Ak by sa medzi normálnymi ľuďmi udialo to, čo medzi Mikulášom Dzurindom a Pavlom Hrušovským v nedeľnej televíznej debate, veľmi dlho by spolu nehovorili a asi nikdy by už nespolupracovali. Lenže aj posledné dni dokazujú, že v politike platia iné pravidlá. Najbližšie mesiace ukážu, aké veľké osobné rozpory dokážu slovenskí pravicoví politici potlačiť, len aby znovu sedeli vo vládnej koalícii. A čo má naozaj hodnotu pre ľudí, ktorí majú hodnôt v politike v poslednom čase plné ústa. Keďže už aj prezident podpísal ústavný zákon o skrátení terajšieho volebného obdobia Národnej rady, nasledovať bude ich formálne vypísanie. Vzhľadom na to, ako hladko zákon v parlamente prešiel, určite už nikto nebude spochybňovať mandát Bélu Bugára, aby voľby na 17. jún oficiálne vyhlásil. V politických stranách je hlavnou témou dňa tvorba kandidátok. Mikloš: ikona SDKÚ Samozrejme, že všetky urýchlia aj programové konferencie, ale dnes už vari ani niet voliča, ktorý by programy naozaj čítal. Oveľa viac sa bude rozhodovať podľa ľudí, ktorí sa mu budú prihovárať z čelných pozícií jednotlivých kandidátskych listín. Aj preto, že do volieb zostávajú len štyri mesiace, na nové tváre už nezostane čas. Môžeme teda očakávať staré tváre v overenej a úspešnej podobe (napríklad R. Fico, Z. Martináková, B. Bugár, P. Hrušovský) alebo staré tváre v novom šate. Z tých druhých sa bude najvýraznejšie presadzovať minister financií Ivan Mikloš, ktorý sa stane akousi ikonou SDKÚ vo volebnom súboji. Svedčí o tom fakt, že I. Mikloš prezentuje aj témy, ktoré síce nepatria do jeho rezortu, ale sú vnímané ako populárne, alebo aspoň pozitívne. Minulý týždeň napríklad prezentoval program podpory prístupu mladých ľudí k internetu, hoci vzdelávanie patrí rezortu školstva a informatizácia zasa rezortu dopravy, ktorý bude mať celý program na starosti. Pár dní na to navštívil našich olympionikov v Turíne, hoci šport patrí do rezortu školstva. Bol tam aj s premiérom, ale objavoval sa na takmer všetkých záberoch, ktoré o tom priniesla STV. Je to ďalší kamienok do mozaiky volebnej stratégie SDKÚ. Tá už pochopila, že väčšinu nahnevaných ľudí, ktorých reformy poškodili, získať nemôže, a tak sa sústredila na pravicových liberálov. Ide o ľudí, ktorí sú predovšetkým spokojní s ekonomicko-sociálnymi „reformami“ Dzurindovej vlády, ktorých je I. Mikloš živým symbolom. Voči jeho strane a špeciálne M. Dzurindovi však majú výhrady, a preto ich chce SDKÚ teraz presvedčiť, že naozaj podporuje modernizáciu (internet), že bráni liberálnu slobodu občanov (odpor voči zmluve o výhrade vo svedomí), ale najmä, že je jedinou skutočnou alternatívou voči populistickému Smeru. Hra o premiérske repete Hlavný volebný cieľ SDKÚ je však v skutočnosti osobným cieľom Mikuláša Dzurindu. Ak by išlo len o udržanie sa vo vláde či o pokračovanie pravicovej koalície, situácia sa nikdy nemusela tak vyhrotiť. M. Dzurinda však potrebuje skončiť vo voľbách ako najsilnejší pravicový subjekt – podobne ako pred štyrmi rokmi – a zabrániť tomu, aby v parlamente bolo Slobodné fórum (SF). Je zrejmé, že KDH a SMK využijú každú reálnu príležitosť, aby sa Dzurindu ako premiéra zbavili, a tá sa naskytne, ak SDKÚ nezíska vo voľbách viac, než KDH, resp. SMK, alebo ak pravicová vláda bude môcť vzniknúť len so SF, ktoré zotrvanie terajšieho premiéra zásadne odmieta. A to si aj on sám veľmi dobre uvedomuje. SDKÚ by sa teda nemuselo za každú cenu usilovať poraziť ostatné pravicové subjekty a „vytlačiť“ SF z parlamentu, keby chcela len zotrvať vo vláde. Lenže SDKÚ, to je strana jedného muža, ktorého želanie je želaním celej strany. Nielen v tom M. Dzurinda už dávno prekonal šéfa HZDS. Práve ten by svojmu nástupcovi v premiérskom kresle pokojne ustúpil, aj keby získal viac hlasov, len aby dostal svoje hnutie opäť do vlády. Problém je v tom, že volebné zisky HZDS a SDKÚ na vytvorenie vlády bez ďalšieho partnera stačiť nebudú. Otázkou teda nie je, či M. Dzurinda spravil dobre z hľadiska možností budúcej pravicovej spolupráce, keď proti sebe poštval KDH. Podľa jeho volebných stratégov mu už nič iné nezostávalo. A v rámci mantinelov, ktoré svojimi ambíciami stanovuje práve šéf SDKÚ, majú v podstate aj pravdu. Zaujímavé však bude, či