Takéto postupy zavádzajú na Slovensku systém, v ktorom sa na všetko pozeráme cez finančné „okuliare“. Tým, že pravicová vláda v posledných rokoch vytvorila na Slovensku vhodné podnikateľské prostredie, reformovala právny a sociálny systém či ponúkala investičné stimuly, urobila zo Slovenska krajinu atraktívnu pre kapitál. Dá sa povedať, že všetky reformy, ktoré Dzurindova vláda urobila, by mali viesť k ekonomickej efektívnosti štátu, čím by sa mal znížiť dlh verejných financií. Ale to opäť len preto, aby bolo Slovensko ešte atraktívnejšie pre kapitál a dosahovalo aj makroekonomické úspechy. Všetko pre kapitál Medzi pozitívne výsledky patria prichádzajúci zahraniční investori, od ktorých očakávame vytváranie nových, ale zároveň dobre platených pracovných miest, vďaka ktorým by sa zlepšila nezávideniahodná situácia mnohých Slovákov. Filozofia pravicovej politiky by sa dala zhrnúť do dvoch jednoduchých tvrdení: (1) dobré ekonomické výsledky pritiahnu nových podnikateľov = nové pracovné miesta = všeobecné dobro, a (2) čím viac podnikateľov, tým lepšie pre celú spoločnosť. Všetky cesty teda vedú… ku kapitálu. Je preto namieste položiť si niekoľko otázok: Je kapitál naozaj všeliekom na všetky neduhy? Je každý investor dobrý a užitočný pre všetkých? A je teda každý investor naozaj všeobecným dobrom? Ako príklad relativizovania kapitálu ako prvoradej hodnoty nám môže poslúžiť známy prípad „investora“ v Kremnici: ten chce obnoviť ťažbu v starých baniach na zlato. Investuje veľké finančné prostriedky a keďže cena zlata na svetových trhoch v súčasnosti trhá niekoľkoročné maximá, investícia by sa mala vrátiť späť zrejme čoskoro. Zlatá horúčka tohto zlatokopa by nebola ničím výnimočným, keby neobťažovala ostatných občanov neekologickou a zdravie ohrozujúcou metódou ťažby, ktorá je pre rizikovosť zakázaná vo viacerých krajinách. Kyanidová metóda je zakázaná napríklad aj v Českej republike, a to z iniciatívy tamojšieho ministerstva životného prostredia. Slovenské ministerstvo však o tom ani len neuvažuje. Akú hodnotu má občan Pred nami teda stojí opäť niekoľko otázok: Ako štát chráni slovenskú prírodu a životné prostredie svojich občanov? Akú hodnotu má slovenská príroda? Akú hodnotu má občan SR? Akú hodnotu majú protestné názory občanov (dokonca väčšinové)? Má úzka skupina jednotlivcov (investor) morálne právo predávať a ťažiť zlato na úkor poškodenia životného prostredia ostatných občanov? Vychádzajú právne normy SR z morálnych noriem jej občanov? Možno sú tieto otázky prisilné, no v slovenskej spoločnosti by o nich zrejme mala prebehnúť diskusia, hoci nájsť jednoznačné odpovede bude pravdepodobne ťažké. Podľa nórskeho ekosofa A. Naessa taký rozvoj, ktorý kultúru ohrozuje, treba razantne odmietnuť. Nóri vedia, o čom hovoria – pre ochranu svojho životného prostredia napriek sľubnému ekonomickému rastu v referende už dvakrát odmietli vstup svojej krajiny do Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Kapitál je pre nich totiž až druhoradou hodnotou. Tichý občan – dobrý občan Vo svete je bežným javom rozdelenie politickej scény na modrú, červenú a zelenú. Kto na Slovensku reprezentuje modrú či červenú, vedia dnes posúdiť už i školáci. Kto však reprezentuje menej populárnu, no možno o to hodnotnejšiu zelenú? Politická strana i profesionálne vypracovaný a presadzovaný program absentuje. Žeby chýbala spoločenská objednávka? Ekologické témy čakajú na svoje politické oživenie. Ktorá politická strana teda prevezme konečne aj túto zabudnutú agendu? A chcú vôbec Slováci zdravé životné prostredie, alebo im zdevastované okolie nakoniec vynahradí len hrdý pocit „veď my máme Tatry“? O tom, či je ekologické povedomie ľudí na Slovensku na porovnateľnej úrovni s ostatnými krajinami Európskej únie, alebo či vôbec nejaké máme, môžeme len polemizovať. Robí však niečo štátna školská politika pre zlepšenie v tejto oblasti? Nie, veď občan, ktorý neprotestuje, je dobrý občan! Ekológia a predčasné voľby Dnes už vieme, že predčasné voľby budú 17. júna. Zelené prekvapenie sa zrejme konať nebude, no možno niektorá strana so zelenou kartou predsa len príde. Nepovedzme si však len „nechajme sa prekvapiť“, ale naopak, „nenechajme“! Hodnota zdravého životného prostredia (pre radikálnejších hodnota nedotknutej prírody) je právom každého človeka – občana. Ak teda štát nebude plniť svoju ochrannú funkciu, nech mu občania moc vezmú a dajú ju štátu takému, pre ktorého je ochrana jeho občana a jeho hodnôt na prvom mieste. Autor je učiteľ občianskej, etickej výchovy a histórie a publicista