Profesor Ladislav Hubenák, člen Ústrednej rady Spoločnosti Prometheus Klub Nového Slova zorganizoval nanajvýš aktuálnu besedu k zmluve o výhrade vo svedomí, ale nielen k nej. Problematiku uviedol prof. L. Hubenák, bývalý predseda Spoločnosti Prometheus, ktorá združuje sekulárnych humanistov na Slovensku. Prinášame vám upravený záznam nielen z jeho vystúpenia, ale aj následnej diskusie, ktorá ponúka niekoľko veľmi zaujímavých a podnetných postrehov a pripomienok. Spracoval Braňo Ondruš L. Hubenák: Problematika zmluvy o výhrade vo svedomí vzbudzuje pozornosť verejnosti. Denne navštívi v týchto dňoch našu internetovú stránku okolo 100 ľudí. Sme jedinou organizáciou v tomto štáte, ktorej cieľom je obhajovať a chrániť záujmy ľudí bez vierovyznania. Spoločnosť existuje 15 rokov, ale verejnosť o nej toho veľa nevie, lebo sa stretávame s úmyselnými prekážkami. Hlásia sa k nám už aj mladí ľudia, čo je výsledkom toho, že sme vlani začali vydávať vlastný dvojmesačník Prometheus. V druhom minuloročnom čísle Promethea sme venovali niekoľko článkov a rozhovorov otázke zmluvy SR s Vatikánom. Tejto téme sa teda venujeme systematicky. A neuzavierame sa ani pred opačnými názormi, preto sme dali priestor aj predstaviteľom politických strán, vrátane šéfa poslaneckého klubu KDH Pavla Minárika. A v jednom z ďalších čísel sme uverejnili aj väčší rozhovor s hovorcom Konferencie biskupov Slovenska Mariánom Gavendom. Nebojíme sa totiž a dokážeme obhájiť naše stanoviská aj v takejto konfrontácii. Nechcem robiť detailný rozbor zmluvy o výhrade vo svedomí, upozorním však na niekoľko najzávažnejších problémov. Samotná existencia zmlúv štátu s cirkvami by nebola problémom, veď konkordáty majú uzavreté aj ďalšie európske krajiny. Sú však na inom právnom základe a v tých našich sa naplno prejavil fundamentalizmus najkonzervatívnejšieho katolíckeho kléru. Všetko sa zbehlo podozrivo rýchlo, rýchlo vláda dohodla základnú zmluvu s vatikánskymi vyjednávačmi, rýchlo ju potom Národná rada SR bez hlbšej a širšej verejnej diskusie schválila 30. novembra 2000 a rýchlo – už o pár dní – ju slávnostne podpísali. Problém je v tom, že práve táto zmluva otvorila priestor na prijatie ďalších, tzv. čiastkových zmlúv. Asi najprekvapujúcejšie je, že hoci priamo vo vláde vtedy trochu „mútili vodu“ niektorí ministri za SDĽ, v parlamente sa už nič také nezopakovalo, lebo zo 113 prítomných poslancov ich 100 hlasovalo za zmluvu, 11 poslancov sa zdržalo a proti nebol nikto, dvaja sa prezentovali, ale nehlasovali. Len dvaja poslanci sa otvorene a vehementne stavali proti zmluve: Robert Fico a Peter Kresák hovorili, že túto zmluvu nemožno prijať, lebo výrazne zasahuje do nášho právneho poriadku. Hovorím to preto, lebo poslanci týmto neuváženým krokom otvorili priestor, o ktorom možno ani netušili, a „spustili“ niečo, čo bude mať dôsledky na dlhé obdobie a na celú krajinu. Treba povedať, že to nebola len aktivita vládnych poslancov, lebo k jej podpore sa pripojilo aj HZDS. Napríklad poslanec Ján Cuper po prijatí zmluvy vyhlásil: „Úprimne sa hlásim ku kresťanským hodnotám.“ On, ktorý za totality učil na právnickej fakulte UK, sa venoval dejinám štátu a práva, tak si viete predstaviť, čo asi vtedy učil. A doplnil: „Nemôžeme zmluvu s Vatikánom nepodporiť, aj keď tým podporíme vládu.