Daniel Lipšic, bývalý minister spravodlivosti, poslanec NR SR za KDH Do politiky vstúpil v roku 2001 ako zakladajúci predseda nekonfesionálnej mládežníckej konzervatívnej organizácie. Do povedomia verejnosti sa dostal aktivitami proti rozdeleniu Česko-Slovenska (tzv. žiarovkové referendum). Do vysokej politiky sa vrátil ako vedúci úradu ministerstva spravodlivostiv roku 1998. O štyri roky nahradil vo funkcii ministra J. Čarnogurského a je aj podpredsedom KDH. S hosťom Slova sa zhovára Braňo Ondruš V sídle KDH je momentálne čulý ruch, ja sám som musel na vás čakať asi hodinu. Znamená to, že vám náhly odchod z vlády spôsobil nečakané problémy? – Nie, znamená to, že musíme intenzívne komunikovať s členmi Rady KDH o tom, čo sa stalo, a že musíme začať pracovať na predvolebnej kampani. Udalosti minulých dní mali rýchly spád a my teraz musíme komunikovať s členskou základňou vo všetkých regiónoch Slovenska. Skôr, než predsedníctvo KDH rozhodlo o zásadnej podmienke pre zotrvanie vo vláde, komunikovali ste o tom s regionálnymi štruktúrami? – Neformálne. Kompetencia rozhodovať o vstupe alebo vystúpení z vládnej koalície je kompetenciou predsedníctva. A myslím si, že je to správne. Prečo? – Spomeňte si na situáciu, ktorá nastala v SMK v roku 2001, keď prešla pre nich neakceptovateľná decentralizácia verejnej správy. Často sa stáva, že regionálni funkcionári strán vládnej koalície, ktorí sú v rôznych verejných funkciách, sa týchto funkcií ťažko vzdávajú. Aj preto vtedy SMK zo svojho ultimáta ustúpila a vo vláde zostala. Slovenská liberálna elita to vnímala ako štátnické gesto, ale ja si myslím, že to až také štátnické nebolo, že dôvody na zotrvanie boli prozaickejšie. KDH sa síce vyhlo takémuto riziku pri rozhodovaní, ale teraz by celé malo niesť jeho následky. Predsa aj posty na krajskej či okresnej úrovni štátnej správy sa rozdeľujú podľa politického kľúča, takže odísť z vládnej koalície znamená opustiť aj tieto posty, nie? – My sme rozhodli, že opustíme posty na centrálnej úrovni, na ktoré sme mali nárok na základe koaličnej zmluvy. To znamená posty ministrov, štátnych tajomníkov, predsedu parlamentu. Okrem toho odišli aj naši nominanti z Prezídia Fondu národného majetku. Lucia Žitňanská však nielen že neodišla, ale ešte aj prijala ponuku premiéra stať sa ministerkou. – Ešte v utorok ráno sme spolu hovorili o tom, že pokiaľ nebude vymenovaný nový minister, mala by zostať vo funkcii štátnej tajomníčky, aby v rezorte spravodlivosti nevzniklo bezvládie. Keď mi povedala, že dostala od premiéra túto ponuku, povedal som jej svoj názor. Čo ste jej povedali? – Vysvetlila mi, že prijme funkciu len na štyri mesiace, aby sa zachovala kontinuita. Ja som jej povedal, že chápem jej motív, že ten rýchly spád udalostí mnohých v justícii zneistil, ale zároveň som ju upozornil na politické súvislosti. Samozrejme, teraz už ide skôr len o udržiavanie chodu rezortu, pretože žiadne nové zákony už do parlamentu nepôjdu. Ale ústredný tajomník KDH Pavol Abrham povedal, že sa tak stala nominantkou SDKÚ. – Vedenie KDH jej neodporúčalo ministerský post vziať – spolu sme hovorili aj o negatívach tohto jej rozhodnutia. V každom prípade si