraciu a prehĺbil sociálne nerovnosti. Tentokrát sa v Bolívii bývalý trúbkar hudobnej skupiny, bývalý futbalový funkcionár a pestovateľ koky stal prvým indiánskym prezidentom v Južnej Amerike. Ide o udalosť, ktorá si zaslúži hlbšiu úvahu, keďže jej význam siaha poza Andy. Evo Morales a jeho Hnutie za socializmus (MAS) dosiahli v prezidentských voľbách neuveriteľných 54 percent hlasov, čo je v bolívijskej politike čosi bezprecedentné (Gonzalo Sánchez de Lozada, posledný bolívijský prezident zvolený v roku 2002, získal sotva 22,5 percent hlasov). Tento výsledok dáva novej hlave štátu nespornú legitimitu, a čo je ešte dôležitejšie, narúša historický trend trieštenia bolívijskej ľavice. Osud v rukách Indiánov Posledné voľby v Bolívii pochovali korupčný stranícky systém, ktorý počas dvadsiatich rokov zakrýval – prostredníctvom rôznych „paktov“ – plytvanie národným bohatstvom, korupciu a vylúčenie indiánskeho obyvateľstva. Tento faktor bol bezpochyby kľúčom k víťazstvu Eva Moralesa: po prvýkrát za 500 rokov Indiáni vezmú do rúk riadenie svojich osudov. Z latinskoamerického indiánskeho hnutia sa postupne stáva politický aktér, ktorého nemožno ignorovať. Najprv to bolo zapatistické povstanie v roku 1994 s požiadavkou na „svet, do ktorého sa zmestia všetci“, neskôr indiánske povstania v Ekvádore. Aj posledné udalosti v Bolívii sú výsledkom zrýchleného rastu bojovnosti a mobilizácie ľudí za ochranu prírodných zdrojov, ako voda a zemný plyn, proti rasizmu a neoliberálnej politike a za obranu ich kultúrnej a národnej identity, ktorú úmyselne ignoroval štát vytvorený na základe exklúzie a dominancie malej bielej menšiny. Posledná kapitola boja za slobodu Za víťazstvom Eva Moralesa sa skrýva uplatňovanie starobylého svetonázoru poznačeného 500 rokov trvajúcim odporom. Svetonázoru, ktorý sa nechce staviať nad nijaký iný svetonázor, jednoducho chce existovať. Po fiasku divokého kapitalizmu, ktorý sa v Bolívii začal zavádzať po prijatí sporného Dekrétu č. 21060 z roku 1985, sa Indiáni domáhajú ekonomického modelu založeného na solidarite, vzájomnosti, spoločenstve a konsenze. Je to ich ambiciózny projekt komunitárneho socializmu, ktorý bude Matku Zem – teda Pachamamu – chápať ako čosi živé, ako organizmus, v ktorom je prítomný čas, priestor, život a vedomie, ako aktívny kozmos, v ktorom ľudská bytosť žije v symbióze. Triumf Eva Moralesa v decembrových prezidentských voľách predstavuje poslednú kapitolu histórie boja za slobodu a emancipáciu bolívijských Ajmarcov, Kečuáncov či Indiánov z kmeňa Guaraní. Nechá zaznievať rebelské výkriky Tupaka Katariho, Zárateho Willku a potvrdzuje požiadavky Gualberta Villarroela a Marcela Quirogu Santa Cruz. Pre Latinoameričanov je toto indiánske víťazstvo potvrdením návrhov Josého Martího, ktorý ako nikto iný chápal potrebu reorganizácie Latinskej Ameriky z hľadiska jej multikultúrnosti. Keď Martí navrhol Našu Ameriku (Nuestra América) ako historicko-sociálnu utópiu poznačenú bojom za politickú a spoločenskú emancipáciu našich národov, tvrdil, že Amerika sa nezachráni „proti“ Indiánom, ale len „so svojimi Indiánmi“. Odvrátiť toľko storočí vylúčenia je pre Eva Moralesa mimoriadne ťažká úloha. Niet však pochýb o tom, že práve toto je ten pravý historický moment, keď je možné založiť – prostredníctvom bolívijského Národného zhromaždenia – štát, ktorý bude skutočne multinárodný, multikultúrny, multietnický a demokratický. Úloha je jasná: „Rozkazovať podľa príkazov národa.“ Už nikdy viac Bolívia bez jej Indiánov. Autor je vysokoškolský učiteľ na Universidad de las Américas v San José wiphala.org