“ Zmluva s Vatikánom nie je len agendou KDH. Tento proces spustil už Vladimír Mečiar a je to do veľkej miery jeho zásluha, že sa Slovensko tak rýchlo dokázalo s katolíckou cirkvou dohodnúť. Keď základnú zmluvu predkladal do parlamentu minister zahraničných vecí Eduard Kukan, s hrdosťou oznámil, že sa podarilo „zavŕšiť štvorročnú prácu“, ale Dzurindova vláda pôsobila len dva roky. Tie prvé dva – a môžem povedať, že rozhodujúce – idú na vrub poslednej vlády V. Mečiara. On ponúkol katolíckej cirkvi tieto možnosti. Nezabudnite, že spomedzi štátov západnej Európy vtedy s jeho vládou nikto nechcel komunikovať, a preto hľadal únik z tejto izolácie v až servilnej ústretovosti voči Vatikánu, ktorý s Mečiarovým režimom problém nemal. Napokon aj rozsiahle reštitúcie majetkov v prospech katolíckej cirkvi sú obrovskou Mečiarovou „zásluhou“. Diskusia – politická i spoločenská –, ktorá sa dnes odohráva, tu mala byť už pred prijatím základnej zmluvy s Vatikánom. Teraz je už neskoro. V čase 60. výročia VOSR vtedajší disident, spisovateľ Alexander Solženicyn povedal, že všetko sovietske zlo pochádza z Októbrovej revolúcie. Parafrázujúc ho poviem, že všetko zlo pochádza zo základnej zmluvy a z povinností, ku ktorým sa v nej Slovensko zaviazalo. Aj hovorca KBS Marián Gavenda na otázku, prečo potrebujeme zmluvu o výhrade vo svedomí, odpovedal: „Preto, že k jej podpísaniu sa Slovenská republika zaviazala už v základnej zmluve so Svätou stolicou.“ To je jediný argument, ktorý musíme rešpektovať, a preto si katolícki predstavitelia môžu dovoliť až aroganciu – ako M. Gavenda –, keď na otázku, komu táto zmluva prekáža odpovedal: „Je to úzka skupina fanatických nadšencov kultúry smrti, ktorí v nej vidia ohrozenie svojich rafinovane zakrývaných iniciatív šíriť potratovú kultúru, eutanáziu, zavádzajúcu a skreslenú, teda antihumánnu sexuálnu výchovu. Kým pretrvávajú na Slovensku takéto rizikové skupiny, je dobré, aby už potvrdené práva a slobody boli kompletne zahrnuté v tejto zmluve.“ Treba si uvedomiť, že toto sú slová nielen na adresu ateistov, ale kohokoľvek, kto má výhrady k tzv. vatikánskym zmluvám. Keď v roku 2003 začala rokovať pracovná skupina ministerstva spravodlivosti a vatikánskych emisárov a zakrátko bola zmluva o výhrade vo svedomí na svete, neboli k jej obsahu žiadne pripomienky. Musím dať za pravdu exministrovi Lipšicovi, pretože v tom čase minister Kukan iba požadoval, aby najskôr boli pripravené novely zákonov, ktorými sa bude zmluva vykonávať podľa nášho právneho poriadku. Slovná prestrelka medzi vedeniami SDKÚ a KDH však dokazuje, že koaliční partneri o takejto dôležitej zmluve spolu ani len nekomunikovali, keď ju pripravovali a predkladali. Pôvodný návrh z roku 2003 bol do roku 2005 čiastočne upravený, ale tak, že podľa môjho názoru to je ešte horšie. Okrem iných za veľmi vážny považujem bod 2, ktorý tam pôvodne nebol a podľa ktorého sa „Slovenská republika zaväzuje, že nemocniciam a zdravotníckym zariadeniam zriadeným katolíckou cirkvou alebo jej organizáciami sa neuloží povinnosť vykonávať umelé ukončenie tehotenstva, umelé alebo asistované oplodnenie, pokusy alebo nakladanie s ľudskými orgánmi, ľudskými zárodkami a ľudskými pohlavnými bunkami, eutanáziu, klonovanie, sterilizáciu, úkony spojené s antikoncepciou a tiež nestanoví vykonávanie takýchto činností ako podmienku potrebnú pre vznik alebo činnosť nemocnice a zdravotníckeho zariadenia katolíckej cirkvi alebo jej organizácie.