sa Dzurindovej strane podarí taktika „opravy reforiem“. Dá sa predpokladať, že sa Iveta Radičová predsa len napokon objaví na kandidátke SDKÚ, ako to po svojom nástupe pripustila v rozhovore pre SLOVO. Rozhodne ju do toho bude premiér tlačiť, aj preto dostala zelenú pre svoju liberálno-sociálnu politiku, ktorej výsledkom je aj najnovšia novela zákona o sociálnom poistení. Kaníkovou úlohou bolo škrtať, kde sa dá, I. Mikloš teraz dostal povel, aby vyhovel miliardovým nárokom, ktoré z Radičovej návrhov vyplývajú. M. Dzurinda veľmi dobre vie, že terajšia ministerka na kandidátke by bola so svojími názormi a postupmi ďalším dobrým tromfom najmä proti SF. Ako bude vyzerať kampaň V každom prípade nás čaká nezvyčajná predvolebná kampaň. Napríklad preto, lebo pre krátkosť času sú už billboardy takmer vypredané a firmy sa ich nebudú chcieť vzdať, pretože by museli meniť celé reklamné stratégie. Ale aj preto, lebo po prvýkrát nie je zakázaná politická reklama v elektronických médiách, a práve tie majú na voličov veľký vplyv. Určite sa nebudú brániť možnosti na voľbách dobre zarobiť, takže sa možno dočkáme predvolebných reklamných blokov aj v súkromných televíziách a rádiách, hoci ceny za takúto reklamu to skôr budú komplikovať. A licenčná rada bude mať plné ruky práce, aby ustrážila nezávislosť a objektívnosť spravodajstva a publicistiky. Spor, ktorý viedol k definitívnemu rozpadu vlády, naznačuje aj to, že pred voľbami sa nebude bojovať v rukavičkách. Daniel Lipšic však v rozhovore pre SLOVO naznačuje, že pokračovanie v útočnom štýle s použitím podrazov, podvodov a zavádzania či výslovných klamstiev nenapraviteľne poškodí vzájomné vzťahy KDH a SDKÚ. Naopak, voči Smeru nebude mať SDKÚ žiadne zábrany a určite sa objavia aj pokusy o diskreditáciu jeho kandidátov. Smer si musí dávať pozor, aby svoje predstavy o vládnutí ponúkal nielen zrozumiteľne, ale najmä dôveryhodne, teda, aby sa vyhol lacnému populizmu, ktorý nedokáže podoprieť argumentmi. A osobne Robert Fico si musí dať pozor, aby na kandidátke nemal ľudí, ktorých môže zdiskreditovať ich vlastná minulosť aj bez väčšieho úsilia SDKÚ. Hoci to tak dnes nevyzerá, je veľmi pravdepodobné, že predvolebná kampaň napokon nebude klasickým pravo-ľavým súbojom. Smer bude musieť veľmi opatrne formulovať svoje požiadavky na budúcich koaličných partnerov, z ktorých neustúpi. Rovnako obozretne bude musieť zvoliť rétoriku voči doteraz vládnucim stranám, lebo je možné, že jeho jediná šanca na zostavenie vlády bude napokon práve s niektorou z nich. Privatizačná rozbuška Keďže okrem Mikuláša Dzurindu prekvapil prudký januárový vývoj každého, je ťažké presnejšie povedať, aká predvolebná kampaň nás čaká. Mimoriadne by ju však okorenilo prípadné odvolanie vlády, a preto asi najviac budeme sledovať, či zvyšok koalície dodrží sľub a nebude viac privatizovať. Aj okolo výkladu tohto sľubu sa cez víkend objavili rôzne interpretácie a premiér opäť dokazuje, akú váhu majú jeho slová. Pavol Hrušovský upozornil, že podľa dohody sa majú uzavrieť iba tie privatizácie, o ktorých už vláda stihla rozhodnúť. M. Dzurinda však chce dokončiť každú, ktorá bola aspoň začatá, čo je podstatný rozdiel. V takom prípade sa totiž ešte privatizovať bude a nebudú to malé hodnoty. Je zrejmé, že horúcou témou sa stane napríklad odpredaj železničnej nákladnej dopravy Cargo, v ktorej už privatizačný poradca rozhodol. Podľa očakávania rozhodol v prospech tej slovenskej finančnej skupiny (J&T), ktorá prehrala súboj o letiská. Tým len podporil špekulácie o tom, že súboj medzi Pentou a J&T nebol až taký vážny a vopred bolo jasné, že si najväčšie privatizácie v rezorte dopravy podelia. Z politického hľadiska je však najdôležitejšie, že Smer je pevne rozhodnutý dať návrh na odvolanie vlády po jej akomkoľvek privatizačnom kroku. A P. Hrušovský cez víkend potvrdil, že KDH by v takej situácii hlasovalo za. To by celý krátky predvolebný vývoj opäť skomplikovalo a M. Dzurinda by už naozaj len veľmi ťažko presviedčal voličov, že mu nejde o posledné rýchle zisky pred predpokladanou volebnou porážkou. Nech však premiér urobí čokoľvek, bude to vopred naplánovaný krok. Aj keď to neznamená, že v konečnom dôsledku bude pre SDKÚ úspešný.