myslím, že tento prípad bude mať vplyv na budúce nominácie nielen v KDH, ale myslím si, že aj v iných politických stranách. Aký? – Myslím si, že strany budú oveľa menej ochotné nominovať na politické posty nezávislých odborníkov. A to bol prípad Lucie Žitňanskej, ktorá pozíciu štátnej tajomníčky obsadila naozaj ako odborníčka – a musím zdôrazniť, veľmi kvalitná odborníčka – hoci nebola členkou KDH. Myslím si, že toto sa už diať nebude, čo je podľa môjho názoru škoda. Trúchlite tu nad „osudom“ odborníkov v pozíciách štátnych tajomníkov, ale keď Ivan Mikloš navrhol podriadenie výberu úradníkov priamo ministrom, čo by viedlo k rozšíreniu politických nominácií na nižšie úrovne, KDH nebolo proti. – U nás sa na piedestál postavila akási „nezávislosť“ úradníkov. Ale to má byť nezávislosť od koho? Podľa ústavy máme tri druhy štátnej moci: zákonodarnú, výkonnú a súdnu. A zrazu nám vznikala štvrtá moc v štáte: byrokracia, ktorá nebola nikým kontrolovaná, nikým volená, nikomu nezodpovedná. Myslím si, že ministri by napríklad mali mať v kompetencii menovať ľudí na pozície generálnych riaditeľov sekcií, lebo títo ľudia sú súčasťou ministrovho tímu. Spomenuli ste, že politické udalosti zneistili ľudí v justícii. Prečo, ako sa ich dotýkajú? – Pretože sme presadili aj také reformy, ktoré stoja na ľuďoch a inštitúciách, ktoré sú niekedy spochybňované. To sú ktoré? – Napríklad Špeciálny súd a Špeciálna prokuratúra. A kto ich spochybňuje? – Aj niektorí politici, aj niektorí advokáti. Prečo to robia? – Podľa mňa preto, lebo sú im takpovediac tŕňom v päte, čo je dobré. Úlohou týchto dvoch inštitúcií je, aby aj ľudia, ktorí majú na Slovensku vplyv, peniaze, ktorí sú vo vysokých funkciách, si boli všetci pred zákonom rovní bez ohľadu na vplyv, kontakty a majetky. Ide najmä o väzby, ktoré sa vytvorili na úrovni lokálnej a regionálnej. Takéto úsilie vytvára celkom logicky protitlak. A keďže sú tieto inštitúcie nové, myslím si, že sú zraniteľnejšie. Ale prečo by tieto inštitúcie mali prekážať politikom? – Pretože práve politici sú ľudia, ktorí majú na miestnej a regionálnej úrovni nadštandardný vplyv, a to aj na políciu aj na justíciu. Takže, ak hovoríte politici, máte na mysli regionálnych, nie celoslovenských politikov? – Aj regionálnych, ale vo svojom regióne majú nadštandardný vplyv aj politici z úrovne celoštátnej. Aj tí, ktorí tvoria Dzurindovu vládnu koalíciu? – Aj tí, koniec koncov, nie je tajomstvom, že pred špeciálnym súdom stojí bývalý predseda krajskej rady KDH Pavol Bielik. Takže proti týmto inštitúciám boli aj vaši priami kolegovia z vládnejkoalície? – Už keď som presadzoval zákon o ich vzniku, tak najmä ANO malo veľké problémy podporiť vznik Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry. Ako je možné, že vládna koalícia, ktorá mala byť najhomogénnejšia od roku 1990 – s výnimkou prvej Mečiarovej vlády – nakoniec skončila takto? – Programovo síce bola najjednotnejšia, ale postupom času sa do úzadia dostávala slušnosť. Takže táto koalícia sa nerozpadla preto, že by sme sa rozišli programovo, ale preto, lebo prestali platiť elementárne pravidlá, ako je dodržiavanie slova a sľubov. Vy ste v roku 2002 nevedeli o tých