“ A teraz si predstavte, že takáto nemocnice bude v okrese jediná. Zrejme nie náhodou sme pod takým silným tlakom. Toto totiž nezažívame len my na Slovensku. Napríklad v Nemecku sa nielen katolícka, ale aj evanjelická cirkev usilujú urýchlene uzavrieť konkordáty. Z 25 členských štátov EÚ má konkordáty uzavreté len 14 krajín. Cirkvi teraz straší návrh európskej ústavy, ktorej návrh obsahuje článok 51 a podľa neho budú uznané vzťahy jednotlivých štátov a cirkví podľa stavu ku dňu prijatiu ústavnej európskej zmluvy. Preto chcú cirkvi v rámci celej EÚ „doriešiť“ svoje vzťahy so štátom ešte teraz, lebo na celoeurópskej úrovni už to pre ich záujmy také jednoduché nebude. Nie nadarmo o Slovensku hovorili v Európskom parlamente ako o „trójskom koňovi Vatikánu v Európskej únii“. Katolícka cirkev teda chce použiť Slovensko ako precedens aj v ďalších štátoch EÚ a v tom je ďalekosiahly význam toho, čo sa tu za posledných šesť rokov v tejto oblasti odohráva. M. Ambrus: Ja by som chcel upozorniť na jeden závažný moment, zámerné nedorozumenie, ktoré majú na svedomí predstavitelia KDH, ale v podstate aj ostatní vládni predstavitelia, ktorí podporili už doterajšie zmluvy medzi Slovenskom a Vatikánom. Posledný pápežský štát zanikol v roku 1870. Vtedajší pápež Pius IX. sa vyhlásil za vatikánskeho väzňa a neopúšťal jeho múry. Po prvej svetovej vojne nastúpil v Taliansku fašizmus a keďže Benito Mussolini sa uchádzal aj o podporu katolíckej cirkvi, obrátil sa na pápeža Pia IX. a ponúkol mu vytvorenie oficiálneho mestského štátu. Jeho existencia bola garantovaná tzv. lateránskymi zmluvami. Ide o tri dokumenty. Prvým je zmluva o zmierení, druhým konvencia o financovaní a tretím je konkordát. A to je výraz, ktorý sa používa aj v súvislosti s našou základnou zmluvou, lenže v skutočnosti ide o niečo iné. Zásadný rozdiel spočíva v tom, že konkordát je vnútroštátnou zmluvou príslušného štátu – jeho vlády – s v tej krajine pôsobiacou cirkvou. Áno, katolícka cirkev má podpísané konkordáty vo viacerých krajinách EÚ, ale to nie sú medzinárodné a dokonca ani ľudskoprávne zmluvy medzi dvoma štátmi, ako je to v prípade zmlúv medzi Slovenskom a Vatikánom. L. Hubenák: Zmluva o výhrade vo svedomí je jedným z krokov klerikalizácie našej spoločnosti. Tá sa začala už v roku 1990 najskôr návratom náboženstva do verejných škôl, neskôr zaradením kňazov do armády, prejavilo sa to posielaním slovenského vianočného stromčeka do Vatikánu alebo razantnou klerikalizáciou Matice Slovenskej. V jej prípade by som dokonca hovoril o príklone ku klérofašizmu najmä počas vlád V. Mečiara. Spomeňte si len, že na Slovensko doviezli popol niekoľkých zosnulých predstaviteľov klérofašistického vojnového režimu, ale už nie iných významných Slovákov, ktorí sa v medzivojnovom období hlásili k Česko-Slovenskej republike. Základná a ďalšie zmluvy s Vatikánom sú logickým dôsledkom vývoja slovenskej spoločnosti za dlhšie než jedno volebné obdobie. Ešte zarážajúcejšie je, že najväčší krik okolo zmluvy vyvolali vnútorné rozpory vo vládnej koalícii a nikto nepochybuje, že vystúpenie Dzurindovho SDKÚ je diktované blížiacimi sa voľbami. Ľavicu alebo neľavicové progresívne sily v spore okolo tejto zmluvy ani veľmi nevidno a reálne ani nemajú síl, aby klerikalizačný proces zastavili. A to je závažný moment, lebo tento proces nie je výsledkom osobnej iniciatívy, svojvôle jednej strany, je to logický výsledok diktovaný premyslenou dlhodobou ideológiou a jej prenesením do politiky. V septembri 1945 Katolícke noviny napísali: „Chceme, aby Kristov duch panoval nielen v kostole, ale všade – v celom našom súkromnom a verejnom živote, v rodine práve tak ako v našom pracovnom prostredí, v továrňach, v kancelárii, v dielni, na poli. Rovnako v úradoch a všade, kde sa rozhoduje o verejných otázkach.“ A kardinál Korec v prejave k študentom na trenčianskom gymnáziu povedal: „Kristus je začiatkom všetkého, všetkému dáva líniu a štýl. Je to zápas a tento zápas má rôzne formy a ide o úplnú a konečnú intronizáciu Krista. Konečnú a úplnú. O uskutočnenie Kristovho kráľovstva na Slovensku.“ To nie je maličkosť, toto sa premieta všade v našej dnešnej spoločnosti. Žiaľ, spomedzi politických strán sa nie je veľmi o koho opierať, keď sa rozhodnete proti takémuto tlaku sa postaviť. Nečudujte sa, že HZDS otvorilo tomuto tlaku dvere, veď jeho hlavným ideológom bol arizátor, ľudák. Aj HZDS sa predsa hlási k trom princípom: kresťanskému, národnému, sociálnemu, hoci s tou sociálnosťou je to skôr len zásterka. Takže nielen KDH či maďarskí klerikáli, ale aj HZDS a slovenskí národniari sa opierajú o katolícku teóriu spoločnosti. M. Ambrus: Som hlboko presvedčený, že tzv. vatikánske zmluvy porušujú prvý článok slovenskej ústavy, podľa ktorého „Slovenská republika je demokratický právny štát, ktorý sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo“. Porovnajte pôsobenie viacerých ústavných činiteľov s touto formuláciou, štátnu podporu vytvárania pastoračných centier na vysokých školách, zavedenie povinného vyučovania náboženstva a etiky na základných školách. Exminister Fronc vyhlásil, že na výučbu etiky nie sú učebnice potrebné, na náboženstvo sú. A ešte jeden závažný právny problém: všimnite si, ako naši politici miešajú pojmy Vatikán a Svätá stolica. Lenže Svätá stolica nie je subjektom medzinárodného práva, tým je Vatikán, a to nie je to isté. Ak máme teda podpísané zmluvy s ňou, tak to nie sú medzinárodné zmluvy a nie sú nevypovedateľné. J. Chudík: Pôsobenie Vatikánu na medzinárodnom poli je vôbec zvláštne. Už podľa lateránskych zmlúv sa Vatikán nikdy nemal stať riadnym členom medzinárodných organizácií, ale iba pozorovateľom v nich, bez hlasovacích právomocí. Domnievam sa, že to Vatikánu celkom vyhovuje, lebo takto sa nemusí podieľať na rozhodnutiach priamo a chtiac-nechtiac byť za ne spoluzodpovedný, ale môže rozhodnutia ovplyvňovať. Napokon, také Spojené štáty nadviazali riadne diplomatické styky s Vatikánom až v roku 1984. L. Hubenák: Objavujú sa tvrdenia o nejasnosti textu základnej zmluvy. V skutočnosti nie sú. Zmluva bola riadne uverejnená v Zbierke zákonov v čiastke 136 pod číslom 326 z 23. 