ľuďoch, s ktorými budete vo vláde, že im nerobí problém nedodržať slovo? Nepredviedli sa Pavol Rusko alebo Mikuláš Dzurinda v tomto smere dokonca verejne už aj pred tým? – Pavol Rusko bol osobitný prípad. My sme, samozrejme, vedeli, aký má vplyv ako riaditeľ Markízy, ako ho dokáže zneužívať, vedeli sme o tom, že sa manipuluje televízne spravodajstvo, ale v politike, v ktorej dovtedy nepôsobil, sme ho nepoznali. Mysleli ste si, že práve v politike sa z neho stane slušný človek, ak ním dovtedy nebol? – Ja pristupujem k ľuďom s prezumpciou dôvery, ktorá sa stráca až vtedy, keď sa tá dôvera poruší. A tento princíp uplatňujem u každého. A v prípade Pavla Ruska ste mu aj po jeho pôsobení na čele Markízy stále dôverovali? – Bral som jeho vstup do politiky ako novú etapu. Takže pre KDH bol Pavol Rusko bez problémov dôveryhodný až do augusta minulého roka? – No, ja som mu prestal dôverovať už skôr. Pri viacerých zákonoch sa stalo, že zatiaľ čo na úrovni vlády či koaličnej rady nemal problém ich podporiť, v parlamente – keď sa hlasovalo – už zrazu bola situácia iná a jeho poslanci hlasovali proti. Takže moju dôveru stratil už oveľa skôr. Prečo ste s ním a jeho stranou potom vydržali ako s plnohodnotným koaličným partnerom až tak dlho? – Pretože to je vždy otázka miery… Môžete spoluvládnuť s človekom, ktorému do istej miery nedôverujete? – Dá sa to, pokiaľ to neprekračuje isté zásadné hranice, a tie Pavol Rusko prekročil práve v auguste 2005. Samozrejme, že problémy medzi ním a KDH vznikli už skôr. Veď politika nie je klub priateľov, s ktorými musíte vo všetkom súhlasiť, ale sú určité neprekročiteľné hranice. A tou napríklad bolo, keď sa objavilo podozrenie, že P. Rusko podniká vo vlastnom rezorte. Teda že bol stále podnikateľom aj ministrom. A pokiaľ ide o Mikuláša Dzurindu, aj voči nemu ste v októbri 2002 uplatňovali „prezumpciu dôvery“? – Samozrejme. Napriek tomu, že na rozdiel od Pavla Ruska už bol nielen roky v politike, ale štyri roky bol premiérom vlády za účasti KDH, vy ste boli vedúcim úradu ministerstva a už vtedy dokázal podraziť partnerov? – Ako? Napríklad, keď si založil SDKÚ podľa P. Hrušovského poza chrbát KDH a porušil jasné dohody, ktoré ste urobili pri vzniku SDK? – Ale to sa týkalo aj Ivana Šimka. Lenže koaličnú zmluvu ste podpisovali s M. Dzurindom a on bol šéfom strany, nie Šimko. – V prípade SDK bola dohoda, že sa po voľbách ľudia vrátia do materských strán. A Mikuláš Dzurinda a niektorí ďalší túto dohodu nedodržali a išli vlastnou cestou a budovali si vlastnú stranu. Veď to hovorím, M. Dzurinda už vtedy dokázal, že mu nerobí problém porušovať dohody, hoci aj nepísané. – Beriem to tak, že odísť z jednej strany a založiť si inú je legitímne. To, na čo sa pýtam, je, prečo mal vašu dôveru aj po tomto kroku v októbri 2002 a nemá ju teraz? – Pozrite sa, ja nevnímam otázku výhrady svedomia tak emotívne, ako časť KDH alebo druhá strana. Ale to, čo urobil premiér Dzurinda na tlačovke v pondelok minulý týždeň spolu s ministrom Eduardom Kukanom, pre mňa osobne znamenalo stratu dôveru. Takže až do toho pondelka KDH premiérovi dôverovalo? – Budem hovoriť len za seba. Ja som mu v zásade dôveroval. V zásade