8. 2001, tento text je záväzný a my sa opierame práve oň. Tu sa tiež dočítate, že „24. novembra 2000 bola vo Vatikáne podpísaná základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Národná rada Slovenskej republiky s ňou vyslovila súhlas svojím uznesením 1159 z 30. novembra 2000 a prezident Slovenskej republiky ju ratifikoval 4. decembra 2000.“ Podpísaný je „za Slovenskú republiku Mikuláš Dzurinda, v. r., za Svätú stolicu Angelo kardinál Sodano, v. r.“ J. Lysý: V súvislosti s touto zmluvou sa operuje pojmami sloboda svedomia a výhrada svedomia. Lenže ide o dve odlišné kategórie. Pretože prvá patrí do kategórie ľudských práv a druhá do kategórie katolíckej vierouky a je to výhrada, ktorá vyplýva zo súhrnu učenia katolíckej cirkvi, o tom sa v zmluve jasne hovorí. Domnievam sa, že je to v rozpore, lebo podľa toho môže mať katolík výhrady vo svedomí iba vo veciach predpísaných cirkvou, tak akéže ľudské právo. „Tlačenie“ tejto zmluvy do kategórie ľudskoprávnych má jediný význam: aby bola nadradená nášmu právnemu systému. J. Chudík: Ak je zmluva považovaná za zmluvu medzinárodnú, tak v článku 127 našej ústavy alebo aj v iných článkoch nájdeme jasné a zrozumiteľné vysvetlenie, že stojí nad právom Slovenskej republiky. Akékoľvek iné vysvetlenia sú nekorektné. Táto zmluva je navyše dôkazom, že Slovenská republika prijala konkrétnu ideológiu a podľa jej princípov, zásad – ak chcete, učenia – bude upravovať svoj právny poriadok. Na tom nemení nič ani fakt, že podobné zmluvy – podobné, nie rovnaké, ako sa nám to usilujú nahovoriť vládni predstavitelia, lebo majú inú právnu silu – sa podpisujú aj s inými cirkvami. To by mohlo len znamenať, že sa ako štát viažeme aj na ďalšie náboženstvá či ideológie, čiže nie na jedno, ale predsa viazať sa na viaceré nie je to isté ako neviazať sa na žiadne. Ak prvý článok hovorí, že „Slovenská republika sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo“, tak právne vymáhateľný, oficiálny a v Zbierke zákonov uverejnený záväzok, že naše zákonodarstvo sa upraví podľa ideologických princípov jednej cirkvi, je nepochybne porušením tohto článku ústavy, lebo časť platnej legislatívy „viaže na“ konkrétne ideologické požiadavky. Nepochybne totiž ide o náboženstvo, ale som presvedčený, že je možné ukázať, že ide aj o ideológiu, teda súhrn nejakých princípov, zásad (etických či štátoprávnych) vychádzajúcich z jednej základnej idey. M. Necpalová: Ja mám pochybnosti o tom, ako si budú môcť ľudia, ktorí nie sú členmi žiadnej cirkvi, uplatniť výhradu vo svedomí. Pretože jednak v návrhu zmluvy s Vatikánom, ale aj v návrhu zmluvy s ostatnými registrovanými cirkvami sa definuje, podľa čoho sa určia, nazvime to, zásady svedomia jednotlivých veriacich, príslušníkov jednotlivých cirkví. Ale vôbec mi nie je jasné, podľa čoho, podľa akých etických noriem sa bude posudzovať právo uplatniť si výhradu vo svedomí voči konkrétnej činnosti alebo úlohe v prípade ľudí bez vierovyznania. A. Lysá: Jeden zo základných problémov, ktoré ja v tejto zmluve vidím, je to, že štát v tejto chvíli nedáva žiadne záruky, že zabezpečí dostupnosť služieb všetkým občanom, teda služieb, na ktoré má zo zákona nárok. Ja nemám nič proti tomu, aby ľudia nemuseli konať v rozpore so svojím svedomím, ale nemôžem sa zmieriť s tým, že toto právo jedného bude obmedzovať moje právo, dané zákonom. Mám na mysli napríklad niektoré zdravotnícke výkony, a nejde len o interrupcie, ale aj o rozvodové konania alebo výučbu Darwinovej evolučnej teórie a podobných vedeckých poznatkov na školách. L. Hubenák: V jednej veci exminister spravodlivosti Daniel Lipšic v priebehu prípravy zmluvy o výhrade vo svedomí ustúpil. Pôvodne navrhoval, aby ju mohli uplatňovať aj prokurátori a sudcovia, v terajšom návrhu už tieto skupiny zamestnancov štátu nie sú. Zdôvodňoval to tým, že sudca musí v každom momente rešpektovať zákon a iba podľa neho, nie podľa svojho svedomia sa musí rozhodovať. Teda v prípade, že to je v rozpore s jeho svedomím, musí na výkon tejto práce abdikovať. Lenže – tvrdí D. Lipšic – pokiaľ ide o lekárov, tí môžu vykonávať svoju prácu, lebo niektoré výkony za nich jednoducho vykonajú kolegovia a v prípade uplatnenia výhrady vo svedomí nemusia byť porušené práva pacienta na uplatnenie zákona. Napriek tomu som presvedčený, že prijatím tejto zmluvy a potom jej uplatňovaním vznikne v praxi množstvo otázok, na ktoré nebudeme poznať odpovede, množstvo zamotaných situácií, ktoré nedokážeme vyriešiť, alebo aspoň to bude veľmi komplikované, lebo svedomie predsa nie je jednoduchá vec, rozhodne najzložitejšie to bude u ateistov, v prípade ktorých sa nebude možné odvolať na pevne stanovené „mravoučné zásady“ ako v prípade jednotlivých cirkví. P. Mešťan: Viem, že takých príkladov je veľa, ale predsa chcem uviesť jeden aktuálny, ktorý dokazuje, že súčasná slovenská vláda systematicky viaže štát k náboženstvu, najzreteľnejšie je to pokus o zviazanie s katolíckou cirkvou. Určite ste mnohí sledovali pohreb vojakov, ktorí zahynuli po páde nášho lietadla v Maďarsku. Upozorňujem, že išlo o štátny pohreb s príslušnými poctami, ale nechápem, prečo bol cirkevný. Ako je to možné, že súčasťou štátneho pohrebu sú aj náboženské obrady? Tie sú predsa prípustné ako súčasť civilného pohrebu, ak si to pozostalí želajú alebo si to želal zosnulý. Ak niektorá spomedzi týchto rodín nie je veriaca, tak vlastne ani nedostala na výber. Podobne som zažil, že v bratislavskom krematóriu bolo treba pred pohrebom požiadať o občiansky obrad, teda bez cirkevných relikvií, a nie naopak. Pritom to krematórium patrí mestu, čiže ide o firmu vo verejnom majetku, nie súkromnú spoločnosť. Jednoducho katolizácia prechádza celou spoločnosťou, je to plazivý, často nenápadný proces, maličké veci, ktoré si spočiatku ani nevšimneme a potom si už na ne zvykneme, a tak sa posúvajú hranice vplyvu katolíckej cirkvi na spoločnosť, rozhodovanie verejných činiteľov na všetkých úrovniach a na celý život slovenskej spoločnosti, ale aj štátu ako takého. Zmluvy s Vatikánom tento proces nevyvolali, ale sú len jeho dôsledkom. J. Volf: Všetky zmluvy s Vatikánom sa nám prezentujú ako nástroje na ochranu práv niektorých ľudí. Rešpektujme, že sú tu ľudia, ktorí majú iné postoje, iný svetonázor ako my a majú právo, aby