áno. V zásade áno znamená čo? – Znamená to, že nie vždy sa dá na všetkom zhodnúť, ale v zásade áno. Ale veď čo to vaše „v zásade áno“ znamená? Chápem, že nie vždy sa musíte na všetkom zhodnúť, ale vy sám hovoríte, že sa musia dodržiavať slová a sľuby. – No a práve v tejto chvíli vstúpila do argumentácie lož. Na jednej strane premiér povie, že do pondelkového rána nevedel, že sa zmluva pripravuje a že sa o nej rokuje so Svätou stolicou, na druhej strane vyhlási, že od mája minulého roka má právny posudok, ktorý problematizuje niektoré jej ustanovenia. Logicky, jeden z týchto výrokov nie je pravdivý. Takže vedel premiér, že sa o tej zmluve rokuje? – Veď mal na ňu viaceré právne posudky, zmluva prešla pripomienkovým konaním, prešla Legislatívnou radou vlády, neviem si predstaviť, ako by o tom mohol nevedieť. A klamal aj minister Kukan o tom, že to on mal rokovať o zmluve a teda že ste jeho rezort obišli? – V januári 2003 sme boli – minister financií, minister školstva a ja – vládou poverení prípravou týchto troch parciálnych zmlúv. Môj rezort pripravoval zmluvu o uplatňovaní výhrady vo svedomí, minister Fronc pripravoval zmluvu o výchove a vzdelávaní. Zdôrazňujem, že to bola rovnaká kategória medzinárodnej zmluvy ako zmluva o výhrade vo svedomí. Zmluvu o výchove a vzdelávaní spolupodpisoval minister Kukan, vo vláde bola schválená, v parlamente tiež. Nikto nikdy tento postup nespochybňoval. Koniec koncov, mnohé rezorty – vrátane rezortu spravodlivosti – rokujú o medzinárodných zmluvách, predovšetkým pokiaľ ide o – nazvime ich – rezortné zmluvy. Za môjho pôsobenia na poste ministra sme takto dohodli 26 medzinárodných zmlúv. Postup je taký, že vždy ich vyrokuje príslušný rezort a spolupodpisuje minister zahraničných vecí. Pripomienkové konanie k návrhu zmluvy, ktorú pripravoval mnou vedený rezort, sme začali v apríli 2003. Od roku 2003 do februára 2006 nikdy rezort diplomacie ani minister Kukan tento postup nespochybnili. Až po troch rokoch mi cez médiá odkázal, po tom, ako mal návrh zmluvy na stole 10 mesiacov, že ho nepodpíše, a vzápätí vyhlásil, že ani nevedel, že sa o ňom rokovalo. A to už je lož. Vicepremiér Pál Csáky cez víkend povedal, že ide o vyústenie osobných nevraživostí. Mali ste s ministrom Kukanom nejaké osobné spory? – Nikdy. Naše vzťahy boli nielen korektné, ale aj ľudsky veľmi slušné. O to väčšie bolo moje rozčarovanie po pondelkovej tlačovke SDKÚ. Takže už teraz patria medzi nedôveryhodných aj premiér Dzurinda aj minister zahraničných vecí Kukan? – V tomto okamihu nemôžem povedať, že majú moju dôveru. Ale doteraz ju mali? – Doteraz ju mali. Takže ste roky spolupracovali s ľuďmi, ktorí sú klamári, ale oni to tak perfektne utajovali, že ste to za celé tie roky nezistili? – Ako som povedal: pokiaľ ma ľudia nesklamú, tak moju dôveru majú. Čo znamená pre KDH a vôbec pre budúcnosť spolupráce pravicových strán na Slovensku fakt, že vaše hnutie neverí Mikulášovi Dzurindovi a Eduardovi Kukanovi ako kľúčovým osobnostiam SDKÚ? V prípade M. Dzurindu ide v podstate o rozhodujúceho človeka tejto strany. – Pre mňa osobne je z hľadiska politického programu stále najbližšou stranou SDKÚ. Ale asi by sme už mali