aj túto stránku ich osobnosti štát ochraňoval. V prvom rade vzniká otázka, či vôbec, a ak áno, tak čím sú dnes v reálnom živote ich práva ohrozované. Lebo mne sa zdá, že ničím a že tvrdenie, že ich práva treba ochrániť, majú len vyvolať zdanie, že sú ohrozené. Ale dobre, som schopný rešpektovať aj to, že títo ľudia sa môžu cítiť ohrození, lenže aj to sa dá dosiahnuť inou cestou než medzištátnymi zmluvami, dá sa to dosiahnuť normálnymi zmenami či doplnením právnych noriem. Takže si myslím, že cieľom týchto zmlúv vôbec nie je ochrániť týchto ľudí a ich práva, ale presadiť jednu ideológiu do celej spoločnosti a z výhrady svedomia jednotlivcov urobiť výhradu svedomia na štátnej úrovni. Chápem, že jedna bitka je prehratá, lebo základná zmluva je schválená, ale zápas o budúcu tvár Slovenska sa už nebude odohrávať len na národnej, ale aj na celoeurópskej úrovni. A preto by sa naši politici mali usilovať, aby sa na tejto úrovni presadil obraz moderného Slovenska v modernej Európe. E. Brániková: Mám veľké obavy o slobodu svedomia na Slovensku. Príkladom je príbeh človeka, ktorý sa po vyštudovaní cirkevného gymnázia v Kláštore pod Znievom stal ateistom. A keď tento človek zomrel, farár zakázal ľuďom ísť mu na pohreb. Pritom ľudia ho mali radi, lebo bol 20 rokov tajomníkom miestneho národného výboru a každému za tie roky pomohol. Takže mnohí príkaz farára porušili a jemu to nestačilo, z kazateľnice ich všetkých menovite vykričal. Viete, na vidieku to má obrovský vplyv, vedie to k odsúdeniu a izolácii, a preto mám veľké obavy o ľudí v dedinách, že ich skutočná sloboda svedomia a konania bude potlačovaná takýmto spôsobom ešte viac, než sa to deje už dnes. Možno ešte mladí ľudia sa dokážu vzoprieť takémuto stredovekému mysleniu. Ľ. Švancárová: Som lekárka a rada by som ubezpečila všetkých, že drvivá väčšina lekárov myslí hlavou a rešpektuje svoje povolanie a povinnosti, ktoré im vyplývajú zo zákona. Takže dokážu aj situácie, ktoré môžu nastať po prijatí zmluvy o výhrade vo svedomí zvládnuť. Iná vec je, či takí lekári budú mať kde robiť, resp. za akých podmienok budú vykonávať svoju prax. Viete, že väčšina zdravotníckych zariadení sa dnes privatizuje, resp. prechádzajú do rúk samospráv a ak bude vedenie takéhoto zariadenia reprezentovať určitú názorovú skupinu, tak sa budú musieť aj títo lekári prispôsobiť, ak nechcú prísť o zamestnanie. No a napríklad v prípade interrupcií to bude znamenať, že ženy budú chodiť do Českej republiky, ako to robili Írky. Na onkológii sa roky stretávam so smrteľne chorými ľuďmi, ale neverím, že sa u nás v dohľadnej dobe začne vykonávať eutanázia, pretože to si dnes nevedia predstaviť ani lekári bez vyznania a boja sa možného zneužívania eutanázie. Iná vec je, že v prípade pokročilých nádorov, keď bol už liek pre pacienta priveľmi toxický, ho lekári prestali podávať a tým, že pacienta už vlastne neliečili, iba mu podávali utešujúce lieky, vykonali istú možno nepriamu eutanáziu. Lebo v poslednej fáze treba týchto chorých ľudí nechať dôstojne zomrieť. A napokon si myslím, že nedostatočná dostupnosť ku kvalitnému zdravotníctvu pre väčšinu občanov znamená akúsi nedobrovoľnú eutanáziu. Bez súhlasu pacientov.