ísť aj za rámec programovej blízkosti, hoci tá je, samozrejme, nevyhnutným predpokladom pre spoluprácu, tobôž pre vytvorenie vládnej koalície. Lenže s tým by sme mali už zároveň vyžadovať aj dodržiavanie elementárnej politickej slušnosti. A v tomto smere nedokážem odhadnúť, ako kauza z minulého týždňa ovplyvní ďalšie vzťahy KDH a SDKÚ. Samozrejme, jedna vec je, že Mikuláš Dzurinda v súčasnosti nemá našu dôveru, iná vec je, že otázka jeho pozície v SDKÚ je výsostnou záležitosťou tejto strany. Dnes je M. Dzurinda lídrom SDKÚ, ale tým, čo povedal minulý pondelok, stratil moju dôveru. Má premiér šancu získať stratenú dôveru KDH späť? On sám sa usiluje vyjadrovať tak, aby vzbudzoval dojem, že mu na partnerstve s vaším hnutím aj naďalej záleží. – Myslím si, že má šancu, ale získať naspäť dôveru je oveľa ťažšie, ako ju stratiť, resp. ako ju na začiatku mať. Bude veľkosť tej šance závisieť napríklad od volebného výsledku SDKÚ? – V akom zmysle? Keď získa veľa percent, dosť na vytvorenie podobnej, teda čisto pravicovej vlády, zabudne KDH na to, čo sa teraz stalo? – To zrejme nezávisí od volebného výsledku, ale určite od toho, ako sa bude SDKÚ správať vo volebnej kampani a po voľbách. Takže sa nedá vylúčiť opätovné vytvorenie spoločnej vlády, v ktorej budú aj KDH aj SDKÚ? – Je zbytočné o tom špekulovať pred voľbami. KDH sa bude správať tak ako vždy, bude mať jasné podmienky a požiadavky na prípadných koaličných partnerov, myslím si, že im budú jasné už pred začiatkom volieb. Pýtam sa aj preto, lebo na regionálnej úrovni vytvorili SDKÚ a KDH úspešné volebné koalície. Ohrozuje napätie na centrálnej úrovni aj ich fungovanie? – Myslím si, že nie. Dôvera je otázka jednotlivca a nie celej strany. Aj keď si tá strana volí na svoje čele nedôveryhodnú osobu? – Ak sú na regionálnej alebo miestnej úrovni korektné vzťahy, a to aj v osobnej rovine, niet dôvodu, aby nepokračovali v spolupráci aj naďalej. Ja naozaj nebudem hodnotiť, koho volia do straníckych funkcií členovia iných strán. Opakujem, že na regionálnej úrovni by to problém byť nemal. Politici – a to aj najvyšší predstavitelia KDH – v poslednom čase čoraz častejšie hovoria o hodnotách, na ktorých stoja alebo by mali stáť politické strany. Zdá sa vám, že vašim partnerom vo vládnej koalícii chýbalo takéto hodnotové „ukotvenie“? – Myslím si, že o hodnotách v slovenskej politike ostatní politici veľa nehovoria a hodnoty skôr zostávajú v úzadí. Ale kdeže. Iba nedávno sa premiér Dzurinda hneval, že SDKÚ je vykresľovaná ako strana, ktorá nestojí na hodnotách, čo vraj nie je pravda. – Tak dobre, ale potom treba povedať, na akých hodnotách stojí. Lebo všetko môže byť nejakou hodnotou, aj výška DPH aj výška HDP, ale to samo osebe predsa hodnota nie je, čím nechcem povedať, že ekonomické ukazovatele sú v politike zanedbateľné. Ale ten presah ponad reformy na etické hodnoty mi v politike chýba a ak sa objavuje, tak väčšinou len v slovách, nie v skutkoch. Nie je to aj prípad KDH? Nestrácate aj vy zo zreteľa svoje základné hodnoty? – V prvom rade prejavujeme úctu k človeku – k jeho jedinečnosti. A to aj v otázkach ako ochrana ľudského života od jeho počiatku až po prirodzený koniec. Ale aj v otázkach ľudských práv. Stojíme si za slovom a usilujeme sa dodržať, čo sľúbime. A sem by som zaradil aj úctu k pravde. A našou základnou hodnotou je aj úsilie o principiálnosť. Samozrejme, aj my podliehame pokušeniu nebyť vždy principiálni, sme len ľudia. Prečo KDH pri reformách ignoruje princíp solidarity, napríklad podporou dôchodkovej reformy, ktorá potiera tradičnú hondotu slovenských rodín – medzigeneračnú solidaritu? – Princíp solidarity je jedným zo základných kameňov nášho programu. Solidarita so starými rodičmi sa prejavila v dôchodkovej reforme tak, že ich sa netýka. Pomoc a podporu by sme si mali poskytovať najskôr navzájom v rodine a v komunite. Štát by mal nastúpiť tam, kde tieto prirodzené väzby chýbajú, a nie ich nahrádzať. Vy osobne ste viedli nezmieriteľný boj proti korupcii, aspoň pokiaľ ide o legislatívu, vytvorenie špeciálneho súdu a prokuratúry, ale s korupciou v parlamente, s kupovaním poslancov ste sa zmierili. Prečo? – Nezmieril. My sme predsa vážne uvažovali o vystúpení z vládnej koalície, keď sa objavili prvé náznaky možného korupčného správania. Uvažovali, ale nevystúpili. – Pretože tie nahrávky, ktoré sa vtedy objavili, boli len veľmi ťažko uchopiteľné. Nebol v nich jasný dôkaz korupcie – a teraz nemyslím dôkaz v zmysle jeho použiteľnosti pred súdom.. Ale veď tu nejde o nejaké súdne, ale o politické rozhodnutie. A na to predsa nepotrebujete dôkazy, ako pred súdom. – Preto som povedal, že nehovorím o použiteľnosti dôkazu v trestnom konaní. Ak by tam taký dôkaz bol, tak by sa okamžite začalo trestné stíhanie. Ja hovorím o dôkaze, ktorý by celkom jasne – aj bez dôkaznej hodnoty pred súdom – poukazoval na korupčné správanie. Nahrávky boli vážne, aj keď len náznakové výpovede, o ktorých sme v tom čase, na zasadaní Rady KDH v októbri v Bytči, veľmi tvrdo diskutovali, akým spôsobom sa k danej veci postaviť. Faktom zostáva, že tu boli také vážne podozrenia, ktoré aj na základe predchádzajúcich skúseností vytvárajú vo verejnosti neotrasiteľné presvedčenie, že v parlamente vládne „politická“ korupcia. Ale vy ste napokon vystúpili z koalície pre vec, ktorú väčšina zjavne nepovažuje za takú zásadnú. – Viete, vždy je niektorý krok posledným, kvôli ktorému pohár trpezlivosti pretečie. Tých problémov bolo v minulosti viac – patrí medzi ne aj to, čo sa udialo na jeseň minulého roka v parlamente. V nejakom okamihu ten pohár jednoducho pretečie. A nám sa môže zdať, že tá posledná kvapka nebola tá najväčšia, alebo nie je väčšia, ako tie predchádzajúce, dokonca to aj môže byť pravda, ale je posledná, lebo tými predchádzajúcimi sa pohár naplnil po okraj. To znamená, že ani to, čo sa dialo doteraz, sme nebrali na ľahkú váhu, ako sa to usilujete prezentovať. Ale toto je zrazu iná rétorika, ako pred pol rokom, keď predstavitelia vládnych strán opakovali, že nahrávky boli získané nedôveryhodným spôsobom, o ich obsahu radšej nikto nehovoril. – V tom by som ja nevidel až taký problém, hoci nie je etické niekoho nahrávať, ale v tom nevidím najväčší problém. Vidím ho v tom obsahu, ktorý bol skôr náznakový. Pre vás bol teda dôveryhodným náhly presun dvoch poslancov za HZDS k vládnej koalícii vo chvíli, keď tá súrne potrebovala väčšinu v parlamente? – V prípade poslancov za HZDS neboli žiadne nahrávky. Neboli, ale čo má byť pre vás dôkazom, ak dvaja ľudia, ktorí nikdy neprejavili ani štipku nespokojnosti so svojou stranou a jej šéfom z nej náhle odídu a hoci neprejavovali ani štipku sympatií k vláde, ju náhle začnú podporovať? – V parlamente sú predsa také presuny bežné, veď tam sa poslanci presúvajú nielen z opozície k vládnej koalícii, ale aj opačne. A odchod vládnych poslancov do opozície bol spôsobený korupciou? Asi nie. Skupina poslancov okolo Zuzany Martinákovej celkom presne, transparentne a jasne formulovala svoje dôvody, ktoré reagovali na politický vývoj v koalícii, resp. v ich stranách (SDKÚ a ANO). A poslanci Danko či Nemcsics neprešli k opozícii, len odišli z ANO. To sa predsa nedá porovnávať s takým Kolesárom. – Dôvody pomenovali aj dvaja bývalí poslanci HZDS – len sa vám a mne nezdajú byť dôveryhodné. Okolnosti boli jasné: premiér Dzurinda, ktorý je už dnes aj podľa vás klamár, si potreboval udržať väčšinu v parlamente. – Ale to predsa ako jasný dôkaz korupcie nemôže obstáť. Takže vy veríte tomu, že vaši kolegovia v koalícii, ktorí stratili poslancov, nezískavali opozičných poslancov na svoju stranu korupčným spôsobom? – Nebolo to preukázané a pre naše ďalšie fungovanie vo vládnej koalícii to nebola otázka nejakej slepej dôvery, ale toho, či existovali relevantné podozrenia, nielen slová „boli za mnou naši“, ktoré by k tomu mohli smerovať. Čiže to všetko, čo sa dialo v parlamente, tie nahrávky, to vám nestačilo, aby to tak narušilo vašu dôveru v nekorupčné správanie sa SDKÚ, aby ste odišli z vlády? – Tie nahrávky boli len náznakmi v nejasných rozhovoroch. Neboli tvrdením, z ktorého by sa dalo vyslovene vyvodiť, že niekto korumpoval opozičných poslancov. Počítali ste teraz s tým, že M. Dzurinda nesplní vašu podmienku? – Počítali. A neprekvapilo vás to? – Neprekvapilo ma, že E. Kukan nepodpíše tú zmluvu, prekvapil ma spôsob premiérovej argumentácie. Nemyslím to tak. Prekvapilo vás, že pre SDKÚ sa táto zmluva stane takým vážnym problémom? – To áno, s tým som nepočítal. M. Dzurinda to nikdy pred januárom ani nenaznačil? – K textu zmluvy nezostali nevyriešené žiadne zásadné pripomienky. Keď som ju osobne odovzdal v marci 2005 ministrovi Kukanovi, netlmočil mi ani jedinú pripomienku. Spýtali ste sa premiéra, prečo sa zrazu tak otočil, pol roka pred voľbami? – S premiérom som o zmluve od jeho tlačovky nehovoril. A ako si tú náhlu zmenu vysvetľujete vy? – SDKÚ sa usiluje rozšíriť si voličskú základňu o liberálnych voličov, ktorí prešli po rozpade ANO k Slobodnému fóru. A kvôli nim sa chce vyprofilovať aj voči KDH. Takže to je už súčasť volebnej stratégie SDKÚ? – Predpokladám, že áno. SDKÚ si mohla vybrať medzi udržaním stability vlády a zvýšením šancí na vlastný volebný úspech a vybrala si to druhé. Problém je v tom, akým spôsobom to urobila. Ako bude KDH pôsobiť v opozícii? – V parlamente sa už toho veľa neudeje. Nie sme síce viazaní koaličnou zmluvou, ale sme viazaní vládnym programom, za ktorý sme hlasovali, a podľa toho budeme posudzovať napríklad zákony, o ktorých sa ešte bude hlasovať.
